Data Loading...
Biografické štúdie 43 Flipbook PDF
e_kniha_BS 43
123 Views
63 Downloads
FLIP PDF 1.62MB
Biografické štúdie 43
SLOVENSKÁ NÁRODNÁ KNIŽNICA – NÁRODNÝ BIOGRAFICKÝ ÚSTAV
MARTIN 2020
© Slovenská národná knižnica www.snk.sk
BIOGRAFICKÉ ŠTÚDIE 43
© Slovenská národná knižnica www.snk.sk
Biografické štúdie 43
SLOVENSKÁ NÁRODNÁ KNIŽNICA – NÁRODNÝ BIOGRAFICKÝ ÚSTAV MARTIN 2020 © Slovenská národná knižnica www.snk.sk
1. vydanie
Lektorovali: prof. PhDr. Dušan Škvarna, PhD. Mgr. Karol Hollý, PhD. © Slovenská národná knižnica – Národný biografický ústav, Martin 2020 Všetky práva vyhradené. Za obsahovú a vecnú stránku príspevku zodpovedajú autori.
ISBN 978-80-8149-142-9 ISSN 0067-8724 © Slovenská národná knižnica www.snk.sk
PREDHOVOR Nový 43. zväzok zborníka Biografické štúdie sme zostavili podľa zaužívanej a overenej štruktúry. Prvú časť tvoria príspevky z podujatí organizovaných Národným biografickým ústavom Slovenskej národnej knižnice v roku 2019. Bola to vlastne len vedecká konferencia Medzihradskovci v slovenskej kultúre venovaná 100. výročiu úmrtia učiteľa, autora učebníc, genealóga, maliara a národnokultúrneho pracovníka Adolfa Medzihradského, ktorá sa konala 20. 11. 2019 v Martine. Adolf Medzihradský, učiteľ P. O. Hviezdoslava, pochádzal z jedného z najstarších oravských šľachtických rodov. Bol aj príslušníkom „učiteľskej dynastie“, v ktorej sa povolanie učiteľa dedilo v niekoľkých generáciách. Popri pedagogickej práci však vyvíjal aj ďalšie významné aktivity, ktorými sa zaradil na popredné miesto do regionálnych dejín Oravy a aj do našich dejín a kultúry z celonárodného hľadiska. Významnou a málo známou osobnosťou bol aj jeho otec Ľudovít Medzihradský, ktorý sa popri ťažkom učiteľskom chlebíku stihol venovať aj literárnej tvorbe a botanike. Z celkom inej vetvy rodu pochádzal Vladimír Medzihradský, ktorý je naším súčasníkom a svoje dielo zameral trochu iným smerom. Stal sa organizátorom cestovného ruchu, publicistom a fotografom. Na vedeckej konferencii, ktorej ambíciou bolo pripomenúť tieto menej známe osobnosti, vystúpili poprední odborníci zo Slovenskej národnej knižnice (Zdenko Ďuriška, Augustín Maťovčík, Jana Kramárová a René Škandík), Oravskej galérie (Dagmar Adamusová), Univerzity Mateja Bela (Peter Patúš) a Štátneho archívu v Žiline so sídlom v Bytči (Jana Kurucárová). Druhú časť zborníka predstavujú príspevky k životopisom a dielam osobností. Uvádza ju príspevok Milana Šišmiša O priezviskách. Bol síce určený na publikovanie na inom mieste, no pokladáme ho za významný prínos k odbornej diskusii na tému, ktorá je pre biografov a genealógov nanajvýš aktuálnou, a preto sme sa rozhodli zaradiť ho aj do nášho zborníka. S témou vedeckej konferencie o Medzihradskovcoch tak trochu súvisí genealogická štúdia Jaroslava Kociana venovaná pôvodu a rodine župného lekára Baltazára Demiana, pôsobiaceho v Dolnom Kubíne. J. Kocian síce profesiou nie je historikom ani genealógom, no patrí k potomkom B. Demiana „po praslici“. To bola asi jeho najmocnejšia inšpirácia, vďaka ktorej zozbieral obrovské množstvo údajov i faktov a pomohol vyplniť jedno z „bielych miest“ genealógie slovenských rodov. Aj ďalšie dve štúdie sú zamerané na príblíženie dosiaľ málo známych osobností. Mareka Rímskeho na základe praxe v Centre spirituality Východ – Západ Michala Lacka v Košiciach zaujala osobnosť učiteľa Eduarda Krajňáka, ktorý sa venoval aj historickému a etnografickému výskumu. Svoju štúdiu aj on zameral na priblíženie pôvodu a rodiny tejto osobnosti. Napokon archivár a historik Drahomír Velička spracoval životné osudy totalitným režimom prenasledovaného kňaza a básnika Jána Harantu. © Slovenská národná knižnica www.snk.sk
7
Do tretej časti zborníka sme už tradične zaradili správu o činnosti Národného biografického ústavu a bibliografiu prác jeho pracovníkov za rok 2019. Veríme, že aj tento zväzok Biografických štúdií bude prínosom pre biografický aj genealogický výskum a zaujme priaznivcov slovenských dejín, biografistiky i genealógie. Zostavovateľ
© Slovenská národná knižnica www.snk.sk
8
I. PRÍSPEVKY Z VEDECKÝCH A ODBORNÝCH PODUJATÍ
© Slovenská národná knižnica www.snk.sk
Vedecká konferencia Medzihradskovci v slovenskej kultúre (Martin 20. 11. 2019)
© Slovenská národná knižnica www.snk.sk
Medzihradskovci Zdenko Ďuriška Národný biografický ústav SNK na svojich odborných podujatiach za polstoročie svojho pôsobenia predstavil už mnohé významné a dosiaľ málo docenené osobnosti našich národných dejín a kultúry. Naše podujatia sme koncipovali tak, aby sme priblížili aj rodinné prostredie, z ktorého vyšli a ktoré ich formovalo. Boli to zvyčajne rody meštianske a roľnícke, teda poddanské. Našli sa však medzi nimi aj príslušníci šľachtických rodov, v roku 2003 to boli oravskí Čaplovičovci. Dnes venujeme pozornosť príslušníkovi ďalšieho šľachtického rodu. Rod, z ktorého pochádzal Adolf Medzihradský, patrí medzi najstaršie a pomerne rozvetvené oravské šľachtické rody.
Najstaršie dejiny rodu Genealógiou rodu Medzihradských sa zaoberali viacerí autori. Medzi prvými Ivan Nagy v známej encyklopédii uhorských šľachtických rodov, ktorá vyšla v roku 1860,1 potom Béla Kempelen v 7. zväzku novšej encyklopédie uhorských šľachtických rodov2 a neskôr aj oravskí historici, najmä Andrej Kavuljak3 a ďalší. Pravda, najviac pre poznanie dejín rodu urobili samotní jeho členovia. Výskumu histórie svojho rodu sa venoval už Ľudovít Medzihradský, pokračoval jeho syn Adolf a zavŕšil ho Adolfov syn Pavol. Výsledkom ich práce je Kronika rodiny Medzihradských uložená v zbierkovom fonde Oravského múzea P. O. Hviezdoslava.4 Vieme, že v roku 1962 zostavil ďalšiu prácu o dejinách rodu v maďarčine Adorján Árvay Medzihradszky z Gödöllő. V nedávnej dobe uzrela svetlo sveta aj fundovaná genealogická práca s názvom Pod krídlami pelikána od Nory Čechmánkovej pochádzajúcej po praslici z rodu Medzihradských.5 Práca bola v roku 2010 prihlá
1
2
3
4
5
NAGY, Iván. Magyarország családai czimerekkel és nemzékrendi táblákkal 7. Pest: Ráth Mór, 1860, s. 401 – 405. KEMPELEN, Béla. Magyar nemes családok 7. Budapest: Grill Károly könyvkiadóvállalata, 1913, s. 141. Literárny archív Slovenskej národnej knižnice, osobný fond Andreja Kavuljaka (ďalej LA SNK, o. f.), sign. 60 N 5, Poznámky (materiály) ku genealógii oravských rodín, Fam. Medzihradszky (nestránkované). Oravské múzeum P. O. Hviezdoslava, Dolný Kubín, č. odb. evidencie H-7752, Kronika rodu Medzihradských. Archív Slovenskej genealogicko-heraldickej spoločnosti v Martine, ČECHMÁNKOVÁ, Nora. Pod krídlami pelikána (rkp.), 79 s.
© Slovenská národná knižnica www.snk.sk
15
sená do súťaže o najlepšiu genealogickú prácu vyhlásenej Slovenskou genealogicko-heraldickou spoločnosťou a zatiaľ zostala v rukopise. Napokon, zistili sme, že Medzihradskovci majú svoju rodinnú stránku aj na internetovom portáli MyHeritage.6 Viac či menej ucelené informácie o jednotlivých členoch rodu obsahujú aj mnohé encyklopedické a syntetické diela. Dejiny rodu Medzihradskovcov môžeme sledovať od 1. polovice 13. storočia, teda od obdobia, v ktorom začínalo systematické osídľovanie Liptova a Oravy. Zdá sa však, že v interpretácii najstarších dejín rodu pretrvávajú niektoré nejasnosti. Genealogické tabuľky rodu azda prvý uverejnil Ivan Nagy. Za najstaršieho známeho predka rodu pokladal Almana z Oravy, ktorého syn Ján získal v roku 1354 donáciu na územie Medzihradného. Nagy publikoval šesť genealogických tabuliek jednotlivých vetiev rodu, ktoré však spojiť nedokázal. Z 19. storočia pochádza aj spomenutá Kronika rodiny Medzihradských s viacerými genealogickými tabuľkami spájajúcimi jednotlivé vetvy rodu a osvetľujúcimi ich vývin. Pavol Medzihradský ju zostavil na základe zachovaných rodových listín a výskumov svojho otca, starého otca a vlastných bádaní. On a aj ďalší autori pokladajú za najstaršieho známeho predka rodu Hudka (Hudkonth), ktorý za verné služby už od mladosti preukazované kráľovi získal v roku 1233 od Ondreja II. tri poplužia z kráľovskej zeme zvanej Revúca, rozprestierajúcej sa po oboch stranách dolného toku rieky Revúca pred jej vtokom do Váhu.7 Išlo teda o pozemok na území dnešného Ružomberka. Nevedno, v čom spočívali jeho zásluhy, no je pravdepodobné, že súviseli s kráľovým pobytom na kráľovskom hrade vo Zvolene. Niektorí genealógovia predpokladali, že Hudko, podobne ako ďalší šľachtici obdarení za vojenské služby u Ondreja II., pochádzal z Čiech,8 iní sa domnievajú, že patril k šľachticom pochádzajúcim z okolia Zvolenského hradu.9 Jeho dediči získali v roku 1274 od Ladislava IV. aj susediaci les, ktorý sa rozprestieral západne od rieky Revúca. Hudko mal podľa starších genealógov syna Miloslava a ten zasa synov Dominika a Ladislava. Dominik, Ladislav a ich synovia v roku 1288 predali svoj majetok Revúca bratom Ivčovi (Juche, Ivche) a Ďurkovi (Gurkemu), ktorí boli údajne tiež Hudkovými synmi. V roku 1325 však magister Donč vymenil Ivčovým a Ďurkovým Medzihradsky Web Site – My Heritage[online]. [cit. 2019-11-19]. Dostupné z: https://www. myheritage.sk/site-71637831/medzihradsky 7 VARSIK. Branislav. Otázky vzniku a vývinu slovenského zemianstva. Bratislava: Veda, 1988, s. 14. 8 Oravské múzeum P. O. Hviezdoslava, Dolný Kubín, č. odb. evidencie H-7752, Kronika rodu Medzihradských. 9 BEŇKO, Ján. Najstaršia turčianska, liptovská a oravská šľachta. In: Štulrajterová, K., ed. Najstaršie rody na Slovensku. Martin: Slovenská genealogicko-heraldická spoločnosť, 1994, s. 83. ISBN 80-967103-0-3. 6
© Slovenská národná knižnica www.snk.sk
16
synom Revúcu za Vyšný Kubín, kde sa ich potomkovia usadili natrvalo. Ivčo sa stal zakladateľom rodu Kubíniovcov a Ďurko rodu Meškovcov. Po tomto roku sa majetok Revúca stal súčasťou ružomberského chotára.10 Pravda, postoj niektorých súčasných autorov je k tejto konštrukcii začiatku rodokmeňa opatrný. Vladimír Rábik v štúdii venujúcej sa najstaršej liptovskej šľachte v súvise s listinou z roku 1288 spomína Ladislavových synov Jána a Tomáša, no meno Almana z Oravy, ktorý by k nim podľa starších genealógií mal tiež patriť, neuvádza. Naopak, konštatuje, že o Hudkových potomkoch v Liptove ďalšie písomné pramene mlčia, a preto je pravdepodobné, že po odpredaní svojej dedičnej zeme sa z Liptova odsťahovali.11 Naproti tomu Andrej Kavuljak12 a odvolávajúc sa na neho aj Branislav Varsik13 na základe interpretácie donačnej listiny z roku 1354 konštatujú, že bola adresovaná Jánovi, synovi Almana z Oravy a pravnukovi Miloslava, syna Hudkovho. Ivča a Ďurka pokladajú za ďalších Hudkových synov aj genealógie rodu Meškovcov aj Kubíniovcov. Isté je, že v roku 1354 daroval kráľ Ľudovít Jánovi, synovi Almana z Oravy, šesť ralí z lesa rozprestierajúceho sa po oboch stranách Medzihradného potoka. Domnievame sa, že spomenuté nejasnosti by pomohlo objasniť len exaktné preskúmanie pôvodného textu spomenutých listín a jeho porovnanie s neskoršími odpismi a interpretáciami. Pravda, riešenie týchto nejasností nie je zámerom nášho príspevku.
Medzihradné Ján na darovanom majetku založil obec Medzihradné a stal sa zakladateľom rodu Medzihradskovcov, teda rodu, ktorého členovia používali meno i predikát odvodené od tohto majetku. Prví vlastníci a osadníci Medzihradného žili v nepriateľstve so šľachticmi a vlastníkmi susedného Vyšného Kubína, ktorí ich ohrozovali a snažili sa získať časť ich majetku. V roku 1381 však hraničný spor urovnali a v roku 1386 boli príslušníci rodu Madzihradskovcov uvedení do držby osady Medzihradné so všetkými výnosmi a príslušenstvom.14 Jej vlastníkmi zostali až do novoveku. Medzihradskovci boli hrdí na svoj rodový erb, ktorý tvorí modrý štít so strieborným rozkrídleným vpravo pootočeným pelikánom stojacim na zelenej pažiti a kŕmiacim vlastnou krvou tri mláďatá. Variantom sú zlaté nebeské telesá (vpravo hviezda a vľavo polmesiac) v horných rohoch. Spod koruny umiestnenej na otvo Ružomberok. Monografia mesta. Banská Bystrica: Štúdio Harmony, 2009, s. 44. ISBN 97880-89151-22-6. 11 RÁBIK, Vladimír. Vznik, počiatky a pôvod najstaršej liptovskej šľachty. In: Genealogicko-heraldický hlas. 1999, roč. 9, č. 1, s. 9. ISSN 1335-0137. 12 KAVULJAK, Andrej. Historický miestopis Oravy. Bratislava: Vydavateľstvo SAV, 1955, s. 169. 13 VARSIK, odk. 7, s. 168. 14 KAVULJAK, odk. 12. 10
© Slovenská národná knižnica www.snk.sk
17
renej turnajovej prilbe splývajú prikrývadlá, vľavo modro-zlaté a vpravo červeno-strieborné. Klenot tvorí strieborné obrnené rameno so striebornou šabľou, na ktorej je nabodnutá hlava Turka.15 Ako konštatuje Andrej Kavuljak v texte o Medzihradnom: „...dejiny osady tesne súvisia s dejinami rodiny Medzihradských, ktoré však nie sú spísané. Osada bola vždy malých rozmerov, jej územie nedovoľovalo rozmnoženie obyvateľstva. Obyvateľstvo pozostávalo zo samých príslušníkov rodiny Medzihradských“.16 V roku 1754, v čase krajinského súpisu šľachty, žilo v Medzihradnom 18 rodín Medzihradskovcov.17 Majetok v Medzihradnom však nestačil na živobytie rozvetvujúceho sa rodu, a preto viacerí Medzihradskovci rodisko opustili, hľadali a našli novú existenciu na iných miestach a stali sa zakladateľmi samostatných vetiev rodu. Pri spomenutom súpise šľachty zaevidovali príslušníkov rodu Medzihradských aj v susednej Liptovskej18 a vzdialenej Berežskej stolici.19 Hlavná časť rodu však stále zostávala v Medzihradnom, v roku 1778 tu žilo už 21 šľachtických, resp. zemianskych, rodín, ktoré mali 81 členov, a pri krajinskom portálnom súpise v roku 1828 mala obec 26 domov a 178 obyvateľov. Medzihradskovci sa popri hospodárení na svojom majetku uplatnili v stoličnej správe a vo vojsku, neskôr aj ako učitelia a remeselníci. Medzi jednotlivými členmi či vetvami rodu dochádzalo k pomerne častým majetkovým a dedičským sporom. Svedčia o tom najmä písomnosti zachované v archívnom fonde Oravskej župy v štátnom archíve v Bytči. Okrem samotnej podstaty sporov sa zo spisov dajú vyčítať aj informácie doplňujúce genealógiu a dejiny rodu. Rod Medzihradskovcov rozdelila aj reformácia prenikajúca na Oravu v 16. storočí. Väčšina členov rodu sa priklonila k novému náboženstvu, našli sa však aj takí, ktorí odmietli konvertovať. Katolícke rodiny Medzihradskovcov však postupne z Medzihradného odišli, najmä do susednej Liptovskej stolice.20 Obyvatelia Medzihradného patrili do obvodu farnosti v Dolnom Kubíne, pôvodne katolíckej, v 16. a 17. storočí evanjelickej a od roku 1709 opäť katolíckej, evanjelici do obvodu artikulárneho evanjelického zboru v Leštinách, založeného koncom 17. stor., a od roku 1784 do obvodu posttolerančného evanjelického zboru v Dolnom Ku VÍTEK, Peter a Soňa MAŤUGOVÁ. Lexikón erbov šľachty na Slovensku 3. Bratislava: Hajko a Hajková, 2007, s. 81 – 83. ISBN 978-80-88700-69-2. 16 KAVULJAK, odk. 12. 17 ILLÉSSY, János. Az 1754-55. évi országos nemesi összeirás. Budapest: Az Athenaeum irodalmi és nyomdai részvénytársulat nyomása, 1902, s. 10. 18 NOVÁK, Jozef a Peter VÍTEK. Lexikón erbov šľachty na Slovensku 2. Bratislava: Hajko a Hajková, 2004, s. 80. ISBN 80-88700-60-4. 19 ILLÉSSY, odk. 17, s. 17, 56. 20 ČECHMÁNKOVÁ, odk. 5, s. 18 – 19. 15
© Slovenská národná knižnica www.snk.sk
18
bíne. V matrikách týchto farských úradov sa nachádzajú zápisy týkajúce sa väčšiny členov rodu Medzihradských.
Michalova vetva rodu Ale vráťme sa ku genealógii zostavenej príslušníkmi rodiny Adolfa Medzihradského. V jeho osobnom fonde v Literárnom archíve SNK21 sa zachovali rôzne koncepty, čiastkové genealogické tabuľky a pomocný materiál, no finálnu verziu tvorí spomenutá Kronika rodu Medzihradských. Zachytáva šesť vetiev rodu: Jánovu (od 1354), Matejovu (od 1556), ďalšiu Jánovu (od 1480), Danielovu (od 1475), Michalovu (od 1565) a inú mladšiu Michalovu (od polovice 18. stor.). Sám Adolf Medzihradský bol príslušníkom staršej Michalovej vetvy. Jej zakladateľom bol Michal, doložený v roku 1565, ktorý mal synov Mateja a Jána spomenutých v roku 1631, a Matej aj v roku 1600. Jánovi potomkovia sa usadili v Berežskej a Užskej stolici. Matej mal synov Ondreja, Štefana, Juraja, Jána a Daniela. Juraj sa v roku 161722 (niekde i 1677)23 spomína ako direktor rodu, teda vo funkcii zodpovedajúcej postaveniu richtára, a v takej istej funkcii pôsobil v roku 1696 aj jeho syn Gašpar, ktorý používal aj prímeno Gaškovje. Aj Gašpar mal pravdepodobne len jedného syna Jána, ktorý sa podľa genealógie spracovanej Pavlom Medzihradským narodil v roku 1739 v Medzihradnom.24 Pravda, zdá sa, že medzi jednotlivými článkami rodokmeňa sú príliš veľké časové rozdiely, a navyše, Nagy uvádza, že Gašparov syn (podľa neho Jonáš) bol už v roku 1730 tiež direktorom rodu.25 Zdá sa teda, že v tabuľkách rodokmeňa niekedy jedna-dve generácie chýbajú. Tým nechceme znevažovať prácu starších genealógov, ktorí svoj výskum uskutočnili v dobe, keď boli odkázaní len na skromné publikované pramene, domáci rodový archív a informácie od jednotlivých členov rodu. Možno sa dostali k miestnym cirkevným matrikám, sotva však mohli bádať v župnom archíve a už vôbec nemali k dispozícii internetové zdroje. Naším zámerom je pokus o doplnenie časti rodokmeňa tam, kde nám to umožňujú archívne pramene. Začnime Jánom, prastarým otcom Adolfa Medzihradské-
LA SNK, o. f. Adolfa Medzihradského, Címere starých i novších zemianskych rodín oravských – Rodokmene, rod. Medzihradský, sign. 59 I 1 (nestránkované). 22 Oravské múzeum P. O. Hviezdoslava, Dolný Kubín, č. odb. evidencie H-7752, Kronika rodu Medzihradských, s. 35. 23 LA SNK, o. f. Adolfa Medzihradského, Címere starých i novších zemianskych rodín oravských – Rodokmene, rod. Medzihradský, tab. V sign. 59 I 1. 24 LA SNK, o. f. Adolfa Medzihradského, Címere starých i novších zemianskych rodín oravských – Rodokmene, rod. Medzihradský, tab. VI sign. 59 I 1. 25 NAGY, odk. 1, s. 404. 21
© Slovenská národná knižnica www.snk.sk
19
ho, ktorý sa mal narodiť okolo roku 1739. Aj on začas pôsobil vo funkcii direktora rodu. Mal synov Jána, Samuela, Juraja a Gabriela a dcéry Zuzanu a Máriu.
Učiteľ Ján Medzihradský Pre nás je z Jánových detí najvýznamnejší syn Ján, ktorý sa neskôr stal učiteľom v Leštinách. Okolnosti jeho narodenia boli trochu nejasné. Viacerí autori uvádzali, že sa narodil 20. 8. 1771 v Medzihradnom. Azda prvým bol regionálny historik Jozef Janek v štúdii o pedagógoch zo zemianskej rodiny Medzihradskovcov26 a od neho túto informáciu preberali ďalší. Bohužiaľ, J. Janek neuviedol zdroj tejto informácie. Ján Medzihradský zomrel počas veľkej epidémie cholery v septembri 1831 a pochovávajúci leštinský farár zapísal do matriky, že mal 60 rokov, čo bolo v súlade s uvádzaným dátumom jeho narodenia v roku 1771. Keď sme však pripravovali jeho heslo na zaradenie do Biografického lexikónu Slovenska27 a snažili sa dátum narodenia overiť v matrike, nepochodili sme. Vtedy sme siahli po osobnom fonde Adolfa Medzihradského v Literárnom archíve SNK. Zistili sme, že v poznámkach k rodinnej kronike sa uvádza, že Ján sa narodil v roku 1757 ako nemanželské dieťa Žofie Černotovej, a na základe tejto informácie sme skutočne našli matričný zápis jeho krstu dňa 14. 3. 1757 v evanjelickej matrike z Leštín. Vek v matrike pochovaných teda nebol uvedený správne. Po Jánovi sa v rodine Jána Medzihradského a Žofie, rod. Černotovej, ktorí medzitým uzavreli manželstvo, narodili ešte deti Zuzana (krst začiatkom marca 1760), Samuel (10. 8. 1761), Mária (krst 23. 12. 1764), Juraj (krst 24. 11. 1767), Pavol (dátum narodenia a krstu zatiaľ nepoznáme) a Gabriel (krst 23. 12. 1773). Samuel, Pavol a Juraj zomreli bez potomkov, Juraj sa stal vojakom a v roku 1800 bojoval vo vojne proti Francúzsku. Zuzana sa vydala za Mateja Meška z balážovskej vetvy rodu a Mária za jasenovského učiteľa Jána Rutkaia (Ruttkay). Ján Medzihradský, Adolfov starý otec, sa stal učiteľom v Paludzi a v roku 1791 v Leštinách. Bol vzdelaným učiteľom a venoval sa aj literárnej tvorbe. Napísal dielo Historia Uhorska, biblické pamäti a zanechal aj rukopisné spomienky. Dňa 21. 1. 1794 sa oženil s Máriou Psotovou. Jej otec Samuel Psota (Psotta) bol majetným a váženým úradníkom. Pôsobil najprv v Banskej Bystrici, kde sa mu v rokoch 1752 – 1757 narodili traja synovia a potom je doložený zasa na Starých Horách, kde v roku 1775 prišla na svet dcéra Mária (krst 2. 5. 1775), stará matka Adolfa Medzihradského. Psota neskôr pôsobil v Liptovskej Osade, kde sa konal aj sobáš jeho JANEK, Jozef. Pedagógovia zo zemianskej rodiny Medzihradskovcov. In: Literárnomúzejný letopis 24. Martin: Matica slovenská, 1990, s. 113. ISBN 80-7090-084-9. 27 MAŤOVČÍK, Augustín, ed. Biografický lexikón Slovenska 6. Martin: Slovenská národná knižnica, 2017, s. 344. ISBN 978-80-8149-079-8. 26
© Slovenská národná knižnica www.snk.sk
20
dcéry Márie s Jánom Medzihradským. Obaja boli evanjelikmi a sobáš je zapísaný v evanjelickej matrike z Leštín napriek tomu, že najbližšou evanjelickou farou k Liptovskej Osade bola Partizánska (pôv. Nemecká) Ľupča. Mária zomrela 17. 11. 1827 a jej manžel Ján, ako sme už spomenuli, v septembri 1831, obaja v Leštinách. V rodine Jána Medzihradského a Márie, rod. Psotovej, sa narodilo deväť detí: Alexej (krst 13. 2. 1795), Karol (krst 15. 5. 1797), Ján (krst 10. 7. 1799), Gašpar Baltazár (krst 10. 1. 1802), Jana (krst 4. 6. 1804), Ľudovít Daniel (krst 3., resp. 8. 5. 1807), Rozália Terézia (krst 6. 5. 1810), Peter Fridrich (krst 5. 10. 1813) a Maximilián Daniel (krst 1. 3. 1818). Dvaja zo synov, Alexej a Ján, sa dali zverbovať do vojska a obaja zomreli veľmi mladí. Alexej bojoval v napoleonských vojnách a padol v hodnosti poručíka v bitke pri Lipsku v roku 1813. Ján sa stal vojakom a lekárnikom a zomrel údajne v Liptove v roku 1822. O Karolovi zatiaľ nemáme ďalšie údaje, pravdepodobne zomrel v detskom alebo mladom veku. Ďalší traja synovia sa stali úradníkmi, Gašpar Baltazár a Peter Fridrich v Biharskej župe a Maximilián Daniel na Orave. Gašpar Baltazár pôsobil ako katastrálny komisár a zomrel v roku 1865 v meste Nagy Várad (Varadín, dnes Oradea) a Peter Fridrich bol slúžnym tiež v tomto meste. Maximilián Daniel sa stal stoličným komisárom a okresným notárom na Orave. Zomrel v Medzihradnom 7. 9. 1858. Obe dcéry učiteľa Jána Medzihradského odišli na Dolnú zem do slovenskej obce Sarvaš. Rozália Terézia sa vydala za tamojšieho učiteľa Daniela Leszicha a Jana odišla za ňou.
Učiteľ Ľudovít Medzihradský a jeho rodina Nás budú najviac zaujímať osudy Jánovho syna Ľudovíta Medzihradského,28 Adolfovho otca, ktorý sa po otcovi stal učiteľom v Leštinách. Aj on bol literárne činný, v časopise Evanjelik pre cirkev a školu uverejnil spomienky na leštinskú školu a obyvateľov Leštín a Vyšného Kubína a spracoval aj učebnicu maďarskej gramatiky. V rukopise zanechal štyri dramatické a prozaické diela. Pomerne zavčasu ochorel na hlasivky, potom dostával penziu a učiteľské povinnosti už mohli vykonávať jeho synovia Adolf a Karol. Oženil sa 19. 5. 1833 s Máriou Hadašovou. V manželstve sa im narodilo osem detí: Gustáv Adolf (krst 14. 1. 1834), Adolf Gustáv (krst 2. 4. 1835), Karol Ondrej (krst 11. 1837), Rudolf Martin (krst 25. 11. 1838), Eduard Jób (nar. 8. 3. 1841), Karol Ľudovít (nar. 20. 3. 1843), Ján Gregor (nar. 9. 3. 1847) a Alexander, resp. Šándor (nar. 8. 2. 1849), z ktorých Karol Ondrej aj Eduard Jób zomreli v detskom veku. Po narodení najmladšieho syna však v rodine nastala kríza. Ľudovítova manželka sa opäť dostala do požehnaného stavu, no nie so svojím manželom. Rodinu opustila a uchýlila sa do Pokryváča, kde 13. 11. 1851 poro MAŤOVČÍK, odk. 27, s. 344 – 345.
28
© Slovenská národná knižnica www.snk.sk
21
dila mŕtve dievčatko. Potom odišla do Vacova, kde sa živila ako gazdiná na fare, a zomrela v Budapešti v roku 1895. Zdá sa, že v rodine ju nespomínali s veľkými sympatiami. Pavol Medzihradský o nej priamo do genealogickej tabuľky pri Ľudovítovom mene zapísal: „… vzal si za vlastnú manželku tú osobu, tú ženskú, ktorá mu domácnosť viedla“29 a zdôraznil, že nebola zemianka. V rodine pretrvala nepresná informácia o tom, že pochádzala z Pokryváča alebo Srňacieho. V skutočnosti sa narodila v Mokradi v rodine Ondreja Hadaša a Zuzany, rod. Kocmanovej, koncom roku 1814 (krstená na Silvestra 1814 v Dolnom Kubíne). Ľudovít Medzihradský zomrel 8. 9. 1879 v Leštinách. Gustáv Adolf, Adolf Gustáv aj Karol sa stali učiteľmi. Gustáv Adolf rodisko opustil, bojoval v armáde cisára Maximiliána v Mexiku a neskôr sa stal učiteľom v Hliníku. Zomrel v Malej Bytči (dnes, rovnako ako Hliník, miestna časť Bytče) 26. 11. 1882. Adolf Gustáv sa stal učiteľom v Dolnom Kubíne a Karol zostal na škole v rodnej obci. Rudolf Martin sa vyučil za krajčíra a zostal neženatý v rodnej obci. Prechladnutie v mladosti u neho zanechalo následky. Síce „vyrástol chlap veľký, mocný“, no nešanoval sa a zomrel v Leštinách už 5. 4. 1871. Vraj hrával na base v miestnej krčme u Babiša. Ľudovítovi dvaja najmladší synovia sa stali remeselníkmi. Ján, ktorý sa vyučil za obuvníka u Jozefa Gašparíka v Leštinách, pôsobil na viacerých miestach, vo Viedni, Dolnom Kubíne, Trenčíne, Novom Meste nad Váhom a v Nitre. Alexander sa vyučil za krajčíra v Istebnom a usadil sa ako krajčír pri vojsku a zamestnanec štátnych železníc v Pešti.
Rodina Adolfa Medzihradského Početnú rodinu mal aj Adolf Medzihradský, ktorého životné osudy a dielo sú predmetom dnešnej konferencie. V roku 1859 sa oženil so zemiankou Zuzanou Meškovou z Matejovskej vetvy rodu. Narodilo sa im dvanásť detí: Helena Zuzana (18. 12. 1859), Emil Miloslav (3. 5. 1861), Ľudmila Božena, resp. Beatrice, (21. 11. 1862), Pavol Cyril (24. 1. 1864), Štefan (19. 8. 1865), Peter Branislav (11. 11. 1866), Peter (7. 2. 1868), Anna Paulína (1. 9. 1869), Ján Fridrich Ladislav (8. 1. 1871), Michal (25. 9. 1872), Ján Jaroslav (3. 2. 1875) a Ľudovít (19. 3. 1880). V detskom veku zomreli Michal (22. 10. 1883 v Rimavskej Sobote) a Ján Fridrich Ladislav (25. 7. 1873) a asi aj Peter Branislav.
Oravské múzeum P. O. Hviezdoslava, Dolný Kubín, č. odb. evidencie H-7752, Kronika rodu Medzihradských, tab. VII., s. 19.
29
© Slovenská národná knižnica www.snk.sk
22
Traja synovia sa stali úradníkmi, Emil Miloslav sudcom v Prešove, Pavol Cyril riaditeľom finančného úradu v Skalici a Ľudovít slúžnym v Levoči. Syn Štefan sa vyučil za obuvníka a usadil sa vo Veľkom Bysterci. Dvaja z Adolfových synov pokračovali v pedagogickej činnosti svojich predkov, Peter sa stal profesorom na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Ján Jaroslav učiteľom hudby v Prešove. Staršie dcéry sa vydali, Helena za Michala Balogha, žandárskeho dôstojníka v Dolnom Kubíne, a Ľudmila Božena za Leonarda Frančeka, úradníka krajského súdu (?) v Ružomberku. Najmladšia dcéra Anna Paulína, ktorá pracovala na daňovom úrade v Dolnom Kubíne, zostala slobodná a doopatrovala rodičov. Dožila sa vysokého veku 97 rokov. Uchovala literárnu pozostalosť rodičov a odovzdala ju Literárnemu archívu Matice slovenskej.
Predkovia Vladimíra Medzihradského Z celkom inej vetvy rodu pochádza fotograf, organizátor cestovného ruchu a publicista Vladimír Medzihradský. Jeho starý otec Ján Medzihradský bol obuvníkom v Leštinách a pochádzal z rodiny, ktorú poznali s prímenom Horárik a ktorá patrila k Danielovej vetve rodu. Dňa 24. 11. 1889 sa v Leštinách oženil s Máriou Rosinskou z Dolného Kubína. Mal vtedy už 39 rokov a bol vdovcom. Dňa 23. 3. 1891 sa im narodilo prvé dieťa, ktorým bol syn Milko, resp. Emil. Aj on si vybral učiteľské povolanie, na ktoré sa pripravoval na učiteľskom ústave v Blatnom Potoku. Učil na viacerých miestach, najprv v Brezničke, potom v Šterusoch-Pustej Vsi, od roku 1921 vo Veľkom Bysterci, v rokoch 1930 – 1931 v Polianke a od roku 1931 v Ondrašovej pri Liptovskom Mikuláši. Oženil sa s Jolanou Medzihradskou a z ich manželstva pochádzal aj syn Vladimír (nar. 9. 7. 1934), budúci fotograf, organizátor cestovného ruchu a publicista. V našom príspevku sme sa snažili stručne predstaviť rod Adolfa Medzihradského. Medzihradskovci, ktorí patria medzi najstaršie oravské šľachtické rody, sú výnimoční aj tým, že až do novoveku si udržali vlastníctvo svojho pôvodne kuriálneho majetku. Je to veľmi rozvetvený rod, ktorého jednotlivé vetvy a členovia sa postupne rozišli po celom Uhorsku. Jeho výskumu sa venovali viacerí autori a bádatelia, no seriózne spracovanie jeho genealógie ešte len čaká na svojho autora.
© Slovenská národná knižnica www.snk.sk
23
Príspevok k životopisu Adolfa Medzihradského Augustín Maťovčík Osobnosť pedagóga a národno-kultúrneho dejateľa Adolfa Medzihradského sa v našich kultúrnych a literárnych dejinách spomína hlavne v súvislosti s jeho vplyvom na poetický prelom študenta Pavla Országha a jeho príklon k básnickej tvorbe v slovenčine. Málo vieme o Medzihradského mnohostrannej aktivite, ktorú literárny historik Albert Pražák výstižne charakterizoval vetami: „Učebnice si písal sám, často i vo veršoch, napr. Zemepis Oravy, Zdravovedu, životopis Martina Luthera a i. Známy bol aj ako zručný kreslič máp a hlavne ako genealóg Oravy a Liptova, ktorý nakreslil erby 52 šľachtických rodín. Vynikol aj ako hudobník. Vedel hrať na všetky hudobné nástroje a dobre poznal i hudobnú teóriu a kontrapunkt. Pracoval takisto medzi ľudom. Zakladal štepnice a včelárske združenia, spevokoly a divadlá, peňažné ústavy a vzájomné pomocnice, všetko, čo vtedajšia doba v ľudovýchove, v sociálnej starostlivosti, v národohospodárskej praxi i v charitatívnom zmysle pripúšťala a mohla potrebovať.“ 1 Stručná biografia Životné osudy Adolfa Medzihradského možno zrekonštruovať na základe prameňov, uchovaných v jeho rukopisnej pozostalosti v Literárnom archíve SNK v Martine, ako aj podľa tlačenej literatúry.2 Z nich vieme, že pochádzal zo starej oravskej zemianskej rodiny, usadenej v dávnom stredoveku v Medzihradnom, ktorá sa v 18. storočí presťahovala do Leštín. Tu sa učiteľovi Ľudovítovi Medzihradskému a Márii, rod. Hadašovej, 2. mája 1835 narodil syn Adolf, ktorý mal ďalších 5 bratov (Gustáv, Rudolf, Karol, Ján, Alexander). Ľudovú školu navštevoval v Leštinách, potom študoval na gymnáziách v Banskej Bystrici a v rokoch 1852 – 1855 v Kežmarku. Po otcovom ochorení bol od roku 1854 učiteľom v leštinskej
1
2
PRAŽÁK, Albert. Adolf Medzihradský a Pavol Országh. In: Bratislava. 1930, roč. 4, s. 687 – 709. Súpis rukopisnej pozostalosti Adolfa Medzihradského vyšiel v inventári Fondy Literárneho archívu Matice slovenskej, č. 57, Martin: Maticaslovenská, 1971, s. 240 – 249. Do Literárneho archívu ju odovzdala v roku 1959 Adolfova dcéra Anna Medzihradská. Z odbornej literatúry (popri časopiseckých článkoch a slovníkových heslách) dokumentárne cenné sú práce: PRAŽÁK, odk. 1; tenže: S Hviezdoslavom. Bratislava: SVKL, 1955; Spomienky Jura Janošku a Anny Medzihradskej v zborníku: ŠMATLÁK, Stanislav, ed. Hviezdoslav v kritike a spomienkach. Bratislava: SVKL, 1954, s. 255 – 266; tenže. Hviezdoslav zblízka. Bratislava: Tatran, 1985; JANEK, Jozef. Pedagógovia zo zemianskej rodiny Medzihradskovcov. In: Literárnomúzejný letopis 24. Martin: Matica slovenská, 1990, s. 113 – 121. ISBN 80-7090-084-9.
© Slovenská národná knižnica www.snk.sk
24
ľudovej škole, kde učil aj Pavla Országha. Pre národné presvedčenie bol maďarónmi šikanovaný a v roku 1863 odišiel z Leštín za učiteľa latinskej školy do Vyšného Kubína. Po smrti učiteľa dolnokubínskej ev. školy Leopolda Brucka v roku 1866 ho povolali za učiteľa, kde pôsobil až do penzionovania v roku 1900. Ako dôchodca ešte pracoval na finančnom úrade v Dolnom Kubíne, kde zomrel 13. 12. 1919.3 Ťažký chlieb učiteľský V zložitých a nepriaznivých hospodárskych pomeroch, osobitne v chudobnom oravskom kraji, bol život učiteľa s mnohými úradnými i spoločenskými povinnosťami často zložitý a ťažký. Tak to bývalo neraz aj v rodine Adolfa Medzihradského, ktorý po otcovom ochorení na hlasivky zaujal učiteľské miesto v leštinskej šole. Keď rodinu opustila matka, ktorá odišla za farskú gazdinú do Vacova, pre syna Adolfa sa rodinné starosti znásobili. K tomu pribudli nezhody a prenasledovania zo strany maďarónskych činiteľov pre jeho slovenské národné angažovanie, pre ktoré musel v roku 1863 opustiť leštinskú školu. Trocha priaznivejšie sa mu darilo po nástupe na dolnokubínsku školu, kde podľa vokátora z 22. 4. 1866 mal „Dietky naše správe Vašej zverené v určenom čase v liternom umení a vedách bežných všemožne cvičiť, vzdelávať, kázeň školskú a v bázni božej udržiavať, a pritom ako národný učiteľ i lásku k rodu a národu vlastniemu do jích sŕdc prelievať a z nich kresťansko-národných vlastencov vychovávať.“ Dolnokubínska ev. cirkev sa zaväzovala „krom úcty učiteľovi svojmu podlžnej a zastávania ho pred nespravodlivými útržkami na cti za verné prisluhovanie úradu a povolania krem bytu nasledujúco ročite odvádzať a platiť: 1. Na hotových peniazoch ročité salarium 128 zl. r. č., ktoré z rúk cirkevného p. kurátora z času na čas prijímať bude“, k čomu prináležali ďalšie hmotné a peňažné dávky.4 Zo skromného učiteľského platu A. Medzihradský s manželkou Zuzanou, rod. Meškovou, vychovávali početnú rodinu (7 synov a 3 dcéry), ktorým zabezpečili primerané vzdelanie a spoločenské uplatnenie. Pravda, nebývalo to vždy ľahké a jednoduché, najmä po odchode do penzie a v pohnutých časoch prvej svetovej vojny, ako píše otec v liste synovi Pavlovi 28. 10. 1917: „Sme zdraví, ale opadnutí
3
4
Nekrológ uverejnili Národnie noviny. 17. 12. 1919, č. 288, s. 2 – 3. V nekrológu sú citované spomienky J. Janošku na Hviezdoslava, publikované v Slovenských pohľadoch (1909, zoš. 4, s. 226).V tejto súvislosti Janoška spomína na Medzihradského pôsobenie v Leštinách a v Dolnom Kubíne. K tomu redakcia novín poznamenala: „S Adolfom Medzihradským zmizla úctyhodná postava z nášho života, jeho pamäť sa zachová obzvlášť tým, že bol učiteľom Hviezdoslava.“ Vokátor z 22. 4. 1866, podpísaný ev. farárom a seniorom S. Novákom, inšpektorom J. Bencúrom a predstaviteľmi cirkvi, je uložený v Medzihradského pozostalosti v Literárnom archíve SNK, sign. 59 A 9.
© Slovenská národná knižnica www.snk.sk
25
ako opŕchnutá kura. Drahota zo dňa na deň väčšia. Za drevo na zimu dal som už 206 zlatých = 412 korún. Švábky 4 vrecká, kapusty nič, ba ani prasa nemám a kúpiť ho za 900 – 1200 korún, na to ani myslieť. Švábku platia po 26 kor. metr. cent! Z peňazí, čo som si na pomník bol zozbieral a odložil, väčšiu polovicu som vybral. Čo mám robiť? Pomoci odnikiaľ a Teba nechcem ani nesmiem už prosiť.“ V takomto nedostatku ho starostlivo opatrovala dcéra Anna, k čomu s humorom dodáva, že už „minul rok, čo som ani borovičku ani slivovicu ani pálenku nekúpil, ani nepil, zriedkakedy spraví mi z lipového kvetu odvarok a doň pár kvapiek rumu.“ 5 Do ostatných chvíľ pracoval v dolnokubínskom bernom úrade, kde ho v marci 1919 navštívil Albert Pražák, ktorému sa takto javil: „Tento pětaosumdesátník zdravé tváře, bystrých očí, juskřících zpod zlatých brýlí, bělavých vousů, na hlavě s červenou čepičkou a v ústech s dřevěnkou, šlechticky uhlazený a hrdý svým zemanstvím, pobíhal r. 1919 vesele po své úřadovně v dolnokubínské finanční správě a vykládával, co vše slovensky uvědomělého podnikl v době slovenského poddanství Maďarům.“ 6 Oduševnený pedagóg Adolf Medzihradský svojou pedagogickou činnosťou ako dlhoročný učiteľ ľudových škôl v Leštinách, Vyšnom a Dolnom Kubíne, autor viacerých učebníc a metodických pomôcok, patrí medzi významné pedagogické osobnosti druhej polovice 19. stor., vychoval generácie oravských študentov, medzi nimi vynikajúce osobnosti (Hviezdoslav, Jur Janoška a i.). O aktívnom pedagogickom pôsobení A. Medzihradského sa zachovali početné doklady v rukopisnej pozostalosti, kde sa nachádzajú viaceré učebnice a školské zošity dejepisu, zemepisu, prírodopisu, katechizmy, slovníky a i., zasluhujúce si osobitné zhodnotenie. O jeho učiteľskej práci podávajú svedectvá jeho žiaci, ako spomínal Jur Janoška: „Dejiny Peržanov, Grékov, Rimanov vedeli sme tak obšírne, že keď som prišiel do gymnázia, starší študenti sa nevedeli prenadívať, koľko toho v tej Orave vedia.“7 A nebola to len práca so žiakmi v školských laviciach, ale aj mimoškolské aktivity študujúcej mládeže, ako sumarizuje J. Janek: „V pamäti kubínskych národovcov sa držali tradičné majálesy, na ktorých jeho žiaci recitovali oduševnené slovenské básne, spievali ľudové piesne... Pri škole mal záhradu, v ktorej žiakov pripravoval na roľnícke povolanie. Učil ich štepiť stromy, pestovať zeleninu, včeláriť. Pre žiakov zriadil školskú knižnicu...“ 8 O tejto činnosti odznie osobitný príspevok. 7 5 6
8
List v Literárnom archíve SNK, sign. 59 A 17. Vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied PRAŽÁK, odk. 1, s. 687. JANOŠKA, Jur. Z rozpomienok na Hviezdoslava. In: ŠMATLÁK, Stanislav, ed. Hviezdoslav v kritike a spomienkach. Bratislava: SVKL, 1954, s. 256 – 266. JANEK, Jozef. Pedagógovia zo zemianskej rodiny Medzihradskovcov. In: Literárnomúzejný letopis 24. Martin: Matica slovenská, 1990, s. 118. ISBN 80-7090-084-9.
© Slovenská národná knižnica www.snk.sk
26
Kultúrno-osvetový pracovník Nebojácny národovec, odchovaný na štúrovských ideáloch a zásadách, svojou organizačnou aktivitou výrazne ovplyvňoval národno-kultúrny život v Dolnom Kubíne i v širšom dolnooravskom okolí. Je len prirodzené, že sa zúčastnil na prvom valnom zhromaždení Matice slovenskej v Martine 4. 8. 1863, kde je zapísaný medzi účastníkmi v prvom ročníku Letopisu MS (1864), že si ako riadny člen platil príspevky, evidované v Pešťbudínskych vedomostiach v rokoch 1866, 1868 a i.9 Pod vedením A. Medzihradského v priaznivých matičných rokoch sa neobyčajne rozvíjal kultúrny, najmä divadelný život v D. Kubíne, o ktorom prinášali správy vtedajšie slovenské noviny. Semeno jeho kultúrnej práce padlo do dobrej zeme, ako písali Pešťbudínske vedomosti 28. 4. 1868: „Toto sa u nás v Orave potvrdilo, a síce na predstaveniach divadelných. Predstavenia divadelné, totiž slovenské, o ktorých sa nám predtým ani nesnívalo, teraz sa len tak meľú.“10 26. 8. 1869 dolnokubínska študujúca mládež na záhrade ev. seniora S. Nováka uviedla veselohru „Strýko“ a frašku „Roztržitý“, o ktorých Pešťbudínske vedomosti 4. 9. 1869 napísali: „Oba kusy boli – nakoľko pri tom všetkom mnohí z ochotníkov a panny po prvý raz vystúpili – znamenite predstavené. Obecenstvo, ktoré v dosť hodnom počte, nielen z Kubína, ale i z okolia sa dostavilo, išlo z arény dolnokubínskej nad očakávanie usspokojené.“11 28. augusta 1872 kubínski ochotníci pod vedením miestneho učiteľa uviedli dve predstavenia. Medzi nimi činohru od Kotzebua Manželka, v ktorej hrali Pavol Országh a Helena Nováková, budúca manželka Hviezdoslava.12 V roku 1872 sa A. Medzihradský zúčastnil na založení Meštianskej besedy v Dolnom Kubíne, v ktorej bol P. Országh pokladníkom. V tom čase založil spevokol Lýra, v ktorom hrával na viacerých hudobných nástrojoch, ba údajne s Hviezdoslavom vydávali časopis Mladosť. V cirkevnej oblasti pracoval ako administrátor Vdovsko-sirotského fondu ev. učiteľov oravského seniorátu. Popri tejto kultúrnej a spoločenskej aktivite A. Medzihradský si vedel nájsť čas na vlastné záľuby, medzi ktoré patrila vášeň k prírodovede, kresleniu, spevu a literatúre a podľa správy A. Pražáka zanechal aj bohatú knižnicu. Z vlastnej literárnej tvorby sa v jeho pozoZápisnica 1. valného zhromaždenia Matice slovenskej zo 4. 8. 1863. In: Letopis Matice slovenskej. 1864, roč. 1, s. 33; Zoznam príspevkov na „Maticu slovenskú“. In: Pešťbudínske vedomosti. 18. 5. 1866, roč. 6, s. 3 a 14. 7. 1868, roč. 8, s. 3. 10 Z dolnej Oravy. In: Pešťbudínske vedomosti. 28. 4. 1868, roč. 8, č. 34, s. 3 – 4. 11 Drobné zprávy. In: Pešťbudínske vedomosti. 4. 9. 1869, roč. 9, č. 71, s. 3 – 4. 12 Dolný Kubín, 29. aug. In: Národnie noviny. 3. 9. 1872, č. 105, s. 3. Redakcia novín vyslovila vďaku A. Medzihradskému i ochotníkom: „Celé divadlo riadil p. Adolf Medzihradský, kubínsky učiteľ, ktorému privolávajúc srdečne „Na zdar!“ vyslovujeme úprimnú vďaku za jeho neúnavnú činnosť a ustávanie, ako i za ochotu, ktorú pri tom ukázal. Podobne i ochotníkom našim privolávam vo tri vrhy „Sláva!“ a „Na zdar!“
9
© Slovenská národná knižnica www.snk.sk
27
stalosti zachovali rečňovanky, gratulačné a iné verše, zlomky životopisov J. A. Komenského a P. O. Hviezdoslava. Pri zrode básnika Účasť Adolfa Medzihradského na národnom uvedomení Pavla Országha a jeho tvorbe v slovenčine je v našej literatúre dostatočne osvetlená, a tak tento problém len stručne naznačíme. Na túto zložitú osudovú premenu básnika vplývali viaceré vonkajšie okolnosti, ale najmä najvnútornejší zápas mladého, začínajúceho básnika, v ktorom napokon zvíťazilo slovenské národné cítenie, ako to vyjadril v bezprostrednom liste A. Medzihradskému 25. 9. 1867, potom v básni Mňa kedys´ zvádzal svet... a napokon na sklonku života v rozhovoroch i v listoch A. Pražákovi. Znalec Hviezdoslavovho života a diela S. Šmatlák túto tému zosumarizoval: „V niektorých starších literárnohistorických prácach (najmä popularizačných) sa totiž pripisuje rozhodujúci význam nejakej údajnej príhode na vyšnokubínskej svadbe, na ktorej mladý Országh pred prítomnými zemanmi vraj horlivo recitoval svoju maďarskú báseň a vyvolal ňou nadšený potlesk u zemianskeho publika – a slzy vlastnej matky, ktorá mu nerozumela. Slzy v očiach matere mali teda byť najpodstatnejším a rozhodujúcim argumentom pre národné „obrátenie“ Pavla Országha. I keď pripustíme, že sa podobná príhoda vskutku odohrala, môže byť ona len jedným ohnivkom v reťazi, ktorá ostatne nestojí ani na jej začiatku, ani na jej konci. Sám Hviezdoslav protestuje proti takémuto zjednodušujúcemu výkladu svojho národného uvedomenia a obracia pozornosť práve na jeho vnútornú, intelektuálno-mravnú stránku.“13 Pravda, táto sumarizácia závažného problému nič neuberá na zástoji Adolfa Medzihradského na osobnostnom a básnickom vývine Pavla Országha Hviezdoslava od jeho poetických začiatkov. Pokračujúci básnický rozlet Hviezdoslava, na začiatku ktorého stál Adolf Medzihradský a dolnokubínski národovci, je samostatnou kapitolou slovenských literárnych dejín.
Citované z knihy MAŤOVČÍK, Augustín. Hviezdoslav: Herold svitajúcich časov. Martin: Osveta, 1988, s. 56. Medzihradského listy Hviezdoslavovi vydal ŠMATLÁK, Stanislav. Hviezdoslav zblízka. Bratislava: Tatran, 1985. Pozri aj: Pražák, Albert. S Hviezdoslavom. Bratislava: SVKL, 1955.
13
© Slovenská národná knižnica www.snk.sk
28
Adolf Medzihradský Niekoľko svedectiev z dokumentov Literárneho archívu Slovenskej národnej knižnice Jana Kramárová Meno Adolf Medzihradský (Medzihradszky) nie je veľkou neznámou na historicko-spoločenskej mape Slovenska v 19. storočí. Jeho biografia a obrodenecká činnosť sú už známe, a tak sme sa v príspevku zamerali na osobu Adolfa Medzihradského takým spôsobom, akým ho opisovali a zvečňovali jeho, viac či menej, blízki ľudia. Spôsobmi, akými vnímali a reflektovali jeho osobnosť. Tieto nuansy opisov spolu vytvoria obraz – mozaiku Adolfa Medzihradského, vypracovanú zo svedectiev jeho dcéry, syna, vnučky a žiaka. Literárny archív Slovenskej národnej knižnice uchováva vo svojich depotoch nezanedbateľné množstvo archívnych materiálov, ktoré sa priamo či nepriamo týkajú osoby Adolfa Medzihradského. Jeho osobný fond je množinou obsahujúcou rukopisy nielen jeho samotného, ale aj jeho dcér a synov, žiakov a iných nezistených osôb. Je súborom korešpondencie, prác aj cenného školského a dokumentárneho materiálu. O Adolfovi Medzihradskom vypovedá nielen 522 jednotiek uložených pod signatúrou 59, ale aj nespočítané množstvo rukopisov zaradených v iných fondoch. V osobných fondoch ľudí, ktorí boli pokrvne alebo len profesijne spätí s osobou Adolfa Medzihradského (osobné fondy Pavla Országha Hviezdoslava, Rodiny Gašparíkovcov, Thea Herkeľa Florina, Alberta Pražáka, Antona Augustína Baníka, tzv. M-kové fondy – fondy pochádzajúce z Archívu Slovenského národného múzea či prvostupňovo spracované archívne materiály osobných fondov Ruda Brtáňa, Jána Vladimíra Ormisa a Jozefa Janeka). Snáď najviac svedectiev o živote leštinského učiteľa podala jeho dcéra Anna Medzihradská – v otcovej prítomnosti prežila de facto celý svoj život. Poznala ho z pozície rodinnej, osobnej a sčasti súkromnej. Práve jej, priamej dedičke – dcére, ktorá sa nevydala, a osobe, ktorá ho doopatrovala, písalo množstvo ľudí a pýtalo materiál po pánovi učiteľovi, pýtalo konkrétnejšie informácie o ňom, o jeho živote. Ako priamy potomok a priamy svedok skutkov Adolfa Medzihradského si Anna považovala za česť, a priam povinnosť šíriť dobré meno svojho otca. Hrdá dcéra o váženom otcovi veľkoryso každému rozprávala, poskytovala informácie ústne i písomne. Osobám blízkym i neznámym poskytovala na štúdium jeho korešpondenciu, práce a iné dokumentárne materiály. Radosť a hrdosť z toho, že sa na jej otca nezabudlo ani po jeho smrti a stále sa oňho ľudia zaujímajú či píšu o jeho zásluhách obsiahle články, zapríčinili, že pozostalosť Adolfa Medzihradského skon-
© Slovenská národná knižnica www.snk.sk
29
čila ukrytá nielen v rôznych archívnych a múzejných inštitúciách na Slovensku, ale aj v súkromných archívoch tretích osôb. „Odomňa len brali a brali či hotové listiny či moje udanie. (…) Dr. Pražákovi som dva razy písomne dala kníh hromadu, nevrátil. (...) Hv.1 listy písané môjmu otcovi v r. 1930-tom som do Matice zaslala, pre tento môj čin sa Hv. krstné dieťa, Hegerová na mňa hnevá že do Hv. múzeuma nič nedávam.“ 2 Anna Medzihradská si dopisovala aj s otcovým žiakom, už dôchodcom, Ivanom Thurzom, ktorý práve spracúval vlastné memoáre. Práve pre ne započala ich písomná komunikácia. V liste z 15. mája 19583 spomína napríklad aj učiteľovu viazanú knižku, do ktorej si krasopisne a svedomito písaval poriadok služieb Božích (uložený pod signatúrou 59 CH 9) každú nedeľu a každý sviatok, rok čo rok. Anna Medzihradská však v nasledujúcom liste (16. 5. 1958) ako odpoveď píše toto: „Áno, knižku náb. piesní znaučenú každú nedeľu spatrujem, nechodiac do kostola, dľa tejto knižky si pospevujem každú nedeľu piesne, ba aj knižku mám, čo neb. Otec môj mal v sviatočné pondelky na večiarni kázne, i tieto si rad radom prečitúvam...“ 4 Adolf Medzihradský, ako každý učiteľ-rechtor, bol aj kantorom. Svoje evanjelizačné povinnosti vzdelaného, inteligentného a kultúrneho človeka v oravskom dedinskom prostredí si plnil svedomite. Ako naznačujú skôr spomenuté spomienky dcéry Anny, vo všetkom mal striktný poriadok, ktorý sa musel za každých okolností dodržiavať. Anna Medzihradská si veľmi dobre rozumela s historičkou Annou Horákovou-Gašparíkovou. V ich vcelku početnej a dlhej korešpondencii riešili, okrem iného, aj významné postavenie Medzihradského na Orave. Zverila jej na štúdium aj malý zväzok vinšov. Vo fonde rodiny Gašparíkovcov sa nachádza aj viazaný zošit archívneho formátu 12, teda dĺžky do 15 cm, do ktorého Adolf Medzihradský spísal miestne svadobné zvyky. Urobil tak veľmi precíznym spôsobom – nechal plynúť svadobným dejom zvykoslovné dialógy „oddavača“, starejšieho či pytača, rodičov, panny alebo vdovy, mladoženícha, principála a i.5
Hviezdoslavove (doplnila J. K.). Literárny archív Slovenskej národnej knižnice (ďalej LA SNK), osobný fond Jána Vladimíra Ormisa, prír. č. 3304/98, List Anny Medzihradskej Ivanovi Thurzovi zo 16. 5. 1958, s. 1. 3 LA SNK, osobný fond Jána Vladimíra Ormisa, prír. č. 3304/98, List Anny Medzihradskej Ivanovi Thurzovi z 15. 5. 1958. 4 Tamže. 5 LA SNK, MEDZIHRADSKÝ, Adolf. Svadobné zvyky, sign. 174 BO 7. 1 2
© Slovenská národná knižnica www.snk.sk
30
Ďalšie svedectvo podáva syn Peter Medzihradský, ktorý napísal Životopis Adolfa Medzihradského. Literárny archív SNK uchováva strojopisný odpis tohto diela s rozsahom 4 strany. Biografiu začal, pochopiteľne, ako zeman – historickým podložením šľachtického stavu svojho rodu. V tomto dokumente sú vzácne informácie o Medzihradského nejednoduchom detstve. Bieda a práca však nezakryli maličké radosti, ktorých sa mu v rodine dostalo. „Adolf Medzihradský ako žiačik III. ľud. školy dostal od svojej krstnej matky Zmeškalovej rod. Kubinyi farbičky. Maľoval mnoho: erby všetkých zemänov Slovenska, genre, kvety, ovocie; maľoval aj Luthera, darujúc ho leštinskej ev. cirkvi; pohľady na Oravský zámok, na Choč nad Vyšným Kubínom, Strečno, vojny rozličné, Napoleona, Gorčakova.“ 6 Peter Medzihradský taktiež zreálňuje legendu o tzv. preporodení maďaróna Pavla Országha na Slováka Hviezdoslava zásluhou Adolfa Medzihradského. Podrobne píše, ako na svadbe u Országhovcov – Valihorovcov kežmarský gymnazista „Pavko povedal krásny vinš na prítomných pánov v maďarskej reči“ 7, ako Paľkova matka nariekala, že vlastnému synovi nerozumie, a ako mu to učiteľ vyčítal. Toto všetko zapísal ako svedectvo Jozefa Ivanovica Ťapešovie v roku 1888. Keď túto výpoveď konfrontoval Peter Medzihradský u otca, dostalo sa mu odpovede: „Tak sa stalo, syn môj ale Michal Kubinyi, neskorší vicežupan, nedal mi viacej zem pod kapustu a švábku...“ 8 Inak podáva svedectvá Medzihradského vnučka. Elvíra Frančeková-Medzihradská je dcérou Petra Medzihradského, syna Adolfa M., ktorá sa zosobášila so svojím prvostupňovým bratancom Leonardom Frančekom, synom Adolfovej dcéry Boženy. Ako kvalifikovaná pedagogička pracujúca v školstve (za významného príhovoru rodinného priateľa Alberta Pražáka na vtedajšom Ministerstve školstva), a tým pokračujúca v rodinnej pedagogickej línii, mala množstvo priamych (osobných) i nepriamych (teda sprostredkovaných) informácií o svojom starom otcovi Adolfovi. Aj na ňu, ako na jej tetu Annu Medzihradskú, sa obracali erudovaní jednotlivci s prosbou o detaily života osvieteného oravského učiteľa. V Literárnom archíve SNK je uložená korešpondencia vnučky Elvíry s pedagógom Jozefom Janekom.
LA SNK, osobný fond Jána Vladimíra Ormisa, prír. č. 3304/98, MEDZIHRADSKÝ, Peter. Životopis Adolfa Medzihradského, s. 1. 7 Tamže, s. 2. 8 Tamže.
6
© Slovenská národná knižnica www.snk.sk
31
Základné biografické údaje o rodine a samotnom Adolfovi Medzihradskom sú viac-menej identické s výpoveďami iných členov rodiny Medzihradskej. Výpovede sa líšia osobnými postrehmi. Vnučka Elvíra píše: „Poznala som ho až do môjho 24-ročného veku, keď som z milovanej Oravy odchádzala na vianočné prázdniny k rodičom do Zadunajska. Obdivovala som vždy jeho silnú osobnosť, prísnosť, mlčanlivú, šľachetnú povahu, jeho autoritu tak v rodine ako v škole i vo verejnosti. Svoje JA si povedal vždy, ako v úradnom alebo vo verejnom živote – a to s istým sarkazmom.“ 9 „Jeho vysoká mohutná postava prezrádzala telesnú i duševnú silu, napriek tomu, že za mladi mnoho postrádal i hladoval. – Keď oslavoval svoje šesťdesiatiny, vo slávnostnej reči spomenul, že si za mladi žiadal, aby sa aspoň chlebom mohol nasýtiť.“ 10 Ďalej priznáva: „Žijem vo spomienkach z detstva, keď nám ešte aj vreckové posielal do internátu mesačne 6 – 6 (presný odpis z rukopisu!, pozn. autorky) korún a v prázdninách aj u seba privítal na dlhšie. Jeho skromné dôchodky si tak vedel zadeliť, že mu na všetko stačilo...“ 11 Elvíra Frančeková o svojom starom otcovi píše ďalej jednoznačne: „Učiteľ v pravom slova zmysle, učenec, umelec, polyhystor a MAJSTER VŠETKÝCH KUMŠTOV – ako ho p. farár Samuel Novák menoval. (…) Exameny jeho na konci šk. rokov boly slávnosťou mestečka Dol. Kubín.“ 12 Vnučka Elvíra dáva do pozornosti jedinečný a svojrázny pedagogický prístup k žiakom. Každého jedného žiačika, podľa jej slov, naučil krasopisne písať, na slepej mape identifikovať mestá, rieky, pohoria, spievať náboženské piesne (boli aj súčasťou záverečných verejných skúšok, exámenov. Na tieto skúšky pripravoval Medzihradský presný harmonogram. Na slávnostnom otvorení a ukončení boli určení spravidla najlepší žiaci, ktorí sa básnickou formou poďakovali veľacteným pánom za priazeň a dobrodinstvo počas uplynulého školského
LA SNK, osobný fond Jozefa Janeka, prír. č. 3198/1996, List Elvíry Frančekovej Jozefovi Janekovi z 19. 6. 1980 z Dolného Kubína, s. 1. 10 Tamže. 11 Tamže. 12 LA SNK, osobný fond Ruda Brtáňa, prír. č. 2750/89, FRANČEKOVÁ, Elvíra. Život a povahopis Hviezdoslavovho učiteľa, rkp. odpis, 1949, s. 4. 9
© Slovenská národná knižnica www.snk.sk
32
roka.13) Medzihradský motivoval žiakov k usilovnosti, učenlivosti a svedomitosti vlastnoručne maľovanými obrázkami, pričom obrázky boli dvojaké – jedny nižšej hodnoty, druhé vyššej hodnoty. Cennejšie boli logicky tie s vyššou hodnotou. Veľmi zaujímavá je hlavne tá časť Frančekovej výpovede, v ktorej opisuje voľný čas Adolfa Medzihradského. V prípade, že vôbec mal nejaký voľný čas, berúc do úvahy rodinu s deviatimi deťmi, minimálne 21-člennú triedu a školské povinnosti od pondelka do soboty,14 od 8. hodiny rannej až po 16. hodinu poobede a rôzne jeho národnobuditeľské aktivity a udržiavanie kontaktov so slovenskou inteligenciou, je pochopiteľné, že: „Sám každý voľný čas vyplnil čítaním vo svojej útulnej tichej izbietke – v domácnosti skromnej, ale s jeho sbierkami cennej – kde panoval prísny poriadok, čistota a kostolná nálada. Knihovňa, harmonium, hudebné nástroje PIPATORIUM a vtáčky – kanáriky boly ozdobou tohto útulku vied a umení. (…)“ 15 Ivan Thurzo, Medzihradského žiak, redaktor a národný pracovník, empiricky získanými poznatkami opisoval svoje štúdium u Medzihradského otvorenejšie, menej citovo podfarbenými výpoveďami, aj keď každé svedectvo je z nemalej časti subjektívneho rázu. Pri obnovovaní jednotlivých detailov osobnosti rechtora a získavaní ďalších detailov sa prihovoril v liste Anne Medzihradskej takto: „Azda sa pamätáte na malého Ivana od Stykov, ktorý Vám – ako nezbedný chlapec – bol raz vykričal roky poťažne opravil ich na pravý počet, ktorý vari cez celý mesiac bol mal vo Vašom rodičovskom byte aj prístrešie a ktorý Vás iste neraz nahneval.“ 16 Vo svojej memoárovej próze opisuje Ivan Thurzo Adolfa Medzihradského: „Pán rechtor Medzihradský bol menšej postavy, trochu územčistý a mával v škole aj v kostole, keď organoval, vždy zamatovú čiapočku na hlave. (…) Temer každý žiak mal u pána rechtora Medzihradského prezývku, ktorú si pri každom žiakovi dobre zapamätal. Mňa, napríklad, volal „veselá píšťalka“, lebo som mal tenký, piskľavý hlas.
LA SNK, MEDZIHRADSKÝ, Adolf. Verše, rečňovanky, gratulácie, sign. 59 B 3. LA SNK, MEDZIHRADSKÝ, Adolf. Zápisnica školská z r. 1866/1867, sign. 59 CH 15, pozri aj: SA SNK, MEDZIHRADSKÝ, Adolf. Matrika školopovinných detí z V. Kubína, z Medzihradného a zo Záskalia od r. 1854, sign. 59 CH 6. 15 LA SNK, osobný fond Ruda Brtáňa, prír. č. 2750/89, FRANČEKOVÁ, Elvíra. Život a povahopis Hviezdoslavovho učiteľa, rkp. odpis, 1949, s. 4. 16 LA SNK, osobný fond Jána Vladimíra Ormisa, prír. č. 3304/98, List Ivana Thurza Anne Medzihradskej zo 7. 5. 1958, s. 1. 13 14
© Slovenská národná knižnica www.snk.sk
33
Dievčatá, ktoré mnoho diškurovali, nazýval „ochechuľami“ a dával im čísla, rímske I, II, III atď.“ 17 Na niekoľkých riadkoch opísal Ivan Thurzo rechtora Adolfa Medzihradského z fyzickej i povahovej stránky. Práve v tomto mieste svedectva najvýraznejšie vidieť subjektívnosť výpovedí jednotlivých očitých svedkov Adolfa Medzihradského. Žiak, ktorý je autoritou učiteľa postavený do role všeobecnej, striktnej, ráznej a úctivej poslušnosti, si na rechtora v dospelosti spomína ako na hrdého, vzdelaného človeka nízkeho a územčistého vzrastu. Detail o často nosenej čiapke zo zamatu sa vymyká predstave sociálneho a vzdelanostného statusu prísneho rechtora z Oravy 19. storočia. Kurióznosť výpovedí jednotlivých svedectiev v tomto konkrétnom prípade podčiarkuje vnučka Elvíra, ktorá, ako sme už skôr spomenuli, si na starého otca spomínala ako na vysokého, hrdého muža. Našťastie, existuje možnosť overiť si jednu i druhú výpoveď, a to na Medzihradského fotografiách uložených v Oddelení fotodokumentačných zbierok Literárneho archívu SNK. V tomto príspevku sme predostreli niekoľko drobných archívnych čriepkov výpovedí o rechtorovi Adolfovi Medzihradskom. Ako bolo v úvode spomenuté, v depotoch Literárneho archívu je uložených ešte veľa nespomenutých a ukrytých svedeckých jednotlivín. Každý jeden archívny svedok je (bol) obyčajnou ľudskou bytosťou, z perspektívy ktorej nazerali na Adolfa Medzihradského ako na obyčajného človeka so špecifickými záľubami, výnimočnými nadaniami, svojráznymi vlastnosťami a životnými i profesijnými schopnosťami.
THURZO, Ivan. Medzi vrchmi a na rovine. Spomienky. Bratislava: Tatran, 1987, s. 12 – 15.
17
© Slovenská národná knižnica www.snk.sk
34
Výtvarná tvorba Adolfa Medzihradského v zbierkach Oravskej galérie v Dolnom Kubíne Dagmar Adamusová Oravská galéria s krajskou pôsobnosťou pre Žilinský samosprávny kraj sa v priebehu svojej 54 ročnej existencie vyprofilovala na renomovanú verejnú galerijnú inštitúciu, ktorá sa v rámci svojho poslania sústreďuje predovšetkým na tvorbu, ochranu, dokumentáciu a sprístupňovanie zbierok z oblasti výtvarného umenia a vizuálnej kultúry. Popri zberateľstve umeleckých diel z regiónu Oravy sa programovo zameriava na výtvarné umenie 20. – 21. storočia v celoslovenskom rozsahu, a zároveň mapuje špecifické fenomény tradičného ľudového a insitného umenia. V súčasnosti galéria spravuje zbierkový fond s počtom takmer 8700 zbierkových predmetov z oblasti maliarstva, sochárstva, grafiky, kresby, fotografie, umeleckého remesla, úžitkového umenia a grafického dizajnu, pričom zahŕňa aj intermediálne polohy vizuálneho umenia. Takmer všetky zbierkové predmety sú zdigitalizované a približne 90 % z nich je zverejnených na webe umenia, ktorý spravuje Slovenská národná galéria. Dáta vložené do systému však, zatiaľ, neprešli komplexnou kontrolou. V rámci napĺňania základného poslania pamäťovej inštitúcie je práve dokumentovanie lokálneho umenia, resp. umenia v širšom regionálnom kontexte, jedným zo zásadných momentov, ktoré vplývajú na osobitosť jej zbierky a odlišujú ju od ostatných. Medzi autorov pochádzajúcich a pôsobiacich na Orave patrí aj Adolf Medzihradský. Časť jeho výtvarného diela galéria nadobudla do svojich zbierok v 60. a 70. rokoch 20. storočia. Adolf Medzihradský (2. 4. 1835 Leštiny – 13. 12. 1919 Dolný Kubín-Medzihradné), známy predovšetkým ako učiteľ Pavla Országha Hviezdoslava, sa popri svojej pedagogickej činnosti zaoberal botanikou, históriou, ochotníckym divadlom, zakladaním pomocných spolkov a organizovaním kultúrneho života. Zároveň sa venoval genealógii, heraldike a výtvarnej tvorbe, ktorých sa bude týkať aj tento príspevok. Predovšetkým sa pokúsi zhodnotiť Medzihradského tvorbu z umeleckohistorického hľadiska. Staršia a novšia slovenská umenovedná literatúra sa o Medzihradskom zmieňuje iba v súvislosti s Petrom Michalom Bohúňom (1822 – 1879), vynikajúcim portrétistom a zakladateľom slovenskej národnej maliarskej školy, s ktorým ho spájalo blízke priateľstvo. Medzihradský nemal akademické výtvarné vzdelanie a jeho tvorba mala autodidaktickú a naivizujúcu povahu, preto nebola doposiaľ podrobnejšie zdokumentovaná a zhodnotená. Dôvodom doterajšieho nezáujmu slovenskej umenovedy však nie je len Medzihradského naturizmus, súvisí hlavne © Slovenská národná knižnica www.snk.sk
35
s medzerovitým spracovaním obdobia 19. storočia. Napokon, viacerí maliari sa aj napriek akademickému školeniu, zrejme pod vplyvom ľudového prostredia, nedokázali celkom zbaviť naivizujúcich prvkov (napr. Maximilián Račkay, František Belopotocký) a práve ich prítomnosť dodáva dielam týchto autorov istú príťažlivosť. Vychádzajúc z údajov v Centrálnej evidencii diel výtvarného umenia, je Oravská galéria v Dolnom Kubíne spomedzi slovenských verejných galérií jediná, ktorá má tohto autora zastúpeného v zbierkach. Podľa publikovaných informácií sa Medzihradského obrazy nachádzajú aj v zbierkach Oravského múzea P. O. Hviezdoslava v Dolnom Kubíne (Pohľad na dolnokubínske námestie a zemianske erby maľované na plátne), na Mestskom úrade v Dolnom Kubíne (erb mesta Dolný Kubín) a v súkromných zbierkach. Ku komplexnejšiemu výskumu by mohlo prispieť ďalšie zverejňovanie zbierkových predmetov pamäťových inštitúcií na internete, pretože zatiaľ je prístup k ich zbierkam stále obmedzený. V zbierkach Oravskej galérie je Adolf Medzihradský zastúpený 56 zbierkovými predmetmi – tromi olejomaľbami a 53 heraldickými kresbami. Všetkých 56 diel je zverejnených na webe umenia a tiež na portáli kultúrneho dedičstva Slovakiana. Súbor erbov šľachtických rodov Oravskej župy, zviazaný do pevnej textilnej väzby, obsahuje erb Oravskej stolice a 52 erbov šľachtických rodov. Rukopisný album bol získaný do zbierok Oravskej galérie kúpou v roku 1967 od vnučky Adolfa Medzihradského. Jednotlivé strany sú dodatočne číslované pečiatkovou tlačou a každá okrem zobrazenia erbu obsahuje aj krátky text z histórie rodu v maďarskom jazyku. Za erbmi nasledujú genealogické tabuľky rodov. Niektoré sú podrobnejšie spracované, inde nasleduje len zoznam vybraných členov rodu. V prípade niektorých rodov sú vlepené prázdne strany, ktoré svedčia o tom, že Medzihradský dielo nestihol dokončiť.1 Viaceré erby a genealogické tabuľky sú signované a datované. Najstaršie značenie má Erb rodu Topercer, ktorý je datovaný rokom 1900. Ostatné pochádzajú z rokov 1904 – 1916. Medzihradského heraldicko-genealogické dielo bolo podrobne spracované v knižnej publikácii Lexikón erbov šľachty na Slovensku 3. Oravská stolica. Zemianske a šľachtické rody Oravy, autorov Petra Víteka a Sone Maťugovej, preto len v krátkosti zhodnotím jeho výtvarnú úroveň. Všetky kresby vytvorené kombinovanou technikou – perom, čiernym tušom a temperou, sú farebné. Výnimkou je Erb rodu Bencúr, ktorý sa zachoval iba ako perokresba. V kresbách je zreteľná snaha o presné a vecné zobrazenie jednotlivých
1
Soňa Maťugová poukázala na skutočnosť, že v Medzihradského albume chýbajú erby rodov, príbuzensky previazaných s potomkami Thurzovcov: Esterházi, Erdődy, Ilešházi, Čáki, Draškovič, Ziči atď. a ktoré pravdepodobne plánoval postupne dopĺňať. VÍTEK, P. a S. MAŤUGOVÁ. Lexikón erbov šľachty na Slovensku 3. 2007, s. 7.
© Slovenská národná knižnica www.snk.sk
36
erbov. Dôkladnosť je pri heraldickej kresbe vlastne nevyhnutnosťou, ktorá vyplýva z potreby správneho zaznamenania rodového symbolu. Preto mal Medzihradský na vlastný umelecký vklad obmedzený priestor. Napriek tomu je v detailoch zreteľný jeho výtvarný rukopis, ktorý sa prejavil v charakteristickej modelácii a tieňovaní, či v disproporciách pri zobrazovaní predovšetkým figurálnych motívov. Prečo Medzihradský nepristúpil ku konečnej farebnej finalizácii erbu Bencúrovcov sa možno len dohadovať, ale najpravdepodobnejšie je, že existovali nejasnosti ohľadne koloristického riešenia heraldického znaku rodu, resp. jeho odlišných verzií. V štíte erbu Medzihradský zobrazil pelikána, kŕmiaceho tri mláďatá svojou krvou z hrude, ktorý je personifikáciou kresťanskej lásky a symbolom preliatej Kristovej krvi za hriešne ľudstvo (rovnaký motív majú v erbe aj Medzihradskí). V klenote erbu je cap vyrastajúci z koruny, ktorý drží kvet. Na tejto práci môžeme sledovať Medzihradského výtvarný postup. Kresbe perom a tušom predchádzal náčrt modrou ceruzou, ktorý pri realizácii perokresby mierne korigoval. Pri finálnom koloristickom riešení erbu stopy ceruzy prekryla farebná vrstva. Medzihradského najznámejšie heraldicko-genealogické dielo, na ktorom začal pracovať až okolo sedemdesiatky, svedčí o tom, že bol mimoriadne činorodým človekom, aktívnym aj v pokročilom veku. Tejto rozsiahlej práci, ktorá si vyžadovala veľa času a trpezlivosti, či už pri štúdiu rodových archívov, ale aj pri samotnej realizácii, musel venovať mnoho energie a pokračoval v nej až do svojej smrti. Okrem súboru erbov sa v zbierkach Oravskej galérie nachádzajú tri Medzihradského olejomaľby so zobrazením Šarišského, Oravského a Likavského hradu. Obraz Šarišský hrad, ktorý bol do zbierok zakúpený od súkromného majiteľa z Dolného Kubína v roku 1970, podľa značenia na rube plátna vznikol v roku 1860.2 Krajinársku panorámu s architektúrou hradu, kaštieľom a dvomi ďalšími menšími stavbami dopĺňa figurálno-animálna štafáž. Maľba bola vytvorená podľa staršej predlohy – medirytiny Jorisa Hoefnagela z roku 16173 alebo podľa neskoršej grafiky Jozefa Häussleho kopírujúcej rovnakú predlohu. Medzihradský sa snažil o čo najvernejšiu reprodukciu zobrazenia s malými úpravami. Zaznamenal hornú časť s hradom a kaštieľom, spodnú časť veduty vynechal a drobné figurálne scény zredukoval. Hradné bralo a prírodnú scenériu zobrazil naivizujúcim spôsobom, ktorý sa v niektorých detailoch líši oproti grafickej predlohe. Pri ich vzájomnom porovnaní môžeme pozorovať, že autor napr. nedokázal zobraziť komplikovaný skalný terén, a preto ho dekoratívne zjednodušil, no výsledok je bizarný.
2
3
Podľa záznamu o reštaurovaní bolo na rube plátna pred nažehlením nového značenie: SAROS Superioris Hungariae Civitas et Propugnacumlum ex A 1617. (Pxt. Adolphus Medzihradský) F. Kubin 1860. Octobr. SVETKOVÁ, 1979, reštaurátorský protokol č. 10. Publikovanej v diele Theatri praecipuarum totius mundi urbium liber sextus autorov Georga Brauna, Abrahama Hogenberga a Antona Hierata, ktoré vyšlo v Kolíne v tom istom roku.
© Slovenská národná knižnica www.snk.sk
37
Maľba Likava zobrazuje skalné bralo a architektúru hradu s výsekom okolitej krajiny. Monumentálnosť značne štylizovaného brala a architektúry na jeho vrchole kontrastuje s pásom dekoratívne radených ihličnatých stromov a belasou oblohou s bielym oblakom, ktorý vnáša do statickej krajiny náznak dramatizmu. Obraz získala Oravská galéria v roku 1967 kúpou od Medzihradského vnučky. Na základe analýzy a štýlovej komparácie obrazov, námetu a takmer totožného formátu bol Adolfovi Medzihradskému pripísaný aj obraz Oravského hradu, zakúpený od súkromného majiteľa z Dolného Kubína v roku 1971.4 Jednotlivé časti stavby, stupňovito rozvrstvené na hradnom brale, sú zachytené na pozadí zvlnených zelených kopcov a pokojnej sivomodrej oblohy. V prvom pláne vidno strechy budov v podhradí, obklopené štylizovaným porastom stromov. Že ide o toho istého autora, naznačuje naivistický spôsob stvárnenia architektúry a okolitej prírodnej scenérie, zmysel pre detail a dekoratívne riešenie väčších plôch zelene, kde sa rytmicky opakujú jednotlivé prvky. Nevyvážená kompozícia, odchýlky a perspektívne chyby v zobrazení však nijako neuberajú na jeho výtvarnom výraze a malebnosti architektonicko-krajinárskeho celku. Medzihradský nepochybne namaľoval viacero slovenských hradov a vedút. Otília Štepitová uvádza, že z jeho prác sa zachovali obrazy: Pohľad na Choč, Oravský zámok, hrad Lietava, hrad Strečno, Dobytok na paši, obrazy vojen, konkrétne Víťazstvo nad Turkami vo Viedni, portréty Luthera a Napoleona, z ktorých posledné tri zrejme vytvoril ako didaktické pomôcky. Spomína tiež, že Medzihradský sa podieľal na výzdobe artikulárneho kostola v Leštinách.5 Aj Miloš Dudáš uvádza, že v drevenom artikulárnom kostole v Leštinách museli v roku 1869 zo statických dôvodov podoprieť drevený trámový strop a o dva roky neskôr podpernú konštrukciu na modrobielo vymaľoval miestny učiteľ Adolf Medzihradský.6 V monografii Leštín upresňuje, že „...podpornú konštrukciu vymaľoval spolu s istým Čaplovičom. Dokazujú to okrem iných prameňov aj Medzihradského iniciály „AM“, ktoré sa zachovali na tráme pod stropom nad kazateľnicou, ako aj Čaplovičove iniciály...“7 Medzihradský obľúbené námety pravdepodobne maľoval aj viackrát, čo naznačuje ďalší zachovaný variant Likavského hradu v súkromnom majetku. Ako predlohy pri maľovaní nepochybne využíval knižne publikované grafiky. Dokladá to maľba Šarišského hradu, ale aj zmienky o obraze Bitky pri Viedni v roku 1683 a portrétoch Luthera a Napoleona.
4 5
6 7
O obraze Oravského zámku sa zmieňuje aj Štepitová, pozri poznámku č. 5. ŠTEPITOVÁ, O. Ako chutil učiteľský chlebíček. In: MEDZIHRADSKÝ, V., ed. Dolný Kubín na ceste storočiami. 2007, s. 25. DUDÁŠ, M., I. GOJDIČ a M. ŠUKAJLOVÁ. Drevené kostoly. 2007, s. 36. ČAJKA, M., ed. Leštiny. 2014, s. 443.
© Slovenská národná knižnica www.snk.sk
38
Blízke priateľstvo s Bohúňom pre Medzihradského znamenalo priamy kontakt s jedným z najvýznamnejších slovenských maliarov svojej doby. Okrem priateľstva a spoločného záujmu o umenie ich spájal aj oravský pôvod a učiteľské povolanie. Často si písali a korešpondencia medzi rodinami pokračovala aj po Bohúňovej smrti, čo dokladajú listy Bohúňovej manželky Žofie. Ako vyplýva z časti zverejnenej korešpondencie v Bohúňovej monografii od Eleny Dubnickej, Medzihradský rodine zrejme neraz finančne vypomáhal. Bohúň Medzihradského zachytil na portréte z roku 1875,8 ktorý sa nachádza v zbierkach Liptovskej galérie P. M. Bohúňa v Liptovskom Mikuláši. V tom istom roku Bohúň vytvoril aj podobizeň jeho manželky Zuzany Medzihradskej, rod. Meškovej.9 Napriek blízkym vzájomným kontaktom bola ich tvorba žánrovo aj kvalitatívne rozdielna. Dá sa predpokladať, že o 13 rokov mladší Medzihradský s obdivom sledoval Bohúňovu tvorbu a skúsený maliar, ktorý študoval na pražskej akadémii, poskytoval v otázkach maľovania Medzihradskému rady, ale inak ho nechal ísť vlastnou cestou.10 Na základe značne obmedzeného počtu Medzihradského diel vo verejných zbierkach nie je možné komplexne posúdiť jeho tvorbu. Problematické ostáva aj datovanie niektorých malieb, ktoré nie sú značené. No aj z mála zachovaných ukážok možno konštatovať, že Medzihradského tvorba zapadá do celkového obrazu kvalitatívne rozkolísanej dobovej umeleckej produkcie. Umenie 19. storočia do značnej miery charakterizuje popisnosť, až preceňovanie detailu. V krajinomaľbe dominuje snaha o vecné zobrazenie s romantickým podfarbením nálady krajiny. Typizácia a idealizácia krajiny, ktorej istý prvok naratívnosti dodáva figurálna štafáž, je spolu s ďalšími príznačnými črtami dobového umenia prítomná aj u Medzihradského. Jeho snaha o zachytenie malebnosti krajiny s architektonickou dominantou a drobnopisne vykreslenými detailmi sa pohybuje v intenciách
Podľa Dubnickej po roku 1874 prichádza Bohúň z Bialy na Slovensko na letné pobyty takmer každý rok. V tom období maľuje viacerých známych a priateľov z Oravy – úradníkov a učiteľov zemianskeho pôvodu. DUBNICKÁ, E. Peter M. Bohúň. 1960, s. 204. 9 Štepitová uvádza, že v roku 1873 žil u Adolfa Medzihradského na Medzihradnom celý jeden rok. Počas tohto roka vytvoril portréty A. Medzihradského, jeho manželky, matky a portrétoval aj ďalších zámožnejších ľudí z okolia. Ale portréty Adolfa Medzihradského a jeho manželky Zuzany sú značené rokom 1875, čo by zodpovedalo údaju Dubnickej o Bohúňových letných pobytoch na Slovensku. Je pravdepodobné, že portrét Medzihradského matky, o ktorom sa zmieňuje Štepitová, sa tiež nachádza v zbierkach LGPMB, pretože rovnako adjustovaný portrét staršej dámy z toho istého obdobia je zapísaný v evidencii pod názvom „Podobizeň panej s bielym golierikom“. 10 Citát z Bohúňovho listu Medzihradskému zo dňa 26. 1. 1860: „...A Ty doma sedávaj a maluj svoje krasochúťky, to Ťa obrání pred svodnými telu i duši škodnými tovarystvami...“. DUBNICKÁ, E. Peter M. Bohúň. 1960, s. 267, pozn. č. 374. 8
© Slovenská národná knižnica www.snk.sk
39
romantizujúceho pohľadu na okolité prostredie. Napriek tomu, že krajinárstvo sa ako samostatný žáner vyčlenilo až začiatkom 19. storočia, rýchlo sa rozšírilo a rástla jeho popularita. Ako uvádza Jana Luková: „V prípade vedutových pohľadov obdobia národného obrodenia ide o tému, ktorá môže obsahovo pokryť aj osobitnú publikáciu, či už ide o pohľady na jednotlivé mestá, prírodné krásy, mestské interiéry, budovy a pod.“11 Medzihradského v maliarskej tvorbe určite inšpirovali viaceré miestopisné a vlastivedné grafické albumy, ktoré v Rakúsko-Uhorsku začali vychádzať v 1. polovici 19. storočia. Jeho výtvarný pohľad sa však líšil od vecného pohľadu nemeckých umelcov, ktorí v tom čase dokumentovali slovenské pamiatky. Emocionálne podfarbené vnímanie krajiny vyplývalo z väzieb na tento kraj a súviselo aj so vzostupom národného uvedomenia. Medzihradský vo svojej tvorbe spojil záujem o históriu a výtvarné umenie. Výberom námetov zároveň sledoval širší národno-buditeľský cieľ. Historické pamiatky boli už v tom období vnímané nielen ako vizuálne príťažlivé prvky krajiny, ale aj ako symboly, ktoré vypovedajú o dejinách a kultúre etnika. Ich zobrazovanie prispievalo k propagácii národných ideálov, ktoré v spoločnosti rezonovali čoraz intenzívnejšie. Tak ako sa Bohúň pokúsil zviditeľniť slovenský národ, keď v roku 1847 predstavil súbor litografií s postavami v ľudových krojoch,12 aj Medzihradský zrejme chcel prispieť k formovaniu národnej identity prostredníctvom poukázania na slovenskú krajinu, pamiatky a bohatú históriu. Napokon, svoj postoj jasne vyjadril v roku 1863, keď odmietol podpísať patent o obmedzení vyučovania materinského jazyka, kvôli čomu bol zo školských služieb dočasne prepustený.13 Ako maliar sa pridal k prúdu, ktorý sa začal formovať v 2. polovici 19. storočia a vyvrcholil v 20. storočí v diele Martina Benku, ale aj ďalších významných reprezentantov slovenskej výtvarnej moderny – Miloša Alexandra Bazovského, Janka Alexyho a ďalších, keď sa ústrednou témou výtvarného monumentalizačného úsilia stáva slovenská krajina a človek v nej. Benkov princíp heroizácie krajiny a človeka je už, prirodzene, inou kapitolou dejín umenia, ale formovanie „slovenského mýtu“, resp. mýtických predstáv o slovenskom národe malo hlbšie korene. S budovaním národnej ideológie a historickej pamäte sa spájalo aj topografické mapovanie domáceho prostredia.
LUKOVÁ, J. Výtvarné umenie reflektujúce obrodenie v zbierkach slovenských galérií. In: Múzeum. 2015, s. 35. 12 Okrem niekoľkých portrétov medzičasom už uznávaných osobností národa od toho istého autora, J. B. Klemensa a ešte niekoľko málo príležitostných prác, je to nadlho jediná programová iniciatíva zviditeľňujúca “ducha národa“. HRABUŠICKÝ, A. Slovenský mýtus. 2006, s. 31. 13 VÍTEK, P. a S. MAŤUGOVÁ. Lexikón erbov šľachty na Slovensku 3. 2007, s. 6. 11
© Slovenská národná knižnica www.snk.sk
40
V tvorbe Adolfa Medzihradského sa naplno prejavil lokálpatriotizmus, či už bolo jeho národné uvedomenie trvalé alebo nie.14 Prínos Medzihradského diela spočíva predovšetkým v jeho dokumentárnej hodnote. Platí to rovnako o jeho heraldickej tvorbe, ako aj o krajinomaľbe. Autor, i keď s odchýlkami, no predsa autenticky, zaznamenáva jemu známe lokality a prostredie, ktoré sa snaží čo najvernejšie zobraziť. Jeho obraz dolnokubínskeho námestia z roku 187215 patrí k často reprodukovaným dielam práve preto, že dokumentuje pôvodnú podobu mesta a prispieva k poznaniu jeho architektonického vývinu. Popri topografickom prínose treba vyzdvihnúť aj Medzihradského špecifický umelecký pohľad a výtvarný rukopis. Opakované disproporcie v kompozičnom riešení, keď motív je ledva vtesnaný do obrazovej plochy, perspektívne chyby, simplifikácia zložitejších motívov, dekoratívny schematizmus, ale aj nedostatky pri zobrazení ľudskej figúry, vyplývajúce z neznalosti anatómie svedčia o absencii umeleckého vzdelania, ktoré však Medzihradský nahrádzal vynaliezavosťou. Keď jeho výtvarné zručnosti nestačili na verný prepis motívu, vypomohol si dekoratívnou fikciou. Práve táto „kreativita“ spojená s výskytom naivizujúcich prvkov a vytvorením určitej maniery vnáša do jeho diel osobitý výrazový účinok.
Maťugová cituje z Hviezdoslavovej korešpondencie s prof. Pražákom: „Adolf Medzihradský – mazač – naturista, takmer deväťdesiatročný starec na odpočinku v Medzihradnom, opravdový zeman skostnatelý, kedysi národovec, mal akúsi účasť na mojom prebudení, ale oddávna stráni sa ma ako morového, majúc svoje početné pokrvenstvo úplne pomaďarčené...“ VÍTEK, odk. 13. 15 Viacero zdrojov chybne uvádza, že Pohľad na dolnokubínske námestie a Choč zo zbierok Oravského múzea P. O. Hviezdoslava pochádza z roku 1842, no Medzihradský ho iste nevytvoril vo veku 7 rokov, ale v začiatkoch svojho pedagogického pôsobenia v Dolnom Kubíne v roku 1872. 14
© Slovenská národná knižnica www.snk.sk
41
Literatúra a elektronické zdroje • BOŘUTOVÁ, Dana a Katarína BEŇOVÁ, eds. Osobnosti a súvislosti umenia 19. storočia na Slovensku. K problematike výskumu dejín umenia 19. storočia. Bratislava: Stimul, 2007. ISBN 978-80-89236-33-6. • BRAUN, George, Abraham HOGENBERER a Anton HIERAT. Theatri praecipuarum totius mundi urbium liber sextus. Coloniae Agrippinae/Köln: 1617 [online]. [cit. 2019-11-06]. Dostupné z: https://archive.org/details/ARes73116/page/ n117 • ČAJKA, Michal, ed. Leštiny. Obec a jej obyvatelia. Leštiny: Obecný úrad, 2014. ISBN 978-80-971420-5-6. • ČIČO, Martin, ed. Dve krajiny. Obraz Slovenska. 19. storočie x súčasnosť. Bratislava: Slovenská národná galéria, 2014. ISBN 978-80-8059-180-9. • DUBNICKÁ, Elena. Peter M. Bohúň. Život a dielo. Bratislava: Slovenské vydavateľstvo krásnej literatúry, 1960. • DUDÁŠ, Miloš, Ivan GOJDIČ a Margita ŠUKAJLOVÁ. Drevené kostoly. Bratislava: Dajama, 2007. ISBN 978-80-89226-14-6. • FLORIN, Theo H. Oravci v slovenskej kultúre. Dolný Kubín: Okresný dom osvety, 1964. • HRABUŠICKÝ, Aurel, ed. Slovenský mýtus. Bratislava: Slovenská národná galéria, 2006. ISBN 80-8059-118-0. • HUBA, Peter. Dolný Kubín. Dolný Kubín: Vydavateľstvo Peter Huba, 1992. ISBN 80-900 551-7-6. • KUBIŠTOVÁ, Dagmar. Pamätné miesta slovenskej a nielen literárnej histórie. In: MEDZIHRADSKÝ, Vlado, ed. Mesto Dolný Kubín 2002 – 1632 = 370. Almanach, ako príspevok k poznaniu histórie nášho mesta. Dolný Kubín: Via Oravia, 2002, s. 10 – 11. ISBN 978-80-968538-4-7. • LUKOVÁ, Jana. Výtvarné umenie reflektujúce národné obrodenie v zbierkach slovenských galérií. In: Múzeum. 2015, roč. 61, č. 3, s. 32 – 35. ISSN 0027-5263. • MAŤOVČÍK, Augustín. Biografický slovník dejateľov Oravy. Námestovo: Štúdio F, 2010. ISBN 978-80-89070-45-9. • NOVÁK, Jozef. Rodové erby na Slovensku I. Kubínyiho zbierka pečatí. Martin: Osveta, 1980. • PETROVÁ-PLESKOTOVÁ, Anna. Slovenské výtvarné umenie obdobia národného obrodenia. Zrod slovenskej národnej školy výtvarnej. Bratislava: Vydavateľstvo SAV, 1966. • Slovakiana [online register]. [cit. 2019-11-06]. Dostupné z: https://www.slovakiana.sk/vyhladavanie?type=CulturalObjects-&pageSize=72&page=1&searchString=Adolf%20Medzihradsk%C3%BD
© Slovenská národná knižnica www.snk.sk
42
• SVETKOVÁ, Anna, 1979, reštaurátorský protokol č. 10, archív Oravskej galérie v Dolnom Kubíne (nepublikované). • ŠTEPITOVÁ, Otília. Ako chutil učiteľský chlebíček. In: MEDZIHRADSKÝ, Vlado, ed. Dolný Kubín na ceste storočiami 2007 – 1632 = 375. Almanach 2007, ako príspevok k poznaniu nášho mesta. Dolný Kubín: Via Oravia, 2007, s. 24 – 27. ISBN 978-80-968538-4-7. • VÍTEK, Peter a Soňa MAŤUGOVÁ. Lexikón erbov šľachty na Slovensku 3. Oravská stolica. Zemianske a šľachtické rody Oravy. Bratislava: Hajko a Hajková, 2007. ISBN 978-8088700-69-2. • Web umenia [online katalóg]. [cit. 2019-11-06]. Dostupné z: https://www.webumenia.sk/katalog?author=Medzihradsk%C3%BD%2C+Adolf • ZMETÁKOVÁ, Danica a Karol MALIŇÁK. Peter Michal Bohúň. Súborné dielo. Liptovský Mikuláš: Galéria P. M. Bohúňa, 1992. ISBN 80-85-706-00-8.
© Slovenská národná knižnica www.snk.sk
43
Ľudovít Medzihradský, oravský učiteľ René Škandík Ľudovít Medzihradský bol oravský učiteľ, botanik, spisovateľ, dramatik, vydavateľ a v neposlednom rade lingvista, ktorý predstavuje takmer neznámu a doposiaľ nespracovanú postavu našich dejín. Z pohľadu historiografie sa ďaleko viac pozornosti dostalo jeho synovi Adolfovi. Avšak evidujeme niekoľko článkov a príspevkov, ktoré predstavujú vybrané kapitoly zo života Ľudovíta Medzihradského alebo je v nich okrajovo spomenutý. So zámerom spracovať biografický profil Ľudovíta Medzihradského, a to predovšetkým ako botanika, prišiel ako prvý historik, múzejník a vysokoškolský pedagóg Milan Petráš v 80. rokoch 20. storočia.1 Tento prísľub však evidujeme doposiaľ ako nerealizovaný.2 O Ľudovítovi Medzihradskom a jeho dramatických pokusoch písala Milena Cesnaková-Michalcová v roku 1983.3 O sedem rokov neskôr Jozef Janek, oravský rodák (z Veličnej), pedagóg a redaktor, predstavil tradíciu učiteľského povolania v zemianskej rodine Medzihradských.4 Napriek uvedeným prácam téma nie je zďaleka vyčerpaná. K tomu je potrebný hlbší archívny výskum. Archívne dokumenty viažuce sa k osobe Ľudovíta Medzihradského nepredstavujú samostatne ucelený a kompaktný fond, ale sú rozptýlené na viacerých miestach. Pre komplexné spracovanie a uchopenie témy je preto potrebné preskúmať Literárny archív Slovenskej národnej knižnice, a to osobný fond jeho syna Adolfa Medzihradského označený signatúrou 595 a v Starom fonde A, Archív Slovenského národného múzea – rôzna proveniencia.6 Medzi fotodokumentačnými zbierkami
1
2
3
4
5
6
PETRÁŠ, Milan (nar. 1941, Martin), historik, múzejník, vysokoškolský pedagóg. Venoval sa hospodárskym a kultúrnym dejinám, dejinám vedy a techniky, histórii školstva, etnografii, múzejníctvu. Počas rokov 1970 – 1999 pracoval ako múzejník. Bol riaditeľom Západoslovenského múzea v Trnave a predsedom kampanologickej spoločnosti. V rokoch 1996 – 2015 prednášal na Slovenskej technickej univerzite v Bratislave. Pozri: PETRÁŠ, Milan. Slovenský botanik Pavol Vitkay (Vitko). In: Dějiny věd a techniky. 1981, roč. 14, s. 95 – 97. CESNAKOVÁ-MICHALCOVÁ, Milena. Dramatické pokusy Ludvíka Medzihradského, učiteľa v Leštinách (1807 – 1879). In: Slovenské divadlo. 1984, roč. 32, č. 2, s. 271 – 283. JANEK, Jozef. Pedagógovia zo zemianskej rodiny Medzihradskovcov. In: Literárnomúzejný letopis 24. Martin: Matica slovenská, 1990, s. 113 – 122. ISBN 80-7090-084-9. Literárny archív Slovenskej národnej knižnice (ďalej LA SNK), osobný fond (ďalej o. f.) Adolfa Medzihradského, sign. 59. LA SNK. Archív Slovenského národného múzea (ďalej A SNM), rôzna proveniencia (RP). Názvoslovie rastlín z Oravy. Inc.: Predmluva. Prvej ako by som sa samému predmetu/autor Karol Medzihradský?/. 147 s., sign. MJ 261.
© Slovenská národná knižnica www.snk.sk
44
sa v zbierkach albumov nachádza aj Album Adolfa Medzihradského.7 Zbierkové predmety so vzťahom k skúmanej osobe sú uložené v Literárnom oddelení Oravského múzea Pavla Országha Hviezdoslava v Dolnom Kubíne8 a ďalšie dokumenty uchováva Oddelenie odborných činností Oravského múzea Pavla Országha Hviezdoslava v Oravskom Podzámku.9 Bádateľ sa musí vyrovnať s roztrieštenosťou osobnej pozostalosti, ktorá môže čiastočne komplikovať samotný výskum. V našom príspevku sme Ľudovíta Medzihradského skúmali predovšetkým ako mnohostranného pedagóga so širokým záujmom aktivít. Na jeho príklade sa pokúsime priblížiť život oravského učiteľa, pôsobiaceho v malej odľahlej dedine v prvej polovici 19. storočia, a to na pozadí dejinných udalostí lokálneho charakteru, ale i udalostí a historických míľnikov celospoločenského významu. Ľudovít Medzihradský pochádzal zo zemianskej rodiny pôvodne z Medzihradného, narodil sa však v neďalekých Leštinách, v obci za Vyšným Kubínom, v rodine učiteľa Jána Medzihradského (1757 – 1831) a matky Márie, rod. Psotovej (1775 – 1828). Mal osem súrodencov. Predpokladá sa, že aj so súrodencami navštevoval miestnu evanjelickú ľudovú školu, ktorú v rokoch 1790 – 1831 viedol práve ich otec Ján.10 Ten vysokou mierou prispel k zvýšeniu úrovne výučby. Písal vlastné učebnice pre potreby pedagogickej praxe, čím suploval nedostatok školských kníh. Ako učiteľ sa živo zaujímal o dianie v obci, jej sociálny a kultúrny kolorit. Svoje postrehy zhrnul v troch zväzkoch pamätí pod názvom Memoriales et labores. V diele zachytil dianie a momenty zo života ľudí v Leštinách a ďalších oravských obciach. Práca ostala v rukopise a je uložená v Literárnom archíve Slovenskej národnej knižnice v Martine. 11
LA SNK. Album Adolfa Medzihradského, sign. A XIX. Zbierkové predmety Literárneho oddelenia Oravského múzea P. O. Hviezdoslava v Dolnom Kubíne: Ludvik Medzihradský – rukopis činohry „Roztrženosť mysli vždy neškodí“, Leštiny 1834. Lokácia: A.7.1; L. Medzihradský: Maďarská gramatika pro začáteční slovenskau školskau mládež, 1842. Lokácia: A.7.3; fotografia Ludvik Medzihradský. Lokácia č. 1. 9 Oddelenie odborných činností Oravského múzea P. O. Hviezdoslava, Oravský Podzámok. Kronika Medzihradských napísaná Adolfom Medzihradským. 10 Ján Medzihradský predtým pôsobil v obci Paludza v Liptove. In: MAŤOVČÍK, Augustín, ed. Biografický lexikón Slovenska 6. Martin: Slovenská národná knižnica, 2017, s. 344. ISBN 978-80-8149-079-8. 11 Ján Medzihradský sa venoval aj literárnej, historickej a náboženskej spisbe. Skladal modlitby, biblické výjavy, písal spomienkovú a príležitostnú poéziu. Počas 40-ročnej pedagogickej praxe viedol školskú kroniku. Známe sú jeho diela História Uhorska (1830), Sermo sacer (posvätný rozhovor), Sermo sacer evang., Memoriales et labores L. M. in Lestin; Pametnosti rozlične Jana Medzihradsky; Krátke historické vipsání krajiny, knížat a králú Uhorských. Pozri: MAŤOVČÍK, odk. 10, s. 344. 7 8
© Slovenská národná knižnica www.snk.sk
45
Leštinský učiteľ Ľudovít Medzihradský Ján Medzihradský sa snažil svojim deťom zabezpečiť dobré vzdelanie a podporoval ich v štúdiách. Šikovného syna Ľudovíta poslal študovať teológiu a právo do Prešova. Mladý Ľudovít už počas štúdií vynikal vzdelanosťou a činorodosťou. Ako polyglot ovládal sedem cudzích jazykov. V roku 1828 ešte ako študent a súčasne už pomocný a súkromný učiteľ získané vedomosti odovzdával na dedinskej škole u svojho otca Jána. Napriek svojim schopnostiam štúdiá nedokončil a po smrti otca v roku 1831 sa definitívne usadil v rodnej obci, aby obsadil uvoľnené miesto učiteľa v leštinskej evanjelickej škole. Tam pôsobil ako hlavný učiteľ takmer 40 rokov. V doposiaľ publikovaných príspevkoch je dátum ukončenia učiteľskej kariéry Ľudovíta Medzihradského nejednoznačný. Niektorí autori uvádzajú rok 1854, keď údajne ochorel na hlasivky a nemohol ďalej vykonávať svoje povolanie.12 Ale podľa dobových prameňov publikovaných v časopise Ewanjelik, časopis pro cirkew a školu v roku 1865 Ľudovít Medzihradský oficiálne odišiel do dôchodku až v tomto roku. Pri tejto príležitosti zasadal cirkevný výbor, ktorý mu určil výšku jeho penzie. Výbor ďalej rokoval o voľbe nového učiteľa, ktorým sa mal stať Karol Medzihradský, a jeho mzde. Závery z rokovania boli predložené cirkevnému konventu, ktorý mal rozhodnúť o novom leštinskom učiteľovi na najbližšom zasadnutí.13 Ľudovít Medzihradský sa oženil v roku 1833, keď si za manželku vzal Máriu, rod. Hadašovú (1814 – 30. 10. 1895). V osobnom fonde Medzihradskovcov sa uvádza, že manželka Mária nemala zemiansky pôvod.14 Leštinskému učiteľovi sa najprv starala o domácnosť a neskôr sa zosobášili. Podľa inej literatúry bola Mária žiačkou Ľudovíta Medzihradského.15 V prameňoch je pri leštinskom učiteľovi poznámka, „vzal si za ženu, za vlastnú manželku, tú osobu, tú ženskú, ktorá mu domácnosť viedla.“16 Z ôsmich detí, ktoré Mária porodila Ľudovítovi, sa dospelého veku dožilo šesť synov. Najstarším synom bol Gustáv (1833 – 1882), Adolf, ktorý sa stal učiteľom (1835 – 1919), tretí v poradí Rudolf (1838 – 1871), ktorý sa vyučil za krajčíra. Zaujímal sa o hudbu a na dedinských zábavách hrával na base. Štvrtý v poradí bol syn Tieto údaje ako prvá publikovala Milena Cesnaková-Michalcová v príspevku Dramatické pokusy Ludvíka Medzihradského, učiteľa v Leštinách (1807 – 1879), od ktorej ich pravdepodobne prevzal Jozef Janek. Pozri: CESNAKOVÁ-MICHALCOVÁ, odk. 3, s. 272 a JANEK, odk. 4, s. 115. 13 LENCSÓ, Jiří. Voľba cirkevného inšpektora. In: Ewanjelik, časopis pro cirkew a školu. 1865, roč. 5, č. 1, s. 145. 14 Kronika rodiny Medzihradských. Zbierkový fond Oravského múzea P. O. Hviezdoslava, č. odb. evidencie H-7752, s. 168. 15 JANEK, odk. 4, s. 114. 16 LA SNK, o. f. Adolfa Medzihradského. Címere starších i novších zemianskych rodín oravských. Rodokmene. Tabuľka rodostromu č. 7, sign. 59 I. 1. 12
© Slovenská národná knižnica www.snk.sk
46
Ján (1840 – ?), ktorý sa vyučil za obuvníka u leštinského majstra Jozefa Gašparíka, potom sa vypracoval na majstra vo Viedni. V roku 1877 sa usadil v Dolnom Kubíne, kde si otvoril obuvnícku dielňu. Piaty syn Karol (1843 – 1894) bol tiež učiteľom.17 Posledný syn Alexander (Šándor) Medzihradský (1849 – ?) sa vyučil u krajčíra Maderu z Istebného, kde pracoval ako učeň 6 rokov. Neskôr slúžil 3 roky ako vojak v Pešti. Tam sa napokon usadil a zamestnal pri železnici. Oženil sa štyrikrát, ale svoje posledné roky žil bez penzie u syna Bélu, ktorý bol dámskym krajčírom.18 Manželstvo Medzihradských sa nevydarilo. Manželka Mária odišla od rodiny a viedla domácnosť na fare u rímskokatolíckeho farára vo Vacove. Presný dôvod odchodu Márie Medzihradskej sme zatiaľ nezistili. V rodinnej kronike Medzihradskovcov je však poznámka o Jozefovi Klocháňovi, ako „nezákonitom“ synovi Ľudovíta Medzihradského. Ten sa narodil v roku 1852 v Malatinej. Stal sa rímskokatolíckym kňazom a pôsobil na fare v rodnej obci, neskôr v Bzinách, kde v roku 1927 zomrel.19 Toto tvrdenie ale nie je v súlade s údajmi z cirkevnej matriky narodených v Malatinej, kde pod zápisom č. 15 je Jozef Klocháň (narodený 8. 8. 1852) uvedený ako manželské dieťa Mateja Klocháňa a Kataríny Vitikáčovej.20 Ľudovít Medzihradský zostal na výchovu synov sám. Z prameňov možno vytušiť rezervovaný vzťah členov rodiny Medzihradských k Márii Medzihradskej, rod. Hadašovej. Napriek tomu ju synovia Ján a Alexander (Šándor) počas pôsobenia v Pešti navštevovali v neďalekom Vacove.21 Životnú úroveň učiteľa Ľudovíta Medzihradského je možné ilustrovať podľa kanonickej vizitácie z roku 1871. Podľa nej mal leštinský učiteľ nárok na pôžitky, ktoré pre neho plynuli z prostriedkov cirkvi. Dostal učiteľský byt, hospodárske priestory, pôdu na pasenie, školské záhrady nad kostolom, pri škole, aj s hriadkou pod školou, pozemok, na ktorom stála stará škola, a pozemok pred starou školou určený na detské ihrisko. Okrem pridelených pasienkov mohol učiteľ pásť Pod Uhliskom, ktorý mu do užívania pridelila pravdepodobne šľachtická rodina Zmeškalovcov. Od veriacich evanjelického cirkevného zboru dostával ročné naturálie v podobe 3 prešporských mier pšenice, 13 5/8 prešporskej miery žita, 11 5/8 prešporskej
LA SNK, o. f. Adolfa Medzihradského. Címere starších i novších zemianskych rodín oravských. Rodokmene. Tabuľka rodostromu č. 7, sign. 59 I. 1. 18 LA SNK, o. f. Adolfa Medzihradského. Címere starších i novších zemianskych rodín oravských. Rodokmene, s. 168, sign. 59 I. 1. 19 Kronika rodiny Medzihradských. Zbierkový fond Oravského múzea P. O. Hviezdoslava, č. odb. evidencie H-7752, s. 318. 20 Štátny archív v Žiline so sídlom v Bytči, fond Zbierka cirkevných matrík, Matrika krstov r. kat. farského úradu v Malatinej, rok 1852, zápis č. 15. 21 LA SNK, o. f. Adolfa Medzihradského. Címere starších i novších zemianskych rodín oravských. Rodokmene. Tabuľka rodostromu č. 7, sign. 59 I. 1. 17
© Slovenská národná knižnica www.snk.sk
47
miery jačmeňa, 1 prešporskú mieru ovsa. Učiteľský plat bol ustanovený na 60 zlatých ročne. K nemu mal nárok na drevo v hodnote 20 zlatých.22 Chotár obce Leštiny predstavoval hornatú oblasť a miestnych obyvateľov sužovali prívalové dažde, ktoré im spôsobovali časté škody na majetku. Po silných dažďoch v roku 1853 sa zo svojho koryta vylial miestny potok, ktorý poškodil farskú budovu tak vážne, že ju bolo nevyhnutné zbúrať a nanovo postaviť.23 O sedem rokov neskôr, v roku 1860, podobný osud postihol aj budovu leštinskej školy. Škola bola postavená pôvodne v roku 1690 a s drobnými opravami ju udržiavali asi 160 rokov. Žalostný stav školy sa zmenil v roku 1851, keď bola postavená nová priestranná školská budova. Ale 30. marca 1860 sa v dôsledku vlhkého a podmáčaného podkladu pôda pod touto školskou budovou zosunula a strhla polovicu stavby. Narušená statika mala za následok, že škola bola zrútená. Priamym svedkom tejto udalosti bol Ľudovít Medzihradský, ktorý v tom čase pôsobil v škole už 30 rokov, a zaznamenal ju vo svojich memoároch o leštinskej cirkvi. Správu o tejto nehode publikoval aj v časopise Ewanjelik, časopis pro cirkew a školu v roku 1862. Učiteľove postrehy však nehovoria nič o tom, či došlo k zosunu pôdy počas vyučovania a žiaci boli ohrození na živote alebo dokonca došlo k ujme na zdraví. Autor však uviedol, že nová škola bude stáť na bezpečnejšom mieste, ktoré zakúpil inšpektor leštinskej evanjelickej cirkvi Elek Zmeškal v hodnote 100 zlatých.24 Leštinská škola a Zmeškalovci Obec Leštiny a miestnych poddaných vlastnila šľachtická rodina Zmeškalovcov. Podľa kombinatória, urbárskej tabuľky obce Leštiny z roku 1845 sa uvádza, že zemepánom Jóbovi Zmeškalovi, Ferdinandovi Zmeškalovi, Móricovi Zmeškalovi a vdove Márii Zmeškalovej patrilo 30 miestnych poddanských rodín. Vplyv v obci si Zmeškalovci udržiavali aj po zrušení poddanstva v roku 1848.25 Ľudovít Medzihradský udržiaval priateľský vzťah s rodinou Zmeškalovcov, z čoho profitovala aj ľudová škola v Leštinách. Zmeškalovci napríklad zriadili sociálny fond na podporu žiakov z chudobných rodín. V roku 1833 Johanna Ganczaughová, rod. Zmeškalová, darovala 100 zlatých evanjelickej cirkvi v Leštinách ako základ pre zriadenie školského fondu, z ktorého sa malo každoročne prispievať na dve až tri deti z chudobných rodín. Pre porovnanie, na jedno dieťa bola vyčlenená suma CHMELÍK, Martin. Dejiny Leštín v rokoch 1848 – 1945. In: ČAJKA, Michal, ed. Leštiny. Obec a jej obyvatelia. Leštiny: Obecný úrad, 2014, s. 155. ISBN 978-80-971420-5-6. 23 Pozri: KURUCÁROVÁ, Jana. Obec vo vlastníctve Zmeškalovcov (1548 – 1848). In: ČAJKA, Michal , ed. Leštiny. Obec a jej obyvatelia. Leštiny: Obecný úrad, 2014, s. 112, 132. 24 MEDZIHRADSKÝ, Ľudovít. Pamětnosti leštinské cirkwe. In: Ewanjelik, časopis pro cirkew a školu. 1862, roč.1, č. 12, s. 92 – 93. 25 KURUCÁROVÁ, odk. 23, s. 123. 22
© Slovenská národná knižnica www.snk.sk
48
predstavujúca približne tretinu ročného príjmu učiteľa. Deti sa vyberali na základe odporúčania učiteľa Ľudovíta Medzihradského a miestneho farára.26 Ďalší podporovateľ leštinskej školy bol Jób Zmeškal, ktorý založil v rokoch 1837 – 1838 fond vo výške 150 zlatých, určený pre nákup slovenských kníh, aby slúžili ako odmena pre chudobných žiakov. Súčasne škole daroval roľu, na ktorej sa miestni žiaci aj s pomocou učiteľa Ľudovíta Medzihradského mohli zdokonaľovať v záhradníčení a štepení ovocných stromov a kríkov.27 Ľudovít Medzihradský bol aj prísnym učiteľom, o čom svedčila výpoveď Heleny (Ilony) Kutlíkovej, želiarky z Leštín, ktorá sa v roku 1845 na neho sťažovala, že neprimerane potrestal jej syna.28 V leštinskej škole mal Ľudovít Medzihradský aj pomocných učiteľov, ktorými boli jeho dvaja synovia. Adolf pôsobil pri otcovi v rokoch 1854 – 1863 a potom Karol učil v Leštinách v rokoch 1863 – 1869. Práve Karol sa po odchode svojho otca Ľudovíta do dôchodku stal hlavným učiteľom.29 Podľa ďalších prameňov mal do roku 1863 za svojho otca Ľudovíta učiť syn Adolf a neskôr aj mladší syn Karol. Obaja synovia pravdepodobne pracovali bez nároku na mzdu, keďže otec dostával dôchodok.30 Tvorba Ľudovíta Medzihradského Ľudovít Medzihradský písal pre žiakov učebnice, napr. francúzskej gramatiky, aritmetiky, zemepisu a rastlinopisu. Podarilo sa mu vydať učebnicu maďarského jazyka.31 Činorodosť Ľudovíta Medzihradského sa prejavila aj písaním beletrie. Cestopis pod názvom Odmena zdvorilosti opisuje dobrodružnú cestu mladého leštinského učiteľa Ľudovíta Medzihradského furmanským vozom z obce Jasenová až na Dolnú zem v lete roku 1833. Známy je tiež jeho romantický príbeh Skúška a odplata. Venoval sa aj písaniu príležitostných básní a dramatickej tvorbe. Činohra Ani roztržitosť mysli vždy neškodí sa skladá z piatich dejstiev. Rozsahom menšia, jednodejstvová veselá činohra Čížik a stehlík je určená pre mladšiu školskú mládež a napísaná podľa skutočnej udalosti o dedinských deťoch a ich stretnutí s deťmi „kráľovskej rodiny“.32 KURUCÁROVÁ, odk. 23, s. 110. ČAPLOVIČ, Vladimír. Spoločnosť vychovávateľská v evanjelickom bratstve Oravskom. In: Pedagogický sborník. 1943, roč. 10, č. 1 – 3, s. 141. 28 KURUCÁROVÁ, odk. 23, s. 110. 29 KURUCÁROVÁ, odk. 23, s. 136. 30 CHMELÍK, odk. 22, s. 154. 31 MEDZIHRADSKÝ, Lajos. Magyar nyelvtan az Elemi Tótajku Ifjúság szamára. Banská Bystrica, 1842. 68 s. 32 Podľa Mileny Cesnakovej-Michalcovej autor pravdepodobne opísal stretnutie leštinských detí so Zmeškalovcami. Pozri CESNAKOVÁ-MICHALCOVÁ, odk. 3, s. 273 – 274. 26 27
© Slovenská národná knižnica www.snk.sk
49
Okrem nenáročných dramatických a prozaických pokusov sa Ľudovít Medzihradský venoval aj historickej spisbe a spracoval Evanjelické cirkevné vizitácie v Orave roku 1647 superintendanta Joachima Kalinku a Históriu reformácie z roku 1545. Spolupracoval s otcom Jánom na treťom zväzku Memoriales et labores zachytávajúcom roky 1793 – 1839. 33 Pokračoval pri zostavovaní rodinnej kroniky a vydával Hospodársky kalendár.34 Floristika Okrem pedagogickej činnosti sa Ľudovít Medzihradský od roku 1828 venoval aj botanizovaniu a bol odborníkom na flóru v oblasti Oravy. Najprv skúmal okolie rodných Leštín a v roku 1831 svoj výskum presunul aj na hornú Oravu, do pohraničnej oblasti s Poľskom. Tam sa stretol a spriatelil so špecialistom na oravskú flóru, botanikom Pavlom Vitkaiom (Vitkay),35 s ktorým spoločne podnikli terénny výskum v tejto oblasti Oravy. Skúsený Pavol Vitkai, ktorý už bol vo vyššom veku limitovaný zdravotnými komplikáciami, neskôr odporučil Medzihradskému, aby vo výskumnej činnosti pokračoval sám a zameral sa predovšetkým na vrch Choč, jeho okolie a na „Zázrivské vrchy“. Vitkai považoval práve tieto oblasti bohaté na kvetnú flóru. Botanike sa Ľudovít Medzihradský venoval takmer celý život. Na oravské lúky sa znova vrátil v rokoch 1854 – 1855 a 1858 – 1859 za účelom ďalšieho výskumu. Svoje poznatky zhrnul v rukopisnom diele zaoberajúcom sa názvoslovím rastlín nachádzajúcich sa na Orave, ktoré je nesprávne pripisované jeho synovi Karolovi. Jeho zoznam viac ako 529 rastlín a kvetov patrí medzi najstaršie doložené pokusy o slovenské názvoslovie. Malo tiež slúžiť žiakom na hodinách prírodopisu ako aj hospodárom a pestovateľom.36 Okrem Pavla Vitkaia spolupracoval s botanikmi Danielom Sontágom (Szontágh) a Feliksom Berdauom.37 Cholerová epidémia V 19. storočí celú krajinu postihlo niekoľko epidémií cholery, najväčšia azda v roku 1831. Aby sa zabránilo prieniku cholery na naše územie, vykonávali sa preventívne opatrenia. K nim patrilo aj stráženie hraníc, ciest a prechodov vojsk. Na hranice s Poľskom bol vyslaný ako komisár zdravotného výboru zriadeného pri Oravskej stolici aj Ľudovít Medzihradský, kde mal za úlohu strážiť hranicu s Poľskom počas šíriacej sa cholerovej epidémie. Aj napriek všetkým opatreniam sa cholera nezastaviteľne šírila a v lete 1831 postihla celé územie dnešného Sloven 35 36
LA SNK, o. f. Adolfa Medzihradského. Memoriales et labores, sign. 59 B. 10. MAŤOVČÍK, odk. 10, s. 344 – 345; CESNAKOVÁ-MICHALCOVÁ, odk. 3, s. 272 – 273. PETRÁŠ, odk. 2, s. 95 – 97. LA SNK. A SNM, RP. Názvoslovie rastlín z Oravy. Inc.: Predmluva. Prvej ako by som sa samému predmetu/autor Karol Medzihradský?/, s. 1 – 6, sign. MJ 261. 37 Pozri viac: PETRÁŠ, odk. 2, s. 95 – 97. 33 34
© Slovenská národná knižnica www.snk.sk
50
ska. V obvode leštinskej evanjelickej farnosti od septembra do decembra zomrelo 139 osôb. Priamo v Leštinách sa choroba objavila v lete 1831. Na jej následky zomrelo 30 osôb hlásiacich sa k evanjelickej cirkvi. Dve úmrtia v obci zaznamenala matrika rímskokatolíckeho farského úradu v Dolnom Kubíne, ktoré s veľkou pravdepodobnosťou súviseli s epidémiou cholery. Ak vychádzame z údajov o sčítaní obyvateľov Leštín z roku 1804, keď mala obec 335 obyvateľov, rozšírením cholerovej epidémie boli straty na životoch medzi miestnymi ľuďmi približne 10%.38 Medzi prvými, ktorí podľahli tejto infekčnej chorobe, bol Ľudovítov otec Ján Medzihradský, ktorý zomrel 29. septembra 1931 vo veku 74 rokov. O 9 dní zomrel aj richtár Andrej Albini.39 Okrem cholery sa Oravci museli vyrovnať aj s ďalšími pohromami, ktoré ich postihli. V rokoch 1845 – 47 sa Oravou šíril strašný hladomor, ako dôsledok veľkej neúrody z dlhotrvajúceho sucha, chorôb zemiakov a iných nepriaznivých okolností. O situácii na Orave informovali Slovenské národné noviny sériou článkov.40 Hladomor, ktorý sa šíril Oravou v roku 1847, zasiahol aj Leštiny. Obec podala župe správu, že v júli 1847 zomreli dve deti čiastočne na chorobu, no predovšetkým od hladu. Jedným bolo 10 ročné dieťa a druhou obeťou 16 ročný chlapec, miestny čeľadník. Obec ich pochovala na vlastné trovy.41 Možno aj tieto udalosti priviedli Ľudovíta Medzihradského k rozhodnutiu, aby začal vydávať hospodársky kalendár. Hospodársky kalendár v slovenčine začal vychádzať na podnet Uhorskej hospodárskej spoločnosti, ktorá hľadala spôsob ako osloviť aj slovenské obyvateľstvo. Keďže jej vydavateľská produkcia vychádzala len v maďarskom jazyku, so svojím zámerom sa obrátila na Ľudovíta Medzihradského a požiadala ho o spoluprácu.42 Leštinský učiteľ si prostredníctvom Hospodárskeho kalendára kládol za cieľ edukačným spôsobom informovať pospolitý ľud o poľnohospodárskej činnosti, ku ktorej patrilo štepenie, záhradníčenie, rôzne pestovateľské práce. Šíril osvetu a vzdelával v oblasti hospodárenia, ktorá mala, podľa neho, postupne viesť k ekonomickej prosperite slovenského národa. Kalendár obsahoval plánované termíny Obyvatelia obce Leštiny boli prevažne evanjelici, ale žili v nej zástupcovia aj iných náboženských vierovyznaní. Podľa súpisu z roku 1804 sa 15 mužov hlásilo ku katolíckej viere, 133 bolo evanjelikov a 9 boli Židia. Obec mala v tom čase spolu 355 obyvateľov. Pozri: KURUCÁROVÁ, odk. 23, s. 106. 39 KURUCÁROVÁ, odk. 23, s. 108. 40 Z Oravy. In: Slovenskie národnie noviny. 1847, roč. 2, č. 165, s. 658 – 659; č. 166, s. 662; č. 209, s. 833 – 834; č. 210, s. 837 – 838; Listár. In: Slovenskie národnie noviny. 1848, roč. 3, č. 263, s. 1052. 41 KURUCÁROVÁ, odk. 23, s. 106. 42 MEDZIHRADSKÝ, Ľudovít, ed. Nowí i starí Hospodársky kalendár na rok páne 1847. Leštiny: 1846, s. 31 – 33. 38
© Slovenská národná knižnica www.snk.sk
51
jarmokov, lunárny kalendár s praktickými radami pre pestovateľov a záhradkárov. Súčasťou hospodárskeho kalendára boli aj historické témy, napr. o kráľovskej rodine Habsburgovcov, ruskej panovníckej rodine a ďalších európskych monarchoch. Vďaka svojmu obsahu slúžil gazdom a hospodárom nielen pre aktuálny rok, ale aj pri práci počas ďalších rokov, čím sa odlišoval od iných kalendárov. Ľudovít Medzihradský od začiatku spolupracoval s externými prispievateľmi. Práce na prvom ročníku Hospodárskeho kalendára autor ukončil v auguste 1846. Objavilo sa v ňom niekoľko chýb, začo bol kritizovaný. Na obranu vydavateľa a jeho diela sa postavil prispievateľ Hospodárskeho kalendára pre rok 1848 s iniciálami M. B., ktorý vyzdvihol význam kalendára a povzbudil Ľudovíta Medzihradského do ďalšej vydavateľskej činnosti v nasledujúcich rokoch. Ľudovítovi Medzihradskému však odporučil, aby si pri vydávaní ďalších ročníkov vybral zdatného jazykového redaktora.43 Medzihradský vydal dva ročníky hospodárskeho kalendára, prvý v roku 1847 a ďalší v nasledujúcom roku 1848.44 Autor sa okrem Hospodárskeho kalendára chystal vydávať aj časopis Pozorník, ktorý mal remeselníkom a obchodníkom poskytnúť cenné rady, podobné tým, ktoré uverejňoval Uhorský priemyselný spolok. K tomuto vydavateľskému počinu napokon nedošlo.45 Vznik Spoločnosti vychovávateľskej v evanjelickom bratstve oravskom V 30. a 40. rokoch 19. storočia začali v Uhorsku vznikať evanjelické učiteľské spolky, ktoré sa prostredníctvom nových vyučovacích metód usilovali zlepšiť stav školstva a jeho reformovanie. Jedným z cieľov bolo zachovanie slovenčiny pred pomaďarčovaním. K tomu si napomáhali vydávaním spolkových učebníc. Vďaka týmto evanjelickým učiteľským spolkom sa vytvárali strediská národovcov. Jedno z nich vzniklo aj v Dolnom Kubíne.46 V septembri 1837 sa zišli oravskí učitelia v dome dolnokubínskeho evanjelického učiteľa Leopolda Brucka, aby sa poradili o založení vychovávateľskej spoločnosti aj na Orave. Okrem neho patril k iniciátorom Ctiboh Zoch, priateľ a blízky spolupracovník Ľudovíta Štúra, a evanjelický farár z Istebného Juraj Matúška. Ustanovujúce valné zhromaždenie určili na 21. septembra 1837 u Pavla Cochiusa vo Veličnej, kde založili Spoločnosť vychovávateľskú v evanjelickom bratstve orav Predmluva na kalendár od p. M. B. In: MEDZIHRADSKÝ, Ľudovít, ed. Nowí i starí Hospodársky kalendár na rok páne 1848. Leštiny: 1847, s. 3 – 4. 44 MEDZIHRADSKÝ, Ľudovít, ed. Nowí i starí Hospodársky kalendár na rok páne 1847. Leštiny: 1846, 80 s. MEDZIHRADSKÝ, Ľudovít, ed. Nowí i starí Hospodársky kalendár na rok páne 1848. Leštiny: 1847, 81 s. 45 MEDZIHRADSKÝ, Ľudovít. Predmluva na hospodársky kalendár. In: MEDZIHRADSKÝ, odk. 42, 1846, s. 32 – 34. 46 ČAPLOVIČ, odk. 28, s. 130 – 145. 43
© Slovenská národná knižnica www.snk.sk
52
skom. Za členov spoločenstva sa prihlásili ôsmi oravskí učitelia: Leopold Bruck, Pavol Cochius Zoch, Juraj Matúška, Ľudovít Medzihradský, Alexander Ruttkay, Václav Jesenský, Daniel Krman a Ján Gregorič. Neskôr pribudli ďalší ako Ján Zimáni alebo Juraj Šípka. Pridali sa aj kňazi a župní úradníci. Prvým predsedom bol Juraj Matúška (brat Janka Vlastimila Matúšku), seniorom Pavol Cochius a tajomníkom sa stal Leopold Bruck, ktorý bol považovaný za dušu spolku. Členstvo bolo pre evanjelických učiteľov spočiatku povinné, neskôr bola táto podmienka zrušená. A práve v Spoločnosti vychovávateľskej v evanjelickom bratstve oravskom našiel činorodý Ľudovít Medzihradský široký priestor pre svoje uplatnenie.47 Zmeny v orientácii Spoločnosti vychovávateľskej v evanjelickom bratstve oravskom Až do roku 1841 pôsobila Spoločnosť vychovávateľská v evanjelickom bratstve oravskom bez výraznejších zmien, keď pod tlakom maďarizácie nastal jej vnútorný rozkol, a to medzi riadnymi a mimoriadnymi členmi, čo postupne viedlo k personálnym zmenám. Tento spor pramenil z rozhodnutia uhorského snemu o zavedení maďarčiny do úradnej reči článkom 6 z roku 1841, podľa ktorého aj oravská Spoločnosť, predovšetkým jej riadni členovia prijali uznesenie viesť úradnú agendu okrem slovenského jazyka aj v maďarčine. Nariadeniu uhorského snemu predchádzalo zasadnutie v júli 1839, na ktorom oravský poslanec a súčasne člen oravskej Spoločnosti Móric Zmeškal podporil snahy o implementáciu maďarčiny do verejného života. Závery prijaté uhorským snemom sa aj vďaka nemu čoskoro preniesli aj na pôdu Spoločnosti vychovávateľskej v evanjelickom bratstve oravskom.48 Za kontroverznú možno považovať žiadosť Ľudovíta Medzihradského, ktorý z poverenia viacerých riadnych členov navrhol, aby sa Spoločnosť venovala pestovaniu maďarčiny. Napriek nesúhlasu a protestom zo strany mimoriadnych členov bolo prijaté uznesenie, podľa ktorého sa zápisnice písali dvojjazyčne a obežníky boli vedené pravdepodobne len v maďarčine. Odklon Spoločnosti od pôvodných slovenských národných snažení spôsobil, že Juraj Matúška odstúpil z postu predsedu a na jeho miesto prišiel Elek Zmeškal.49 Obrat a zmenu orientácie v Spoločnosti dokumentuje aj spolková kniha príjmov a výdavkov, kde bola vedená zakúpená literatúra. Do roku 1841 boli objednané predovšetkým české knihy, často knižné novinky. Po tomto roku sa pozornosť členov obrátila predovšetkým na maďarskú literatúru. Išlo o vedeckú literatúru a politické časopisy. Predplácali si napríklad Protestáns Egyházi és Iskolai Lapok. Listy Ľudovíta Štúra I. 1834 – 1843. Bratislava: Vydavateľstvo SAV, 1954, s. 43 – 44. DEMMEL, József. Panslávi v kaštieli. Zabudnutý príbeh slovenského národného hnutia. Bratislava: Kalligram, 2016, s. 54. ISBN 978-80-8101-940-1. 49 ČAPLOVIČ, odk. 28, s. 130 – 145. 47 48
© Slovenská národná knižnica www.snk.sk
53
Členovia spoločnosti dostávali do daru Jelenkor a Pesti Hírlap, ktoré boli v ostrom protiklade so štúrovskými časopismi.50 Činnosť Spoločnosti vychovávateľskej v evanjelickom bratstve oravskom Spoločnosť sa významne podieľala aj na zmene dlhodobo zaužívaných pedagogických postupov lebo evanjelické školstvo nemalo jednotnú organizáciu a učebný plán. Pri výučbe pôvodne rozhodovala tradícia a intuícia. Preto sa v roku 1841 zaoberala Sústavným poriadkom, ktorý vypracoval generálny konvent a schválil oravský seniorát. Spoločnosť vychovávateľská v evanjelickom bratstve oravskom vytvorila päťčlennú komisiu, ktorej členmi boli Zmeškal, Matúška, Bruck, Gregorič a Medzihradský, aby vypracovala návrh, podľa ktorého sa mal tento poriadok zaviesť do pedagogickej praxe. Následne mal slúžiť všetkým učiteľom združeným v Spoločnosti ako manuál pri vyučovacom procese.51 Spoločnosť vychovávateľská v evanjelickom bratstve oravskom sa zaoberala aj otázkou nedostatku učebníc, ktorým trpelo školstvo v prvej polovici 19. stor. Na tento problém reagoval Ľudovít Medzihradský v roku 1842 návrhom, na základe ktorého sa spolkoví členovia uzniesli zostaviť školskú učebnicu, obsahujúcu učivo všetkých predmetov pre ľudovú školu. Potom bola vytvorená komisia, ktorej členovia si dobrovoľne určili, aké učivo pripravia do učebnice. Ľudovít Medzihradský mal vypracovať prírodopis, Juraj Šípka históriu kresťanského náboženstva, Leopold Bruck fyziku, Ján Zimáni slovenskú gramatiku, Alexander Ruttkay zemepis uhorského kráľovstva. So Ctibohom Zochom a Jurajom Matúškom sa počítalo pri vypracovaní katechizmu. Pretože autori s prácami neustále meškali a zadanie splnili len Leopold Bruck a Juraj Šípka, tento spoluautorský počin sa neuskutočnil. Spoločnosť vychovávateľská v evanjelickom bratstve oravskom však vydala publikáciu Nowá Čjtanka pre menssú Mládež Školskú od Leopolda Brucka, ktorá aspoň čiastočne suplovala nevydanú učebnicu. Čítanka vyšla v roku 1848 v Banskej Bystrici nákladom Spoločnosti. V roku 1854 Ctiboh Zoch po niekoľkoročnom štúdiu témy napísal Katechizmus, ktorý tiež patril k vydavateľským počinom Spoločnosti.52 Rozpor medzi štúrovcami a Ľudovítom Medzihradským Aj Ľudovít Medzihradský ešte v roku 1842 vydal Maďarskú gramatiku pro Začátečnj Slowenskau Mládež na 68 stranách, ktorá vyšla v banskobystrickej tlačiarni Filipa Macholda s finančnou podporou leštinskej šľachty – Mórica Zmeškala, Joba Zmeškala, Ferdinanda Zmeškala a Eleka Zmeškala. Medzihradský bol za učebni ČAPLOVIČ, odk. 28, s. 168. ČAPLOVIČ, odk. 28, s. 172. 52 ČAPLOVIČ, odk. 28, s. 175. 50 51
© Slovenská národná knižnica www.snk.sk
54
cu maďarčiny kritizovaný predovšetkým z radov štúrovcov. Za tento vydavateľský počin mu pripisovali podiel na zavedení maďarčiny, a to nielen v Spoločnosti vychovávateľskej v evanjelickom bratstve oravskom, ale tiež na celej Orave. Ľudovíta Medzihradského obvinili aj z toho, že publikáciu vydal s podporou “oravských maďarónov”.53 Autor pred vydaním učebnice akoby počítal s kritikou, preto v úvode maďarčiny vysvetlil svoj počin. Ako pedagóg považoval za dôležité, aby žiaci ovládali úradný jazyk, ktorý im mal byť v mnohom prospešný. Svojou prácou reagoval aj na nedostatok školských príručiek, preto učebnicu zostavil bez zbytočných pravidiel, súčasne mala prirodzeným spôsobom viesť k rýchlemu osvojeniu cudzieho jazyka.54 Ľudovít Medzihradský predstavil túto maďarskú učebnicu aj na zasadnutí oravskej Spoločnosti a súčasne pripomenul nevyhnutnú potrebu študovať maďarský jazyk. Otvárací príhovor leštinského učiteľa pobúril člena štúrovej družiny Ctiboha Zocha, ktorý na nasledujúcej schôdzi Spoločnosti dňa 16. marca 1842 vystúpil s príhovorom na obranu slovenčiny, súčasne vyzdvihol materinskú reč a označil ju za najvhodnejšiu pre vyučovanie. Prítomným členom vyčítavo pripomenul, že pôvodným poslaním oravskej Spoločnosti bolo pestovanie materinského jazyka. Na záver ostentatívne odmietol svoj príhovor odovzdať pre potreby Spoločnosti, ako bolo zvykom, ale radšej ho poslal do časopisu Tatranka, kde bol v roku 1844 publikovaný v plnom znení.55 Slovenskí národovci vyčítali maďarónsky postoj nielen Ľudovítovi Medzihradskému ale aj ďalším riadnym členom Spoločnosti vychovávateľskej v evanjelickom bratstve oravskom, keď podľa záznamov žiaden evanjelický učiteľ na Orave nebol členom slovenského spolku Tatrín. Polemika so štúrovcami Ďalší spor medzi členmi Spoločnosti vychovávateľskej v evanjelickom bratstve oravskom a štúrovcami vyvolal článok O stave škôl evanjelických na Orave od Juraja Šípku, uverejnený v Orlovi Tatranskom 5. decembra 1845.56 Autor v ňom opísal založenie a činnosť spomínanej oravskej Spoločnosti. Ostrá reakcia na Šípkov článok prišla opäť od Ctiboha Zocha v podobe tzv. Dodatku, ktorý poslal redaktorovi Orla Tatranského Ľudovítovi Štúrovi. Ten bol uverejnený 6. marca 1846 a autor vyčítal Šípkovi tendenčnosť, keď vyzdvihol účinkovanie Spoločnosti len pod vedením MEDZIHRADSKÝ, odk. 31. MEDZIHRADSKÝ, odk. 31, s. 5 – 6. 55 ZOCH, Ctiboh. Reč vydaná w Spolku Učitelském Ew. Seniorátu Orawského, dne 16. března 1842. In: Tatranka. 1844, diel 3, zv. 2, s. 24 – 36. 56 ŠÍPKA, Juraj. O stave škuol evanjelických v Orave. In: Orol Tatranský. 1845, roč. 1, č. 15, s. 118 – 119. 53 54
© Slovenská národná knižnica www.snk.sk
55
Eleka Zmeškala a celý jeho článok považoval za skreslený. Zochovi prekážalo, že Juraj Šípka zamlčal dôležité skutočnosti o Spoločnosti, čím narážal na jej pôvodne národný charakter. Súčasne považoval za dôležité zverejniť informáciu o jej vzniku v roku 1837 vo Veličnej a doplnil, že na začiatku stál na jej čele Juraj Matúška. Ctiboh Zoch v Dodatku vyzdvihol význam Spoločnosti, ktorú navštevovali poprední slovenskí národovci ako Michal Miloslav Hodža a knihami ju zásoboval Karol Kuzmány. Podľa jeho slov bola Spoločnosť založená za účelom pozdvihnutia slovenských škôl, ale od chvíle, keď sa Juraj Matúška vzdal predsedníctva a viedol ju Elek Zmeškal, stala sa z nej “maďarská učiteľka” vytvorená za účelom pomaďarčenia slovenských škôl.57 Dňa 25. januára 1846 sa redaktor novín Ľudovít Štúr v liste ospravedlnil Ctibohovi Zochovi za uverejnenie Šípkovej správy a súčasne priznal, že na “maďarónsky článok” ho už predtým upozornil Peter Kellner-Hostinský, ale téme nevenoval hlbšiu pozornosť. Ľudovít Štúr ubezpečil Zocha, že jeho reakciu čoskoro uverejní v novinách.58 Polemika o Spoločnosti vychovávateľskej v evanjelickom bratstve oravskom na stránkach Orla Tatranského mala mať pokračovanie, ktoré však ešte v zárodku zastavil Ľudovít Štúr. Dňa 16. júna 1846 redaktor napísal Zochovi, že do redakcie Orla Tatranského nedávno prišiel ďalší list od Juraja Šípku a Ľudovíta Medzihradského ako reakcia na Zochov uverejnený dodatok. Súčasne prisľúbil, že nepripustí, aby noviny publikovali lživé informácie. Reakcia oboch spomínaných autorov a členov oravskej Spoločnosti tak na zásah Ľudovíta Štúra nebola nikdy uverejnená.59 Spoločnosť vychovávateľská v evanjelickom bratstve oravskom prestala pôsobiť následkom revolučných rokov 1848 – 1849. K jej oživotvoreniu došlo v roku 1858 a s menšími prestávkami účinkovala až do roku 1876.60 Záver Články a štúdie viažuce sa k osobe Ľudovíta Medzihradského a jeho dielu majú okrem biografických čŕt aj apologetický charakter.61 Autori bránia oravského pedagóga pred ostrou kritikou zo strany štúrovcov za vydanie učebnice maďarského jazyka predovšetkým jeho literárnou tvorbou. Argumentáciu opierajú o výskum autorovej divadelnej hry Čížik a Stehlík, ktorá okrem edukatívneho charakteru mala aj prirodzene národný odkaz. Ľudovít Medzihradský v diele viedol žiakov ZOCH, Ctiboh. Dodatok a pooprava článku v. č. 15, s. 118 Orla Tatranského „stav škuol Evan. v Orave“. In: Orol Tatranský. 1846, roč. 2, č. 23, s. 180 – 181. 58 Listy Ľudovíta Štúra II. 1844 – 1855. Bratislava: Vydavateľstvo SAV, 1956, s. 110 – 112. 59 Listy Ľudovíta Štúra II. 1844 – 1855. Bratislava: Vydavateľstvo SAV, 1956, s. 131 – 132. 60 ČAPLOVIČ, odk. 28, s. 113 – 123. 61 PETRÁŠ, odk. 2, s. 95 – 97; CESNAKOVÁ-MICHALCOVÁ, odk. 3, s. 271 – 283; JANEK, odk. 4, s. 113 – 122; CHMELÍK, odk. 22, s. 160. 57
© Slovenská národná knižnica www.snk.sk
56
k pestovaniu lásky k vlastnému národu, cibreniu zmyslov, vnímaniu krás prírody, spievaniu a správnej výslovnosti v slovenskom jazyku.62 Nemožno ale pochybovať o tom, že Ľudovít Medzihradský podporoval snahy o zavedenie maďarčiny ako úradnej reči. V tomto zmysle stál na opačnej strane ideologického spektra ako štúrovci. Treba si však uvedomiť, že v skúmanom období koexistencia slovenskej identity s lojalitou k Uhorsku s maďarským úradným jazykom nebola ničím nezvyčajným. Vychádzajúc z tejto premisy môžeme interpretovať aj fotografiu s podobizňou Ľudovíta Medzihradského, ktorú vyhotovil pravdepodobne Vendelín Bruck v roku 1871 na podnet Adolfa Medzihradského.63 Na fotografii je Ľudovít Medzihradský oblečený v uniforme slovenského dobrovoľníka (Slovenský dobrovoľnícky zbor). V ruke má rakúsku armádnu pechotnú šabľu vzor 1850, asi iba ako dekoráciu, pretože dobrovoľníci používali vyradené šable vzor 1837. V druhej ruke drží puzdro na šabľu, ktoré si majitelia povrchovo upravovali, najčastejšie černením, aby sa odlišovali od aktívnych vojakov-dôstojníkov. Atmosféru dobovej ateliérovej fotografie v tomto prípade vytvárajú pomocné rekvizity ako koberec, záves a pozadie. Ide o portrétnu ateliérovú fotografiu veľkosti 10,4 cm x 6,1 cm, predstavujúcu vizitkový formát, ktorý sa práve začiatkom sedemdesiatych rokov stal populárny, a to predovšetkým vďaka finančnej dostupnosti. Na reverze fotografie je napísané „Ludwig Medzihradszky učiteľ v Leštinách a „tudós“ (vedec), Adolfa Medzihradského otec“.64 Ľudovít Medzihradský mal bohaté vedomosti z niekoľkých vedných disciplín a venoval sa viacerým záujmovým oblastiam, preto už počas života bol považovaný za vedca. Ale v centre jeho celoživotnej práce bola práca pedagóga, ktorá sprevádzala rod Medzihradských niekoľko generácií. Svojmu povolaniu podriadil vedeckú, publicistickú aj vydavateľskú činnosť. Predovšetkým výskum z oblasti botaniky využil v pedagogickej praxi a osvetovej činnosti. Vďaka svojej práci, vzdelanosti a činorodosti už počas života požíval v spoločnosti všeobecnú úctu a rešpekt. Vysokej pocty sa mu dostalo v roku 1852, keď mal česť osobne privítať cisára Františka Jozefa I. počas jeho návštevy na Orave, keď prechádzal Uhorskom. Poverenie Ľudovíta Medzihradského touto významnou a čestnou úlohou svedčí o mimoriadnom uznaní jeho kvalít. Táto udalosť vzbudila všeobecný záujem pospolitého ľudu v celej krajine a, samozrejme, aj na Orave. Ľudovít Medzihradský privítal panovníka v latinskom jazyku. František Jozef I. opätoval pozdrav a okrem iného sa prítomným prihovoril slovami: „Ako si budete robiť, tak budete mať.“ 65 CHMELÍK,odk. 22, s. 160. LA SNK, o. f. Adolfa Medzihradského. Címere starších i novších zemianskych rodín oravských. Rodokmene. Tabuľka rodostromu č. 7, sign. 59 I. 1. 64 Oravské múzeum, LVO-SL. Ludvik Medzihradský, prír. č. 1977/00187, evid. č. 10349. 65 Kronika rodiny Medzihradských. Zbierkový fond Oravského múzea P. O. Hviezdoslava, č. odb. evidencie H-7752, s. 384. 62 63
© Slovenská národná knižnica www.snk.sk
57
Vlado Medzihradský – publicista, fotograf-krajinár, vydavateľ, organizátor cestovného ruchu a cezhraničnej spolupráce na Orave Peter Patúš Narodil sa 9. júla 1934 v Liptovskej Ondrašovej. Študoval na Hodžovom gymnáziu v Liptovskom Svätom Mikuláši a Hviezdoslavovom gymnáziu v Dolnom Kubíne. V rokoch 1953 – 1962 pracoval a študoval v Čechách, potom pôsobil v Dolnom Kubíne ako osvetár a novinár. V rokoch 1971 – 1995 bol riaditeľom Okresnej správy cestovného ruchu v Dolnom Kubíne. Je vlastne Oravcom ako „remeň“. Nielen preto, že tu prežil celý svoj život, ale hlavne vzťahom k Orave a oravskej prírode. Svedčia o tom pracovné aktivity v cestovnom ruchu, kde sa čitateľne podpísal, ale aj jeho záľuba – umelecká fotografia. Turistický životopis Vlada Medzihradského sa začal písať v ranej mladosti, keď ho otec brával na výlety do Jaloveckej alebo Žiarskej doliny. Stredoškolské športové roky prežíval v Dolnom Kubíne v zajatí cyklistiky a bežeckého lyžovania. A tu sa začína tzv. „trojjedinosť Vlada Medzihradského“, ktorú môžeme definovať ako: Vladimír Medzihradský – fotograf, Vladimír Medzihradský – publicista a fotograf, Vladimír Medzihradský – organizátor cestovného ruchu a iné aktivity. Vo svojom príspevku sa zameriam na Vlada Medzihradského ako organizátora cestovného ruchu na Orave a na jeho prínos do rozvoja cestovného ruchu na Orave. Ako organizátor cestovného ruchu sa stal v roku 1971 vedúcim Slovakotouru v Dolnom Kubíne, kde v rokoch 1974 – 1995 pôsobil ako riaditeľ Okresnej správy cestovného ruchu. Bol jednou z osobností, ktoré stáli pri zrode Združenia Lanovky a vleky na Slovensku v roku 1967 za regióny Dolný Kubín a Kubínska hoľa, predsedom organizácie Turist Orava, združenia pre rozvoj cestovného ruchu a historických tradícií Oravy, manažérom agentúry Via Oravia, členom lyžiarskeho a jachtárskeho klubu Slávia Dolný Kubín a Horskej služby Roháče. Neskôr pracoval na viacerých projektoch cestovného ruchu, Euroregiónu Tatry a na expozícii miniatúr európskej tradičnej aj slohovej architektúry, prírodných krás a diel ľudského umu MiniEurópa Orava/Tatry. V Horskej službe pracoval najprv ako radový člen, neskôr v jej výbore v Roháčoch, aj v Ústrednej preventívno-výchovnej komisii v Prahe. Dnes nosí na červenom svetri Horskej služby Strieborný odznak HS a v plecniaku osem svojich krížikov. Vladimír Medzihradský bol tiež členom Komisie cestovného ruchu a turistiky Združenia Región „Tatry“. S menom Vladimíra Medzihradského sa spája aj obec (či osada) Srňacie. Pri vstupe do osady Srňacie, ktorá je súčasťou Dolného Kubína, návštevník narazí na zvláštnosť: Zatiaľ čo na oficiálnej vstupnej tabuli „stojí“ Srňacie, do drevenej tabule umiestnenej © Slovenská národná knižnica www.snk.sk
58
hneď za ňou je vyryté slovo Srniace. Ktorý z názvov je teda správny? Odpoveď znie: Oba. Srniace, presnejšie Szrnyacze, je totiž starší názov, ktorý sa uvádza v roku 1647 v dobových dokumentoch. Úplne prvýkrát sa však osada spomína v roku 1548. Šlo o panský majer, pravdepodobne so stanovišťom pre srny. Odtiaľ pochádza aj pomenovanie. Od pôvodných majiteľov objekty v 20. storočí odkúpila Okresná správa cestovného ruchu v Dolnom Kubíne. Zriadila tzv. „erdédéčku“, teda rekreačnú drevenú dedinu. Nájomcami domčekov boli zamestnanci Okresnej správy cestovného ruchu. Po roku 1989 mesto Dolný Kubín stavby v Srňacom rozpredalo súkromníkom, z ktorých mnohí pri prestavbách nedodržali a nedodržiavajú ich originálny charakter. Dnes tam už stoja dokonca i murované domy. A keďže nie všetky objekty v Srňacom sú chránenými pamiatkami, ochranári a ľudia, ktorým na vzhľade tejto lokality záleží, sa môžu na „hyzdenie“ kedysi kultúrneho skvostu len bezradne prizerať. Okresná správa cestovného ruchu v Dolnom Kubíne na čele so svojím riaditeľom Vladom Medzihradským vybudovala na Orave viacero zariadení cestovného ruchu. Spomeniem len niektoré z nich: autocamping Tília v Gäceli pri Dolnom Kubíne, chata Primula v Roháčoch, lyžiarske stredisko Kuzmínovo, podieľala sa aj na výstavbe doplnkových zariadení cestovného ruchu v lyžiarskom stredisku Kubínska hoľa, vybudovala rad cestných odpočívadiel, zrekonštruovala kaštieľ v mestskej časti Kňažia, kde sídlila okresná správa cestovného ruchu, a iné zariadenia. To všetko aj vďaka finančnej podpore z Fondu cestovného ruchu, ktorým disponoval a prideľoval prostriedky Vládny výbor pre cestovný ruch SR. Vďaka dôvere v schopnosti riaditeľa OSCR a jeho spolupracovníkov realizovať plánované projekty, ale aj vďaka Ing. Ivanovi Sutórisovi dostala Orava v porovnaní s inými regiónmi Slovenska relatívne veľký podiel finančných prostriedkov. Okresné správy cestovného ruchu na Slovensku v záujme prehĺbenia vzájomnej spolupráce a výmeny skúseností zriadili poradný orgán, tzv. „Koordinačnú poradu riaditeľov Okresných správ cestovného ruchu na Slovensku“. Riaditelia tohto združenia sa schádzali pravidelne raz ročne vždy v inom regióne. Na zasadnutiach riešili aktuálne problémy fungovania okresných správ, vymieňali si skúsenosti a nechýbala ani spoločenská časť programu a spoznávanie daného regiónu. Pozývali odborníkov cestovného ruchu, zástupcov Vládneho výboru pre cestovný ruch SR a zástupcov Krajských národných výborov na Slovensku. A práve Vlado Medzihradský sa stal jej predsedom. K rozvoju cestovného ruchu na Orave a k jeho propagácii prispieval aj svojou aktivitou ako fotograf a publicista. Od začiatku šesťdesiatych rokov 20. storočia sa datuje jeho spolupráca s časopisom Krásy Slovenska, od roku 1964 bol redaktorom novín Nová Orava a neskôr do roku 1970 ich vedúcim redaktorom. V týchto periodikách publikoval množstvo zaujímavých reportáží s kvalitnými dokumentárnymi fotografiami. Bol členom Slovenského syndikátu novinárov. Ako autor publikácií o regióne Orava a vydavateľ vydal obrazové publikácie: Oravská priehrada (1968), © Slovenská národná knižnica www.snk.sk
59
Orava (1974 a 1979), Orava naša (1985 a 1988), Pozdravujem ťa, Orava naša (1988), Dolný Kubín (1993), Dolný Kubín – pozdrav z nášho mesta (2006), almanachy Dolný Kubín 370 (2002), Dolný Kubín na ceste storočiami (2007), spoluautor publikácie Prechádzky Oravou, rukoväte Destination Slovakia (1995), Osemdesiatiny športov a turistiky v Dolnom Kubíne (2001), Destination Region Tatry (2002). Ako spoluautor a fotograf sa podieľal aj na pamätnici„Leštiny – pamätnica k 40. výročiu založenia JRD na Orave“ (1983). Zostavil a vydal viaceré súbory turistických sprievodcov Oravy, fotografoval a zostavoval prospekty Roháčov, Oravíc, Oravskej priehrady, Dolného Kubína, prospekty cestovného ruchu, leporelá, nástenné kalendáre a pohľadnice. Pozoruhodná je publikácia Antona Habovštiaka a Vlada Medzihradského: Rok na Orave slovom i obrazom (2008), ktorá čitateľa prostredníctvom slov Antona Habovštiaka a fotografií Vlada Medzihradského prevedie Oravou. Popri čítaní sa dozvie napríklad aj o miestnych zvykoch a tradíciách, o „oravskej stromovej ríši“, či o pôvode mena Orava. Jeho súborný turistický sprievodca Orava vyšiel v roku 1979. Zaslúžil sa o postavenie pamätníkov priekopníkom oravskej a slovenskej turistiky Jánovi Ťatliakovi a dekanovi Jozefovi Maťašákovi v Roháčoch pri príležitosti storočnice oravskej turistiky v roku 1983. Od roku 1994 je Vlado Medzihradský na dôchodku. A ako ho vnímali ako človeka aj ako odborníka cestovného ruchu jeho kolegovia, spolupracovníci a priatelia? Vyberám niektoré zo spomienok: Spomienka Jána Báťku – bývalého riaditeľa Okresnej správy cestovného ruchu v Lučenci: „Ja som sa s ním stretával len na pracovných poradách, tak neviem hlbšie hodnotiť jeho činy, ale podľa počutia by som zhrnul jeho ľudskosť a odbornosť do tohto motta: „ʼVlado žil preto, aby tvoril, tvoril preto, aby žili jeho nasledovníciʻ.“ Spomienka Ing. Michala Ševčíka, bývalého pracovníka Vládneho výboru pre cestovný ruch v Bratislave, na Vlada Medzihradského – „kráľa Oravy“ (ako ho on nazval): „Spomínam si na jeho pravidelné návštevy na Vládnom výbore pre cestovný ruch v Bratislave, kde bol vždy vyzbrojený písomnými poznámkami, ktoré považoval za potrebné konzultovať a poznať názor zodpovedných, či už v oblasti propagácie, alebo rozvoja materiálno-technickej základne cestovného ruchu. S entuziazmom jemu vlastným pripravoval a navrhoval riešenia. Podnety a informácie, ktoré z konzultácií vyplynuli, okamžite skončili v jeho poznámkach s dodatkom: „to je dobré“. Okresná správa cestovného ruchu v Dolnom Kubíne pod jeho vedením bola jednou z najlepších na Slovensku a stala sa vzorovou a konzultačnou pre ostatné vznikajúce okresné správy cestovného ruchu na Slovensku. Vlado sa svojou dušou a prácou stal veľkou osobnosťou cestovného ruchu regiónu Orava, Slovenska a Československa. Jeho osobnosť ako organizátora medzinárodných podujatí, novinára, publicistu, propagátora Oravy a Slovenska je známa aj zahraničnej odbornej verejnosti. © Slovenská národná knižnica www.snk.sk
60
Zásluhou jeho fotodokumentácie sa oravský región prezentoval v propagačných materiáloch vydávaných Vládnym výborom pre cestovný ruch, ktoré boli distribuované a prezentované na výstavách cestovného ruchu v zahraničí, uznávaný bol predovšetkým nástenný kalendár, ktorý sa zasielal ako propagačný materiál do celého sveta.“ Spomienky Vlada Bártu z Banskej Bystrice, fotografa a bývalého rozhlasového redaktora na Vladimíra Medzihradského: „Vlado takmer celý svoj život prežil na Orave a svojou prácou a záľubami sa pričinil o rozvoj a propagáciu Oravy. Musím sa priznať, že k obdivovateľom Oravy patrím aj ja, hoci si už nepamätám, kedy som prvýkrát prišiel do tohto čarovného kúta Slovenska. Ale prežil som tu kúsok svojho života. S Vladom som sa zoznámil, keď sme s rozhlasovým kolegom Fedorom Mikovičom pripravovali reláciu Rádiovíkendu o Orave. Spolu sme nahrali nejednu vydarenú rozhlasovú reláciu. Trošku som sa obával jeho reakcie, pretože vydaním krásnej obrazovej publikácie „Roháče, perla Tatier“ (v spolupráci s Jánom Jurinom) som trošku vliezol do revíru tohto oravského fotografa, ktorý mal na obrázky z Oravy takpovediac monopol, ale Vlado to zobral športovo. Nedal poznať, že ho to mrzelo. Vlado bol nielen dôverným znalcom Oravy, ale ako odborník v cestovnom ruchu sa stal riaditeľom novozriadenej Okresnej správy cestovného ruchu v Dolnom Kubíne. Spomínam si na nahrávanie, a najmä na nekonečne dlhé tvorivé posedenia, samozrejme, pri fľaške borovičky s namočeným roháčskym horcom. Nezabudnuteľne dlhé boli takéto stretnutia. Odchádzali sme z nich do Banskej Bystrice neraz neskoro v noci. Obyčajne na opakované naliehavé šomranie vodiča nášho rozhlasového auta. Tieto seansy sa konali v sídle OSCR na prízemí bývalého župného domu, ale aj neskôr, keď sa OSCR presťahovala do kaštieľa v obci Kňažia (dnes mestská časť Dolného Kubína). Neboli to však len nekonečné, neplodné pijatiky, neraz sme pri nich vymysleli projekt budúcich relácií. Takto sa v tých rokoch tvorili rozhlasové relácie. Vlado rád spomínal na svoje novinárske začiatky, keď ako mládenec v módnej tuzexovej vetrovke a vtedy nezvyklom červenom kabriolete Felícia mútil hlavy oravským dievčinám, až ho raz ulovila mladá lekárka. Vlado začal budovať rodinné hniezdočko v rodovej zemianskej kúrii v Medzihradnom. Ale neprestal fotografovať, chrlil prospekty, kalendáre i pohľadnice o krásach Oravy. Keď som zakladal Novinársky klub fotopublicistov, Vlada som prijal za člena. Stretávali sme sa na tvorivých klubových stretnutiach a pripravovali sme aj spoločné výstavy. Voľného času bolo z roka na rok menej a čas príliš rýchlo utekal. Aj našich stretnutí s Vladom bolo čoraz menej. Spomienky tiež blednú, ale niektoré ostávajú. Na Vlada ako kolegu novinára, fotografa, cieľavedomého a tvrdohlavého, dakedy nepríjemne priameho človeka, „zemana“ Vlada Medzihradského sa proste zabudnúť nedá.“
© Slovenská národná knižnica www.snk.sk
61
Medzihradskovci v prameňoch Štátneho archívu v Žiline so sídlom v Bytči Jana Kurucárová Do územnej pôsobnosti Štátneho archívu v Žiline so sídlom v Bytči patria regióny Orava, Liptov, Turiec a horné Považie. Rod Medzihradskovcov je spojený predovšetkým s obcou Medzihradné na Orave, resp. pôvodne s územím po oboch stranách potoka Medzihradné, už od roku 1354. Vtedy Ľudovít I. z dolnokubínskeho majetku Oravského hradu daroval Jánovi, synovi Almana z Oravy, „les“ po oboch stranách medzihradského potoka. Na Orave však bola v tej dobe iná situácia ako napríklad v Turci a v Liptove, kde uhorskí panovníci v 13. storočí rozdali takmer všetok kráľovský majetok drobným zemianskym rodom. Oravská šľachta, medzi ňou aj Medzihradskovci, začala vznikať v pravom zmysle slova ako domáca šľachta až v 14. storočí. Časť pochádzala z Liptova: Kubínskovci i Medzihradskovci z Liptovských Revúc, Dávidovci z Belska, Čaplovičovci asi z Nežitoviec, Záskalskovci z Turca, Dedinskovci sa vyčlenili z Revickovcov, predkovia Medveckých a Leštinských zemanov boli pravdepodobne pôvodom z Oravy a pod. Medzi šľachtictvom, resp. povýšením do šľachtického stavu a darovaním i držbou majetku bol úzky vzťah. Navzájom sa jedno druhým podmieňovalo. Mnoho šľachtických rodov má svoje meno práve od základného majetku – dediny, ktorou boli prvotne obdarovaní: Jesenský od Jasena, Vrútocký od Vrútok, Revický od Revišného, Smrečiansky od Smrečian a, samozrejme, Medzihradský od Medzihradného. Je pochopiteľné, že bádateľ, zaujímajúci sa o históriu rodu Medzihradskovcov, siahne predovšetkým po fondoch oravskej proveniencie. Najviac prameňov sa zachovalo vo fondoch Oravská župa a Oravský komposesorát. Zmienky je možné nájsť aj vo fondoch oravských slúžnovských úradov. Vzhľadom na neskoršiu migráciu členov rodu informácie poskytnú aj fondy Liptovská župa a Turčianska župa, čo však predpokladá podrobné a pomerne náročné štúdium. Najstarší dokument, vzťahujúci sa k nami skúmanému rodu, sa zachoval v zbierke listín. Je to listina turčianskeho konventu z roku 1355, ktorá potvrdzuje Jánovi, synovi Almana z Oravy, donáciu kráľa Ľudovíta I. na šesť popluží zeme pri riečke Medzihradné.1 Osada, ktorá tam neskôr vznikla, bola v nasledujúcom období so všetkými výnosmi a príslušenstvami nepretržite v rukách rodiny Medzihradských. Do držby týchto majetkov boli uvedení v roku 1386.2 Medzihradné bolo obklo
1 2
Štátny archív v Žiline so sídlom v Bytči (ďalej SAZA), Zbierka listín, no. 7. KAVULJAK, Andrej. Historický miestopis Oravy. Bratislava: Vydavateľstvo SAV, 1955, s. 169.
© Slovenská národná knižnica www.snk.sk
62
pené majetkom iných šľachtických rodín. Preto v priebehu desaťročí dochádzalo k rôznym majetkovým sporom, najmä s rodinou Kubínskych a Svätojánskych. Dlhodobo sa Medzihradskovci sporili aj s Oravským panstvom v rokoch 1626 až 1781. Vo fonde Oravský komposesorát sa zachovali viaceré metácie, žiadosti, zápisnice zo súdneho pojednávania a pod.3 Ale nie vždy to bolo len o sporoch. Svedčia o tom napríklad písomnosti fondu Rodové archívy, medzi ktorými sa nachádzajú aj dokumenty o prenájme a zálohovaní majetkov medzi rodinami Okoličáni, Smrečáni a Medzihradský v rokoch 1723 – 1839. Najpočetnejšie zmienky o rode obsahuje fond Oravská župa I. Medzi kongregačnými písomnosťami župy sú viaceré sťažnosti v majetkovoprávnych záležitostiach rodiny Medzihradskovcov, ktoré vznikli v priebehu rokov 1833 – 1834. Medzihradné bolo malou dedinou a jeho obyvateľstvo tvorili prevažne príslušníci rodiny. V danom období (1828) tu žilo 178 ľudí v 26 domoch. Jednotlivé rodiny sa odlišovali prímenami, resp. rodovými líniami. Svedčí o tom sťažnosť Zuzany Medzihradskej, vdovy po Jozefovi z línie Danielis z roku 1833.4 V nasledujúcom roku sa sťažovala Zuzana Medzihradská, vdova po Andrejovi, na svojho zaťa Petra Dedinského, že jej dcéru a ju pripravil o majetok a neprístojne sa k nej správal, dokonca ju bil a vyhnal z domu. Protistrana sa bránila, že to nie je pravda a starať sa musí predovšetkým o svoju manželku s deťmi a nie o svokru.5 Podobné spisy sa nachádzajú aj medzi trestnými procesmi, ako napríklad proces proti Šimonovi Medzihradskému pre násilnosti voči manželke v roku 1829.6 Zaujímavé informácie poskytujú sirotské spisy Oravskej župy – inventár majetku Heleny Medzihradskej7 (obsahuje len súpis nehnuteľného majetku a dobytka), delenie majetku medzi sirotami Juraja Medzihradského, vyúčtovanie sirotského tútora Jonáša Medzihradského o majetku Amálie Okoličániovej, účty siroty Barbory Medzihradskej,8 Zuzany Medzihradskej, sirôt Gašpara Medzihradského a pod. z prvej polovice 19. storočia.9 Podobné súdne písomnosti dokumentujú pomerne podrobne život príslušníkov rodu. Opakujú sa rôzne majetkové spory s rodinami Ivanovič, Meško, Zmeškal, so zemianskym komposesorátom v Záskalí, ale aj s mestom Dolný Kubín, vyšetrovanie lesných priestupkov zemianskych komposesorov v Medzihradnom a pod. Časté sú rôzne majetkové, dedičské a pozostalostné spory medzi príslušníkmi rodiny a dlžobné žaloby, ktoré vznikli tiež v prvej SAZA, Oravský komposesorát – AR, f. 21. SAZA, Oravská župa I., šk. č. 138. 5 Tamže, šk. č. 141. 6 Tamže, šk. č. 867. 7 Tamže, šk. č. 800. 8 Tamže, šk. č. 803. 9 Tamže, šk. č. 800 – 806. 3 4
© Slovenská národná knižnica www.snk.sk
63
polovici 19. storočia. Takým bol spor Alexandra Medzihradského proti Jozefovi a Jánovi Medzihradským o prinavrátenie role, alebo Andreja Medzihradského proti Andrejovi Meškovi pre vytínanie stromov.10 Výnimkou sú napríklad delenie hôr medzi Annou Máriou Okoličániovou a Matejom Medzihradským, či prijatie Michala Medzihradského do kráľovskej telesnej stráže v roku 1802.11 Zachoval sa však aj spis z rozvodového procesu Zuzany Medzihradskej (1804 – 1809), ale aj z rozvodu pre neveru medzi Tobiášom Meškom a Esterou Medzihradskou z roku 1794. Pán Meško si svoju manželku zobral najmä pre peniaze a neskôr sa zaplietol so slúžkou, s ktorou mal syna. Problém v manželstve spôsobila aj skutočnosť, že Estera Medzihradská časom odmietala dávať manželovi peniaze, a on postupne začal rozpredávať aj časť ich majetku.12 V tom istom roku sa konal aj súdny proces Andreja Medzihradského proti jeho manželke pre opilstvo.13 Dedičské a pozostalostné spisy sa objavujú aj v 18. storočí, pribudli procesy pre urážku na cti. Dokonca v rokoch 1758 – 1759 sa konal súdny proces Doroty Vajserovej proti Andrejovi Medzihradskému pre ublíženie na tele.14 Župná sedria prerokovávala v roku 1758 aj spor zemana Michala Medzihradského s jeho otcom Šimonom. Nezhoda ohľadom oviec prerástla z hádky do fyzického útoku. Otec dal synovi zaucho a začal ho ťahať za vlasy. Michal sa snažil oslobodiť a vyšiel von. Bitka pokračovala i na dvore, kde Michal hodil svojho otca na hnoj. Svedkovia potvrdili, že obidvaja, otec i syn, mali vypité, a neskôr, keď otec vytriezvel, počuli, ako sa ospravedlňoval synovi: „Bodag tie owce raceg boli pokapali, že som ty mal ubližit, odpust my synku.“15 V minulosti bolo bežným javom, že nájomca, napríklad krčmy, mlyna alebo pôdy, nebol schopný po čase splácať nájomné a stal sa dlžníkom. Prenajímateľ často nevyužil legálnu cestu exekúcie, ale vymáhal nájomné násilím. Takto riešili v roku 1782 situáciu zemania z Medzihradného, bratia Ladislav a Jozef Medzihradskí, Samuel Medzihradský, inak Gočál, a Juraj Medzihradský, inak Praudik. Zbili krčmára – dlžníka. Ten následne žiadal Oravskú stolicu o satisfakciu a spravodlivosť. Vyšetrovaním prípadu však vyšlo najavo, že krčmár a jeho manželka „šenkovali“ pálenku, ktorú získali nepoctivým spôsobom, predávali ju ďalej, pravidelne sa hádali a bili, čo viedlo i k rôznym zraneniam. Podľa svedectiev, ktoré vydali niektorí členovia rodiny Medzihradských, bol krčmár ich árendátorom. Už tri roky nezaplatil dohodnutý nájom a neskôr i so ženou z krčmy ušiel. Obžalovaným Medzihradskovcom priťažilo, že čin sa stal na Božie Narodenie, že vznikol verejný škandál a že čin vykonali v nočnom čase, čo ho zákonne zhoršovalo. Všetci obžalovaní boli Tamže, napríklad šk. č. 767, 770. Tamže, šk. č. 403. 12 Tamže, šk. č. 756. 13 Tamže. 14 SAZA, Oravská župa I., šk. č. 741. 15 Tamže, šk. č. 834. 10 11
© Slovenská národná knižnica www.snk.sk
64
napokon odsúdení na mesačné väzenie, pričom Ladislav Medzihradský mal v stoličnom väzení stráviť až dva mesiace.16 Oravský stoličný súd v roku 1755 otvoril súdny proces proti zemanovi Matejovi Medzihradskému, inak Matúšovie, z dediny Medzihradné, ktorý sa viedol viacero rokov.17 Jeho podstatou sa stalo obvinenie, že v lese pri dedine sa našli vojenské kone, odev, zbroj a iné vojenské veci, ktoré tu zanechali pravdepodobne vojenskí zbehovia. Časť vecí videli ľudia u niektorých členov rodiny Lavotovcov a práve Matej Medzihradský slovne vystúpil proti Lavotovcom: „... hanliwe a ustipacne slowa howoril, a wywolawal: žeby tenže Joannes Lavota y ze siny swimy dawno sibenicze zaslužil, že gich Kralowskimy zbogniky ohlasowal.“ Z ďalších svedeckých výpovedí však vyplynulo i to, že Medzihradský odišiel za dezertérmi do Poľska a nahováral ich, aby svedčili proti Lavotovcom. V rámci tohto sporu však oravská sedria vyšetrovala i ďalšiu záležitosť, a to zneváženie matky Mateja Medzihradského, Zuzany Petríčekovej. Medzi synom a matkou dochádzalo k častým hádkam, ktoré neraz skončili fyzickým násilím. Zuzana Petríčeková sa niekoľkokrát sťažovala susedom na svojho syna, že ju nectí a nepovie jej dobré slovo. Záverečné rozhodnutie v tomto spore nepoznáme, ale pravdepodobne bolo ovplyvnené i snahou matky Mateja Medzihradského o ukončenie vyšetrovania, uzavretie sporu a zachovanie dobrého mena rodiny. Zuzana Petríčeková dokonca napísala list súdnej stolici, v ktorom poprela akékoľvek slovné a fyzické napadnutie zo strany syna. Medzihradskovci sa však v súdnych zápisoch neobjavujú len ako obvinení, ale často aj ako svedkovia. Zeman Mikuláš Medzihradský z Mokrade svedčil v roku 1789 v súdnom procese proti Jánovi Sokolovskému. V liste potvrdil, že tento človek sa nestránil robiť neporiadky i v iných dedinách, vyvolával hádky, bitky, spôsoboval všeobecné pohoršenie svojho okolia a, samozrejme, vždy pod vplyvom alkoholu.18 V súdnych písomnostiach župy v 18. storočí prevažujú protesty príslušníkov rodu v rôznych majetkovoprávnych a osobných záležitostiach a už spomínané majetkové spory, urážky na cti, ublíženia na zdraví atď. Podobných písomností zo 17. storočia sa zachovalo vo fonde z pochopiteľných dôvodov veľmi málo, ale vieme, že napríklad pri majetkových pokonaniach Adama Medzihradského v rokoch 1693 – 1698 bol ako svedok zapísaný Stephanus Bajcsi judlium comitatus Arvensis.19 Medzihradskovci sa nevytratili ani z pomôcky k fondu Oravská župa II., čiže z písomností, ktoré vznikli po zrušení poddanstva až do roku 1922. Dosvedčuje to 18 19 16 17
Tamže, šk. č. 848. Tamže, šk. č. 833. Tamže, šk. č. 846. Tamže, šk. č. 718.
© Slovenská národná knižnica www.snk.sk
65
napríklad žiadosť o štipendium pre Emila Medzihradského, študenta lýcea v Kežmarku z roku 1877,20 či oznámenie doktora Fridricha Medzihradského, že si otvoril v Dolnom Kubíne advokátsku kanceláriu, z roku 1884.21 Podobne aj spor Daniela a Jána Medzihradskovcov so Šimonom Medzihradským o 600 zlatých z dedičstva z roku 1863.22 Ďalším fondom, na ktorý chceme upozorniť, je Krajský súd v Ružomberku, najmä jeho oddelenie urbársko-komasačných písomností, ktoré zahŕňa komasačný spor medzi komposesormi a obcou Medzihradné, žrebovací protokol, klasifikáciu chotára, komasačnú zápisnicu, výkaz komposesorov a ich pozemkov z rokov 1869 – 1914.23 Zachovali sa aj pozemkové knihy z rokov 1873 – 1876.24 Materiál dopĺňajú dve chotárne mapy obce z rokov 1874 a 1875, ktorých autorom bol Jozef Bavorský.25 V uvedenom fonde sa nachádzajú aj firemné spisy, dokumentujúce činnosť príslušníkov rodu v neskoršom období. Daniel Medzihradský prevádzkoval napríklad obchod s dobytkom v Medzihradnom26 a Ján Medzihradský bol mäsiarom a údenárom v Liptovskom Mikuláši.27 Členovia rodu zastávali v minulosti rôzne významné posty, predovšetkým v oravskej župnej administratíve (napríklad v roku 1520 bol Petrus de Medzihradno slúžnym Oravskej stolice, podobne i v rokoch 1574 a 1576 Ján Medzihradszky de Medzihradno ako slúžny odovzdával Stanislavovi Thurzovi inventár hradu Orava).28 Podrobné štúdium príslušných fondov určite významnejšie zdokumentuje ich činnosť v župnej správe aj v neskoršom období. Potvrdzuje to napríklad fond Slúžnovský úrad v Tvrdošíne, ktorého súčasťou je i menovanie dolnokubínskeho advokáta Fridricha Medzihradského bezplatným poradcom pre chudobných a maloroľníkov v drobných právnych záležitostiach z roku 1913.29 Informáciu o Medzihradskovcoch sme našli i vo fonde Trenčianska župa. Dochovala sa žiadosť o potvrdenie šľachtictva Jakubovi Medzihradskému z Podlužian z roku 1823,30 pozostalostný spor Anny a Márie Medzihradských s Katarínou Bachovou z roku 184931 a spis, týkajúci sa dedičstva majetkov v Slatinke nad 22 23 24 25 26 27 28 29 30 31 20 21
SAZA, Oravská župa II., inv. č. 218, no. 37/1877. Tamže, inv. č. 822, no. 678/1884. Tamže, inv. č. 1636, no. 8/1863. SAZA, Krajský súd v Ružomberku, inv. č. 845. Tamže, inv. č. 841 – 844. Tamže, inv. č. 1709,1710. Tamže, inv. č. 2723. Tamže, inv. č. 2697. KAVULJAK, odk. 2. SAZA, Slúžnovský úrad v Tvrdošíne, inv. č. 146, no. 446/1913. SAZA, Trenčianska župa, inv. č. 991. Tamže, inv. č. 3362.
© Slovenská národná knižnica www.snk.sk
66
Bebravou po Zuzane Veličovej, manželke Jakuba Medzihradského z Dežeríc, z rokov 1836 – 1848.32 V našej práci nesmieme zabudnúť na jedinečný genealogický prameň, ktorým sú cirkevné matriky fondu Zbierka cirkevných matrík. Údaje o rodine nájdeme v matrikách farských úradov v Dolnom Kubíne, Leštinách, Liptovskom Kríži, Liptovskom Mikuláši, Partizánskej Ľupči, Liptovskom Michale, Ružomberku a pri podrobnejšom výskume bezpochyby aj v mnohých ďalších. V štátnom archíve evidujeme aj prírastok z roku 1983, ktorý obsahuje okrem iného testament z roku 1736, písomnosti majetkovoprávnej povahy z rokov 1715 – 1818, ako aj genealógiu z roku 1796. Dokumenty sa týkajú rodiny Ribiczey, z ktorej pochádzala Marta, manželka Ľudovíta Medzihradského. Nachádza sa v ňom aj fotografia Adolfa Medzihradského a jeho manželky z roku 1890 a dve fotografie Ľudovíta Medzihradského z rokov 1915 a 1916. Cieľom nášho príspevku, samozrejme, nemohlo byť zachytenie všetkých archívnych prameňov, týkajúcich sa nejakým spôsobom rodu Medzihradskovcov. Pripravovali sme ho predovšetkým na základe jednotlivých archívnych pomôcok a je zaujímavé, že sme nezaregistrovali ani jednu priamu zmienku o Adolfovi Medzihradskom. Našou snahou bolo len upozorniť na najdôležitejšie archívne fondy, ktoré určite pri dlhodobom a podrobnom štúdiu vydajú ďalšie hodnotné informácie.
Tamže, inv. č. 3367.
32
© Slovenská národná knižnica www.snk.sk
67
II. PRÍSPEVKY K ŽIVOTOPISOM A DIELAM
© Slovenská národná knižnica www.snk.sk
O priezviskách Milan Šišmiš
„Vedec počas štúdia využíva aktuálne koncepty, ktoré vysvetľujú univerzum a jeho realitu. Tak vedecké chápanie sveta dnes je veľmi odlišné od toho, ktoré bolo prijímané ako pravdivé pred sto rokmi. Kedysi, podľa vedy, bola Zem plochá. Dnešné teórie sa o sto rokov môžu zdať rovnako smiešne. Veda je intelektuálnym poznaním, obmedzeným a predmetom zmeny, kým poznanie je večné. Podobne spoločnosti vidia správne a nesprávne zo svojho uhla pohľadu. Vo svetových dejinách dominujúce spoločnosti propagovali svoje ideály a princípy ako svetlá vedúce svet. Ako sa vnímanie a hodnoty spoločností menili s časom, menili sa aj ich zásady. Sú však princípy, ktoré sú za týmto viditeľným, materiálnym svetom a od ktorých závisí skutočná múdrosť a poznanie.“1 V jedno leto koncom 80. rokov 20. stor. sme ako bratislavskí vysokoškoláci boli na stáži v bulharskom Velikom Tarnove. Na prechádzkach po okolí som sa ocitol na cintoríne. Vzadu pod lesíkom boli náhrobky s tureckými menami. Bulharskí kolegovia nám povedali, že sú to hroby Bulharov, ktorí museli prijať turecké mená. Neverili sme im. Len neskôr sme sa dozvedeli, že práve vtedy, v rokoch 1984 – 1989, v krajine prebiehala štátom riadená asimilácia tureckej menšiny.2 Sprevádzali ju, ako už predtým, pri podobných akciách v roku 1934 v samotnom Turecku, v roku 1926 v Taliansku či koncom 19. a začiatkom 20. storočia v etnicky homogenizujúcom sa Uhorsku i úradné zmeny mien. K výskumom na Slovensku S problematikou vývoja mien na Slovensku nás roky podrobnejšie oboznamoval jazykovedec Milan Majtán. Prvú jeho prednášku na túto tému som počul na konferencii Najstaršie rody na Slovensku v Častej-Papierničke.3 Bolo to úvodné
1
2
3
Tento citát, ktorý sme si dovolili použiť na úvod, je z komentára ku Katha upanišade, jednej z véd a pochádza z diela JASRAJ PURI, S. The Katha Upanisad. Naciketāʼs Journey to Immortality. B. m. b. m., 2017, s. 41 – 42. Podrobne: Bulgarian Turks [online]. [cit. 2019-07-30]. Dostupné z: https://en.wikipedia.org/ wiki/Bulgarian_Turks MAJTÁN, M. Vývin pomenúvania osôb na Slovensku. In: ŠTULRAJTEROVÁ, K., ed. Najstaršie rody na Slovensku. Martin: Slovenská genealogicko-heraldická spoločnosť, 1994, s. 28 – 34. ISBN 80-967-103-0-3.
© Slovenská národná knižnica www.snk.sk
71
podujatie práve založenej Slovenskej genealogicko-heraldickej spoločnosti, ktorej som sa stal tajomníkom. S doktorom Majtánom som sa potom stretol viackrát, častejšie sme konzultovali a prispel nám aj do Príručky ku genealogickému výskumu.4 Pretože vývoju priezvisk u nás sa venoval mnoho rokov, do poslednej chvíle sme mnohí verili, že raz vydá aj podrobnú syntézu na túto tému. Žiaľ, nepodarilo sa mu to. V lete 2018 zomrel, a tak sme (na Slovensku) ostali bez neho i bez takejto publikácie. Zanechal nám však aspoň súbor textov, ktoré na túto tému vydal v rozličných periodikách.5 Pred viacerými rokmi, vďaka inému jazykovedcovi, profesorovi Ďurčovi, vznikla na Slovensku databáza priezvisk, ktoré sa tu vyskytovali v dobe súpisu obyvateľov v roku 1995. Súpisové hárky slúžili ako podklad a táto databáza je dnes dobrou pomôckou pre genealógov aj iné výskumy.6 K vývoju pomenúvania (v Uhorsku a na Slovensku) Vieme, že v čase „zrodu” priezvisk, keď dôležitejšie a stabilnejšie ako ony boli krstné mená, mnohé osoby vo svojom prostredí vystupovali pod viacerými označeniami (charakteristikami, prímenami) a takto boli zaznamenané aj v dokumentoch, dnes písomných prameňoch. Vieme tiež, že vývoj v najstaršom období sa „tiahol” cez osobné (neskôr krstné) mená, ktorých nositelia, hoci pochádzajúci od jedného predka, dali vzniknúť rodom (líniám) s úplne odlišnými menami (odvodenými spravidla od mien „zakladateľov” týchto línií alebo od názvov lokalít – ich sídiel). Keby sme nepoznali ich spoločného predka, nevedeli by sme, že nositelia týchto (odlišných) prímen, rodových mien či priezvisk sú si navzájom príbuzní.7 Vieme tiež, že okolnosti (zápisy) deformovali hovorenú podobu mien, že mnohé, dokonca na jednom dokumente, boli zapísané rozlične. Prítomnosť a komunikácia rozličných etník v priestore (či už horno-, dolnouhorskom alebo inom) vplývali na zvukovú a potom i grafickú (zapísanú) podobu mien – osobných i rodových. „Historický korpus rodových mien v Uhorsku,“ píše súčasný maďarský jazykovedec Tamás Farkas, „sa v 14. – 16. storočí vyvíjal spontánne.“8
4
5 6
7
8
MAJTÁN, M. Ako postupovať pri výklade pôvodného významu priezviska. In: ŠIŠMIŠ, M., ed. Príručka ku genealogickému výskumu na Slovensku a v slovacikálnom zahraničí 1. Martin: Slovenská genealogicko-heraldická spoločnosť, 2004, s. 88 – 90. ISBN 80-968717-6-5. MAJTÁN, M. Naše priezviská. Bratislava: Veda, 2014. ISBN 978-80-224-1357-2. ĎURČO, P. et al. Databáza vlastných mien a názvov lokalít na Slovensku, 1998 [online]. [cit. 2019-07-30]. Dostupné z: http://www.juls.savba.sk/durco_priezviska.html Bližšie napr.: LUKAČKA, J. Formovanie vyššej šľachty na západnom Slovensku. Bratislava: Minor, 2002. ISBN 80-901407-8-5. FARKAS, T. Surnames of foreign origin in a language contact situations. The reasons and ways of their changes and their influence on the surname stock in Hungary. Toronto: York University,
© Slovenská národná knižnica www.snk.sk
72
A tak sa ani nemôžeme čudovať, že v prameňoch, v priebehu stáročí, vo viacerých líniách a generáciách jedného rodu sa niekedy pri konkrétnych členoch stretávame s rozličnými podobami ich mena, s rozlične „skomolenými“ tvarmi. Archivár J. Šimončič spomína: „V Trnave sme inventarizovali vo fonde Magistrát mesta Trnava aj... korešpondenciu... z rokov 1500 – 1850, desaťtisíce listov adresovaných mestu. Prvá skúsenosť archivára bola, že autori listov sa podpisovali 4 – 5 spôsobmi.“9 V žilinskej mestskej knihe z roku 1451 boli napr. tie isté či príbuzné osoby zapisované s prímenom/priezviskom Frelych, Frolich, Frolych i Frulych, Polek aj Polak a podobne.10 Nositeľov priezviska Horvát (dnes na Slovensku najčastejšieho a v Maďarsku – v podobe Horváth – piateho najčastejšieho) pri súpise v roku 1720 na rozličných miestach Uhorska zachytili spôsobmi: Horvath (643), Horváth (626), Horvát (191), Horuáth (179), Horvat (95), Horuath (14), Chorváth (6), Horvatt (5), Chorvath (2), Horvátt (2), Horvatth (2), Chorvart (1), Chorvat (1), Chorvát (1), Chorvatt (1) i Horuát (1).11 Na znenie i grafiku (podobu) slov i priezvisk v Uhorsku/na Slovensku mali vplyv o. i. tu používané jazyky, pisári a neskôr i tlačiari. Úradným jazykom (i jazykom vzdelancov) v tomto priestore bola dlho latinčina, no do písomností i mien prirodzene prenikali aj živé jazyky (maďarský, slovenský, nemecký, chorvátsky či iné). Všetky sa používali v rozličných dialektoch, len od 19. storočia aj v kodifikovaných formách. Ku kodifikácii maďarčiny, podobne ako slovenčiny, češtiny či chorvátčiny, došlo koncom 18. storočia a v prvej polovici 19. storočia. Prvé akademické pravidlá maďarského pravopisu vyšli v roku 1832. Proces uprednostňovania maďarčiny v úradnej komunikácii začal koncom 18. a zintenzívnil sa v 2. polovici 19. storočia.12 Koniec 18., 19. a 20. storočie priniesli aj série úradných úprav priezvisk. Všetky sledovali jazykovo-etnickú homogenizáciu príslušných spoločností.
2009, s. 365 – 374 [online]. [cit. 2019-07-30]. Dostupné z: https://www.researchgate.net/ publication/315457456 9 ŠIMONČIČ, J. K diskusii doc. F. Federmayer – redakcia Slovenskej archivistiky (ad SA 1/2010, s. 76 – 79). In: Slovenská archivistika. 2010, roč. 45, č. 2, s. 88. ISSN 0231-6722. 10 KUCHAR, R. Žilinská právna kniha. Bratislava: Veda, 2009, s. 88. ISBN 978-80-224-1109-7. 11 VÖRÖS, F. Kárpát-medencei történeti családnévatlasz. Bratislava: Kalligram, 2017, s. 276 – 277. ISBN 978-80-8101-955-5. 12 ŠOLTÉSZ, P. Začiatky národných hnutí, jazyková kodifikácia, jazykové zákony, jazykové boje [online]. [cit. 2019-07-20]. Dostupné z: http://www.nogradhistoria.eu/data/files/186789991. pdf © Slovenská národná knižnica www.snk.sk
73
Prvý úradný zásah priniesla jozefínska germanizácia priezvisk koncom 18. storočia, ďalší úradná maďarizácia od polovice 19. do polovice 20. storočia,13 ďalšie (v krajinách, ktoré vznikli po rozpade Rakúsko-Uhorska, a teda i na Slovensku) prišli po 1. svetovej vojne, počas i po 2. svetovej vojne i potom.14 Používanie úplných a nevariujúcich priezvisk na území habsburskej monarchie sa stalo povinným nariadením cisára Jozefa II. v roku 1787. Prípravy k tejto akcii však začali už v roku 1782, keď panovník určil komisiu, ktorá mala niektorým (židovským) rodinám „pomôcť“ pri výbere mien.15 „V roku 1814 cisár František I. obnovil možnosť zmeny rodinných mien,“ uvádza T. Farkas, „ale naviazal ju na proces úradného schvaľovania. Významnejšia požiadavka zmeniť mená v Uhorsku sa po prvýkrát objavila počas revolúcie v roku 1848/49, primárne s cieľom zmeniť mená nemaďarského pôvodu na maďarské. K zmenám rodinných mien – predovšetkým k maďarizácii (hungarizácii) priezvisk – došlo znova v politicky uvoľnenej atmosfére 60. rokov 19. storočia a skutočným sociálnym fenoménom sa tieto zmeny stali v 80. rokoch 19. storočia.“16 Proces mal svoje regionálne i miestne špecifiká, napr. na Spiši postupoval „v ojedinelých prípadoch od roku 1853, vo väčšom množstve od roku 1861“ a od roku 1881 masovo. Najviac zasiahol okresy južného Slovenska: Košice, Rožňavu, Rimavskú Sobotu, Lučenec... V Košiciach v období 1885 – 1913 zachytil asi 850 ľudí.17
K téme viac napr.: VALISKA, J. Maďarizácia a zmeny mien. In: Acta Facultatis philosophicae Universitatis Šafarikanae Prešoviensis. Literárnovedný zborník 2. Bratislava: SPN, 1970, s. 179 – 185, novšie a podrobnejšie napr. FARKAS, odk. 8. 14 K zmenám na území Slovenska po roku 1918 napr.: ĎURKOVSKÁ, M. a H. HREHOR. Stredné školy na Slovensku v rokoch 1918 – 1948. Dokumenty. Košice: Spoločenskovedný ústav SAV, 2014, s. 15, 77 – 78. ISBN 978-80-89524-16-7; ďalšie zmienky: MICHELA, M. Život na územiach pripojených k Maďarsku roku 1938. In: Slovensko v 20. storočí 4. Slovenská republika 1939 – 1945. Bratislava: Veda, 2015, s. 411, 415, 419. ISBN 978-80-224-1351-0; SERGIENKO, T. Zakarpatsko v medziach Maďarska: etnopolitický faktor (1939 – 1944). In: MITÁČ, J., ed. Juh Slovenska po Viedenskej arbitráži 1938 – 1945. Bratislava: Ústav pamäti národa, 2011, s. 280. ISBN 978-80-89335-45-9; KAMENEC, I. a K. HRADSKÁ. Slovenská spoločnosť v rokoch 1939 – 1945. In: Slovensko v 20. storočí 4. Slovenská republika 1939 – 1945. Bratislava: Veda, 2015, s. 186. ISBN 978-80-224-1351-0; HETÉNYI, M. Postavenie maďarskej menšiny na Slovensku v rokoch 1939 – 1940. In: Slovensko medzi 14. marcom 1939 a salzburskými rokovaniami. Prešov: Prešovská univerzita, Filozofická fakulta – Universum, 2007, s. 7. ISBN 978-80-80686-69-7; STOCKMANN, V. Udalosti na Štátnych lesoch a majetkoch v období roku 1940. In: Lesník. 2017, roč. (17), č. 5, s. 21. ISSN 1337-9380. 15 SCHÜLLEROVÁ, J. Ako vznikali židovské mená. In: História. 2003, roč. 3, č. 5, s. 18 – 19. 16 FARKAS, odk. 8, s. 365 – 374. 17 VALISKA, odk. 13, s. 179, 182, 183, na s. 180 aj podrobnejšie o organizácii celého procesu. 13
© Slovenská národná knižnica www.snk.sk
74
Škótsky politik a historik R. W. Seton-Watson tieto zmeny komentoval slovami: „… nemravný tento zvyk zle pomátl rodinné dějiny uherských středních tříd, a málo bude zemí, které uvedou rodopisce ve dvacátém druhém století v takový úžas, jako Uhry.“18 Proces, tento i tie ďalšie, skutočne „vyprodukovali“ mnoho nových mien i rodových línií. Napr. zo (slovenských) Maticsákovcov koncom 19. storočia v Új Hute (dnes v Rumunsku) vznikli línie s menami Hegyi, Erdődi, Győri, Erdélyi, Hegyközi, Váradi, Dombai a Iványi, z Rosenbergovcov (v Košiciach) vzišli vetvy s priezviskami Rácz, Rózsai, Rózsa a pod.19 Z Keresztesovcov (maďarskej národnosti) sa po roku 1938 vyčlenila línia Križanovcov a pod. Proces hungarizácie mien sa (do 50. rokov 19. storočia) dotkol asi 300-tisíc osôb, resp. rodín.20 V rokoch 1895 – 1918 zachytil každého 8. – 12. židovského obyvateľa, každého 23. Slováka, 26. Nemca, 40. Rumuna, každého 238. južného Slovana.21 Koľko osôb zachytili procesy slovakizácie, ktoré nastúpili po roku 1918 na území Slovenska, či podobné procesy v ďalších nástupníckych štátoch, presne nevieme. Všetky však prispeli k súčasnej širokej škále priezvisk používaných na územiach bývalého Uhorska.22 Vplyvom dlhodobého spolužitia v jednom štáte mnohé z mien tu dodnes ostali znieť „uhorsky“. Svedectvom toho je i prvých desať z vyše 200-tisíc priezvisk v súčasnosti používaných na Slovensku (Horváth, Kováč, Varga, Tóth, Nagy, Baláž, Molnár, Balog, Szabó, Novák).23 Všetky priezviská, najmä však ich samotní nositelia, prispievajú ku koloritu, pestrosti týchto oblastí sveta. V tejto súvislosti sa nám vynárajú pred očami i grafy aktuálneho genetického zloženia populácií v strednej Európe i konkrétne v Maďarsku a na Slovensku. Tie maďarské, slovenské, české či chorvátske sú si v mnohom podobné, hoci v pomernom zastúpení jednotlivých „zložiek“ prirodzene rozdielne.
SETON-WATSON, R. W. Národnostní otázka v Uhrách. Brno: A. Píša, 1913, s. 317, predtým vyšlo v roku 1908 v Londýne. 19 VALISKA, odk. 13, s. 181 a 184. 20 FARKAS, odk. 8, s. 368, s odvolaním na štúdiu KOZMA, I. Családnév-változtatás és történelem (1894 – 1956). In: Századok. (Budapest) 1997, roč. 131, s. 383 – 452. 21 FARKAS, T. Jewish surname changes in Hungary (19th – 20th century) [online]. [cit. 2019-0730]. Dostupné z: http://www.diacronia.ro/ro/indexing/details/V218/pdf, s. 377, 379 22 Príklady zo Slovenska uvádza ĎURČO, P. Variabilita a adaptácie priezvisk na Slovensku. In: KRÁLIK, Ľ., ed. Problémy adaptácie cudzích mien v slovenčine. Bratislava: Veda, 2002, s. 34. ISBN 80-224-0749-6. 23 SLAŠŤAN, J. Najčastejšie slovenské priezviská? Národnú hrdosť odložte stranou [online]. [cit. 2019-02-24]. Dostupné z: https://zivot.pluska.sk/clanok/550171 18
© Slovenská národná knižnica www.snk.sk
75
K migráciám, zmenám mien (priezvisk) spontánnym či riadeným dochádzalo, už v 18. storočí, (ale i predtým i potom) i inde vo svete – všade tam, kde sa stretávali predstavitelia rozličných etník. Patent Jozefa II. z 23. júla 1787 spustil „unifikáciu“ či „modernizáciu“ mien, najskôr židovských, aj v iných krajinách Európy. Po habsburskej monarchii k nej v roku 1808 pristúpili vo Francúzsku, v rokoch 1812 v Prusku, 1813 v Bavorsku, 1828 vo Wittembersku, neskôr v Rusku.24 Podobné zmeny prebehli v 19. storočí i neskôr aj v Anglicku, USA, Kanade či v britskej koloniálnej Indii. Čo s pluralitou (variabilitou)? Akademické poslovenčovanie. Už od 18. storočia prispievali k množeniu tvarov priezvisk v Uhorsku popri predstaviteľoch a vykonávateľoch štátnej moci aj vedci (historici a jazykovedci). Keď sa slovenský jazykovedec Henrich Bartek v roku 1926 rozhodol skúmať „starodávne osobné mená slovenské“ z listín doby arpádovskej, t. j. do roku 1301, zistil, že mnohé z nich musel vynechať, pretože „často v edíciách sa podávajú iba skomoleniny slovenských názvov.“25 Ťažkal si v tejto súvislosti nielen na dávnych pisárov, ale najmä na moderných editorov (na ich nedostatočné znalosti domácich jazykov okrem maďarčiny). „Maďarizáciu priezvisk (v akademickom prostredí a odborných prácach v Uhorsku),“ dodáva historik Jozef Novák, „spôsobili len sčasti maďarizačné tendencie vedúcich spoločenských vrstiev... Sčasti ju má na svedomí aj maďarská historická a najmä genealogická literatúra, ktorá silno ovplyvnila aj našu (staršiu i mladšiu slovenskú) historickú tvorbu.“26 V slovenskom prostredí v podstate „od uzákonenia spisovnej slovenčiny v roku 1843 až približne do roku 1948“ neexistoval na techniku kritického vydávania dobových textov (literárnych či historických prameňov) žiaden komplexný, ucelený názor a vyprofilované pravidlá. Len začiatkom 50. rokov Textologická komisia pri Literárnovednom ústave Slovenskej akadémie vied vydala Návrh zásad pre vydávanie rukopisných a tlačených pamiatok slovenskej literatúry. Proces hľadania pokračoval a prejavil sa, podobne ako v iných krajinách, v pokračujúcej „širokospektrálnej variabilite jednotlivých vydaní“.27
SCHÜLLEROVÁ, odk. 15, s. 19. BARTEK, H. Starodávne osobné mená slovenské. In: Slovenský jazyk. 1940, roč. 1, s. 67. 26 NOVÁK, J. Úprava písania priezvisk historických rodov. In: Slovenská archivistika. 1979, roč. 24, č. 2, s. 175. 27 ANTOŠOVÁ, M. Textológia. Nitra: Filozofická fakulta Univerzity Konštantína Filozofa, 2010, s. 64 – 66 a 71. ISBN 978-80-8094-694-4. 24 25
© Slovenská národná knižnica www.snk.sk
76
Bolo potrebné vniesť do tejto oblasti, konkrétne do písania priezvisk v publikáciách, istý poriadok, a tak niektorí slovenskí historici prišli v 70. rokoch minulého storočia s návrhom transkripcie rodových mien – ustálenia jedného „kodifikovaného“ tvaru priezvisk (rodových mien) v historických dielach.28 Sledovali v podstate zjednodušenie ich písania, prispôsobenie slovenskému pravopisu, priblíženie súčasnému (bežnému) slovenskému čitateľovi. „Zavádzanie slovenskej ortografie do priezvisk všetkých uhorských rodov,” uvádzal profesor Novák, „vychádza zo skutočnosti, že máme svoj vlastný jazyk s diakritickým pravopisom a tento pravopis je pre náš písomný prejav záväzný.”29 Z dnešného pohľadu sa tieto zmeny týkali najmä tzv. čitateľských (vedeckých kriticko-popularizačných) vydaní.30 Otázkou sa na prelome 70. a 80. rokov minulého storočia zaoberala Komisia pre historickú terminológiu pri Historickom ústave SAV a do diskusií sa zapojili viacerí slovenskí historici, literárni a právni historici, jazykovedci, archivári a bibliografi. Rozhovory začali v auguste 1977 na Katedre československých dejín a archívnictva Filozofickej fakulty UK a od roku 1978 pokračovali rokovaniami komisie pri Historickom ústave SAV.31 Tento proces i sprievodné diskusie mali svoj prológ, viacero fáz a odohrávali sa nielen v slovenskom, ale i v českom a maďarskom prostredí, na akademickej pôde i mimo nej. V 19. storočí sa v slovenských, inoslovanských, neskôr i neslovenských textoch (napr. vo Wurzbachovom biografickom lexikóne), popri hungarizovaných, začali objavovať aj ortograficky slovakizované či slavizované priezviská (napr. Benedikovič, Černčić, Čorba, Jesensky, Koričansky, Přecechtěl, Šmid, Štelcl, Švandtner, Vinkler a i.).32 NOVÁK, odk. 26, s. 175 – 178. NOVÁK, odk. 26, s. 175 – 176. 30 K charakteristike typov edícií (vydaní dobových textov podľa publika, ktorému sú určené) a v nich uplatňovaných zásad pozri napr.: ANTOŠOVÁ, odk. 27, s. 58 – 62. Uvádza vydania vedecko-kritické, kritické a nekritické, z kritických diplomatické (transliterované), transkribované a čitateľské. 31 NOVÁK, odk. 26, s. 175; neskôr aj HAUTOVÁ, J. Stanovisko redakcie Slovenskej archivistiky k nepublikovanej štúdii Frederika Federmayera Klement Literát Beczenczy (a archontológia zástupcov miestodržiteľov úradu palatína) a jeho Úvahe k problematike prepisu priezvisk. In: Slovenská archivistika. 2010, roč. 45, č. 1, s. 78 – 79, s odkazmi na ďalšie zdroje. ISSN 0231-67-22. 32 Pozri zoznamy predplatiteľov almanachu Lipa, ktorý vychádzal v rokoch 1860 – 1864 v Budíne. 28 29
© Slovenská národná knižnica www.snk.sk
77
„U spisovateľov československých... pozorovať veľkú rozmanitosť v užívaní a skloňovaní mien cudzích,“ písal v roku 1864 Martin Hattala. Názory slovenských jazykovedcov na ich písanie v slovenčine sa menili. „Neudomácnené a vlastné inoslovanské a cudzie mená zadržujú spôsob písania vlastný reči tej, ktorej náležia, n. p. Chomiakov, Žyblikiewicz, Šubič, Xerxes, Eötvös, Szatmáry...,“ navrhoval v roku 1864 František Mráz, profesor katolíckeho gymnázia v Banskej Bystrici.33 „Kde sa v národnej alebo vo spisovnej mluve domácim primerané pretvary cudzích slov ujali, tam sa ich držať treba (napr. Judáš, Jonáš),“ upresňoval Hattala, no vo „vyššom slohu“ pripúšťal „slobodu navracať sa“ i k „prvotným“ tvarom.34 Niektorí neskôr spomínali nahrádzanie „nezvyčajných“ písmen v menách „ich najbližšími slovenskými písmenami“, no uvádzali len slovanské príklady (Jagič, Miletič, Karaďordevič).35 Bol som svedkom, ako sa pri otváraní našej časti heraldickej výstavy v Ottawe v roku 1992 maďarskí diplomati pohoršovali nad transkribovanými formami mien uhorských rodov pri erboch z diel profesora Jozefa Nováka (Rodové erby na Slovensku I a II),36 ktorý bol zhodou okolností jedným z iniciátorov a hlavných stúpencov tejto úpravy, a spomínané diela prvými praktickými príkladmi jej aplikácie (v slovenskej historickej spisbe). Maďarská strana prostredníctvom diplomatov reagovala už na stanovisko terminologickej komisie pri Historickom ústave SAV začiatkom 80. rokov 20. storočia. Pravdepodobným dôsledkom toho bola aj medzinárodná diskusia, ktorej výsledky vyšli v samostatnom zborníku.37 Viackrát (odmietavo) reagovali aj maďarskí kolegovia (zo Slovenska). V princípe, či sčasti, išlo o pokračovanie „etnických“ sporov, ktoré – mohli by sme povedať – začali kdesi hlboko v stredoveku (azda v 10. a neskorších storočiach, azda i skôr), pokračovali jazykovými spormi v novoveku (keď sa zo sloven-
MRÁZ, F. Slovenská mluvnica pre gymnasia, reálky, praeparandie a vyššie oddelenia hlavných škôl. Viedeň: b. m., 1864, s. 64, 184. 34 HATTALA, M. Mluvnica jazyka slovenského. Pešť: Vilém Lauffer, 1864, s. 82. 35 BARTEK, H. Slovenský pravopis s gramatickými poučkami a slovníkom. Whiting (Indiana, USA): Rev. John Lach, 1956, s. 32 – 33. 36 NOVÁK, J. Rodové erby na Slovensku I. Kubínyiho zbierka pečatí. Martin: Osveta, 1982 a NOVÁK, J. Rodové erby na Slovensku II. Peťkova zbierka pečatí. Martin: Osveta, 1986. 37 SZARKA, L., ed. Magyar és csehszlovák történészek eszmecseréje a régi magyar család- és személynevek, valamint helynevek írásmódjáról. Dialogue of Hungarian and Czechoslovak historians on the writing of old Hungarian family, personal and place-names. Budapest, 1988. 33
© Slovenská národná knižnica www.snk.sk
78
skej strany začali ozývať hlasy: „...gako mluvjme, tak y psati máme...“)38 a rozvinuli sa v 19. storočí, keď sa prívrženci jednej (slovenskej) strany definitívne priklonili k diakritickému a prívrženci druhej (maďarskej) strany k tzv. spriažkovému pravopisu. „Koľko je tých, ktorí majúc v rodinnom slovenskom mene „č“, „š“, „ž“ ani za svet by ho správne nenapísali zo strachu,“ pranieroval niektorých svojich krajanov v roku 1893 Jozef Ľudovít Holuby, „Ak sa niekto menuje napr. Kvasnica, Strečko, Pobežal nájdete to meno iste písané Quasznicza, Sztrecskó, Pobéschall...“39 Franko Víťazoslav Sasinek zas v roku 1904 Maďarom odkazoval: „Nech... píšu c, č, ď, ľ, ň, s, š, ť, ž miesto cz, cs, gy, ly, ny, sz, s, ty a zs a ...obom bude pomoženo.“40 Spriažky, zložky či ligatúry (vyjadrenia jednej hlásky niekoľkými písmenami) sa používali už v staroslovienskom období, kým k rozvoju diakritických písmen došlo neskôr; spájaný je s českou reformáciou (s reformátorom Jánom Husom). Ak ešte v polovici 18. storočia slovenskí i maďarskí autori používali skôr spriažkový pravopis, pravopis všetkých spisovných foriem slovenčiny (od prvej z roku 1787) bol už prevažujúco diakritický. V oboch abecedách po reformách v 20. storočí ostalo v maďarskej 9 : 9 spriažkových/diakritických písmen zo 44 (ny, gy, ly, ty, cs, sz, dz, dzs, zs / á, é, í, ó, ö, ő, ú, ü, ű) a v slovenskej 3 : 17 zo 46 (dz, dž, ch / á, ä, č, ď, é, í, ľ, ĺ, ň, ó, ô, ŕ, š, ť, ú, ý, ž). V slovných zásobách všetkých populácií bývalej monarchie však zostali aj niektoré dnes už nepoužívané spriažky, v starých „uhorských“ menách – úradných či publikovaných, napr. cz (v slovenčine vyslovované ako c), ch (vyslovované ako č), ss (vyslovované ako š či ž), eö, ew, w (vyslovované ako ö, ő), aá, eé, oó (vyslovované ako á, é, ó) i iné. Zásady prepisu historických rodových mien na Slovensku z poverenia príslušnej komisie zhrnul historik Pavel Horváth41 a neskôr boli včlenené i do Pravidiel slovenského pravopisu.42 Kodifikované formy týchto mien koncom 80. rokov minulého storočia našli uplatnenie najskôr v heslách Slovenského biografického slovní SINAPIUS-HORČIČKA, D. Perlička dítek božích. (1683) – cit. podľa: KRAJČOVIČ, R. a P. ŽIGO. Dejiny spisovnej slovenčiny. Bratislava: Filozofická fakulta Univerzity Komenského, 2011, s. 87. ISBN 978-80-223-3103-6. 39 MJARTAN, J., ed. Jozef Ľudovít Holuby. Národopisné práce. Bratislava: Vydavateľstvo SAV, 1958, s. 275 (pôvodne publikované v Slovenských pohľadoch, 1893). 40 ŠARLUŠKA, V. Výber z listov Františka Víťazoslava Sasinka 2. In: Literárny archív 17/80. Martin: Matica slovenská, 1981, s. 40. 41 HORVÁTH, P. O potrebe a zásadách slovenskej transkripcie rodových mien a priezvisk. In: Slovenská archivistika. 1980, roč. 15, č. 2, s. 199 – 211. 42 Pravidlá slovenského pravopisu. Bratislava: Veda, 1991. ISBN 80-224-0082-7 a ďalšie vydania, naposledy 2013 (4. vyd.), s. 42 (kapitola Písanie osobných mien z uhorského obdobia 38
© Slovenská národná knižnica www.snk.sk
79
ka43 a postupne aj v dielach slovenských historikov, v dennej tlači i archívnej praxi. Bola to však dlhá cesta. Ešte v roku 2007 Vedecká archívna rada, vrcholný orgán slovenských archivárov, konštatovala, že „archivári často nedodržiavajú túto normu pri vypracúvaní archívnych pomôcok“.44 V čase domácich diskusií nám o svojom postoji k tejto otázke na svojich prednáškach rozprával sám pán profesor Novák. Dobrým svedectvom týchto diskusií a posunov (v pozitívnom zmysle slova) sú už spomínané 2 zväzky jeho Rodových erbov. Kým v prvom boli napr. mená typu Szentiványi, Szentpéteri, vychádzajúc zo starších dokladov, prekladané (Svätojánsky, Svätopeterský), v druhom zväzku, boli už transkribované (Sentiváni, Sentpéteri – prispôsobované mladším, hungarizovaným tvarom). Pripomeňme znova, že všetky tieto zásady sa týkali bežnej (jednoduchej, tzv. čitateľskej) transkripcie, nie teda napr. medzinárodnej fonetickej transkripcie, ktorá sa snaží detailne popísať zvukovú stránku (detailnú výslovnosť) každej hlásky a používa špeciálnu sadu znakov.45 Z redakčnej praxe V Slovenskom biografickom slovníku bol, pri úprave priezvisk, ako hraničný prijatý rok 1918. Ak osoba zomrela pred týmto rokom, jej meno sa transkribovalo, ak po tomto roku (a používala maďarské či maďarským pravopisom písané slovenské meno), jej meno sa netranskribovalo. Výsledkom niekedy bolo, že príslušníci jedného rodu (ak ich bolo v slovníku viac) boli uvedení pod dvomi („kodifikovanými”, autoritatívnymi) variantmi príslušného rodového mena (podľa toho, či žili do roku 1918, alebo dlhšie), napr. Aponi/Apponyi, Andráši/Andrássy, čo mohlo pôsobiť nezvyčajne, a niektorí lektori (historik Roman Holec) na to neskôr aj upozorňovali. Sám, ako žiak profesora Nováka a istý čas i ako redaktor Slovenského biografického slovníka, som prijal zásady transkripcie (teda zásadu „1918” s možnosťou uvedenia pôvodných tvarov priezviska v zátvorke). Dôsledne sme ju používali slovenských dejín). Uvádza sa tu o. i., že „Náležité podoby mien uvádza šesťzväzkový Slovenský biografický slovník (Martin 1986 – 1994).“ 43 Slovenský biografický slovník. Zoznam osobných mien, upravených Historickou terminologickou komisiou. Martin: Matica slovenská, 1983. Toto dielo, rozmnožené v 100 exemplároch, poslúžilo ako pomôcka pre autorov a redaktorov pri tvorbe vlastného slovníka: Slovenský biografický slovník 1 – 6. Martin: Matica slovenská, 1986 – 1994. 44 HAUTOVÁ, odk. 31, s. 78. 45 K definícii transkripcie a transliterácie pozri napr.: Pravidlá slovenského pravopisu. Bratislava: Veda, 2013, s. 42. Viac o rozličných formách transkripcie, používaných na rozličné (odborné) účely pozri napr. na Wikipédii. © Slovenská národná knižnica www.snk.sk
80
a doposiaľ používame aj v Genealogicko-heraldickom hlase, čo je periodikum Slovenskej genealogicko-heraldickej spoločnosti, vydávané od roku 1991.46 S úpravou väčšiny mien sme nemali problémy. Isté problémy som však ako redaktor Genealogicko-heraldického hlasu pociťoval pri transkribovaní mien (priezvisk) používaných v 2. polovici 19. storočia v jazykovo (prevažne) maďarskom prostredí. Išlo napr. o štúdie, týkajúce sa rodín z (dnešného) južného, jazykovo zmiešaného Slovenska. Zdalo sa mi nekorektné (pred rokom 1918) prepisovať do slovenčiny (maďarským pravopisom písané) mená ľudí, ktorí boli s veľkou pravdepodobnosťou maďarského pôvodu (vyšli z etnicky maďarského zázemia) a k tomuto prostrediu sa aj hlásili. Maďarské mená som v takýchto prípadoch ponechával.47 Podobne uvažovali už niektorí z prvých účastníkov „transkripčných“ diskusií. Napr. historik František Sedlák vo svojom návrhu z roku 1979 vyslovene žiadal „vystríhať sa... toho, ...že by sme priezviskám rodov majúcich dokázateľne neslovenský, a to hlavne maďarský pôvod... dávali nejakú slovenskú podobu, hoci len pravopisnú.“48 Nakoniec podobne to vnímali aj kolegovia-redaktori Slovenského biografického slovníka, resp. neskoršieho Biografického lexikónu Slovenska. Ak sa im však počas štúdia nepodarilo bližšie preskúmať kontext a bolo treba rozhodnúť, jednoducho aplikovali zásadu „1918”. Časť slovenských historikov zásady transkripcie neprijala a rodové mená či priezviská osobností z obdobia Uhorska ostala písať len dobovým (bez autoritatívneho tvaru), resp. maďarským pravopisom.49 Keď sme napr. v roku 2012 pripravovali na vydanie reprezentatívne dielo Magnátske rody v našich dejinách,50 publikovali sme ho s nasledujúcim textom v tiráži: „Spoločnosť v záujme vydania diela súhlasila s požiadavkou niekoľkých autorov ponechať maďarský prepis priezvisk historických rodov.“ Tejto vete predchádzali viaceré odborné diskusie vo výbore Podobne aj kolegovia-redaktori iných historických periodík, napr. Slovenskej archivistiky. HAUTOVÁ, odk. 31, s. 78. 47 VRÁBLOVÁ, Z. Šľachtici z Konkoľa a Thege-Konkolyovci. In: Genealogicko-heraldický hlas. 2006, roč. 16, č. 2, s. 23 – 32. ISSN 1335-0137. 48 SEDLÁK, F. Návrh na úpravu písania priezvisk uhorských šľachtických rodov. In: Slovenská archivistika. 1980, roč. 15, č. 2, s. 196. 49 K názorom F. Federmayera pozri: FEDERMAYER, F. Úvaha k problematike prepisu priezvisk. In: Slovenská archivistika. 2010, roč. 45, č. 1, s. 76 – 77. ISSN 0231-67-22 a HAUTOVÁ, odk. 31, s. 78 – 79. 50 FEDERMAYER, F. et al. Magnátske rody v našich dejinách, 1526 – 1948. Martin: Slovenská genealogicko-heraldická spoločnosť, 2012. ISBN 978- 80- 970196-6-2. 46
© Slovenská národná knižnica www.snk.sk
81
Slovenskej genealogicko-heraldickej spoločnosti i osobitne prof. Nováka s kolegom F. Federmayerom, ktorý však chcel v diele (do ktorého prispeli aj maďarskí kolegovia) ponechať maďarské tvary rodových mien (priezvisk). A tak sme to nakoniec ako vydavatelia akceptovali. Cenné by bolo a je v tejto súvislosti poznať, ako k písaniu rodových mien či priezvisk pristupovali a pristupujú maďarskí jazykovedci a historici. P. Horváth k tomu kedysi uviedol: „...aj v maďarskej historiografii bolo písanie rodových mien a priezvisk v starších obdobiach ortograficky nejednotné a k ustálenosti ich písania prišlo prevažne až v druhej polovici 19. storočia. K pravopisným úpravám v maďarskej transkripcii rodových mien a priezvisk prichádza však aj potom a možno sa s nimi dokonca stretnúť ešte aj v posledných desaťročiach. Spočívali hlavne v zavádzaní koncového -i namiesto dovtedajšieho -y (Báthory – Báthori, Bocskay – Bocskai, Hunyady – Hunyadi, Rákóczy – Rákóczi a i.), ale niekedy aj v celkovom spôsobe písania mien niektorých rodov, ktoré bolo už predtým ustálené v inej podobe (Balassa – Balassi, Zapolya – Szapolyai a i.).”51 Súčasnú prax v Maďarsku upravujú platné pravidlá maďarského pravopisu.52 Skutočnosť je však taká, že rozliční autori v jednej publikácii niekedy používajú rozličné formy mien (pričom majú na to svoje dôvody).53 O hľadaní autorít Variabilita mien spôsobovala problémy i kolegom bibliografom (našim i maďarským). Tí naši sa na nás často obracali s otázkou, ktoré meno (priezvisko) majú použiť ako „autoritatívne“ (prvotné).54 Isté demokratické (?) riešenie v tomto smere priniesol nástup internetu a ponúkla Wikipédia (internetová encyklopédia). Tá umožnila a umožňuje písať biografické heslá (i mená osôb) v jazyku používateľov, vytvárať verzie hesiel a voľne medzi nimi „preklikávať“. Autoritatívnou je v danom prostredí tá podoba mena, HORVÁTH, odk. 41, s. 200. K tejto téme aj: FÁBIÁN, P. Az akadémiai helyesírás előzményei. Budapest: Akadémiai Kiadó, 1967, s. 195 – 200, FARKAS, T. Az ipszilonos nevekről. Egy helyesírási jelenség a nyelvi-kulturális térben. In: BALÁZS, G. a Á. VESZELSZKI, eds. Nyelv és kultúra. Kulturális nyelvészet. Budapest: Inter, 2012, s. 302. Za spresňujúce informácie o situácii v Maďarsku ďakujeme dr. Tamásovi Farkasovi z Univerzity Eötvösa Lóranta, Ústavu maďarskej jazykovedy a fino-ugrických štúdií v Budapešti, ako aj jeho kolegom. 52 A magyar helyesírás szabályai. 12. vydanie. Budapest: Akadémiai Kiadó, 2015, § 155, a – d [online]. [cit. 2019-07-30]. Dostupné z: https://helyesiras.mta.hu/helyesiras/default/akh12 53 K tomu napr.: MÁRTONFI, A. Régi magyar családnevek helyesírásához [online]. [cit. 2019-0730]. Dostupné z: https://www.academia.edu/8594729 54 K téme napr.: OKÁLOVÁ, M. Historické mená ako menné autority. In: Knižnica. 2002, roč. 3, č. 11 – 12, s. 548 – 552. ISSN 1335-7026. 51
© Slovenská národná knižnica www.snk.sk
82
ktorú dané prostredie prijalo či prijíma – v maďarskom maďarská, v slovenskom slovenská, v chorvátskom chorvátska a pod. Pretože tieto komunikačné médiá sa budú zdokonaľovať a, zdá sa, že ostanú preferované (pred klasickými printovými médiami), domnievame sa, že v textoch, zverejňovaných online a primárne určených pre konkrétne jazykové prostredie (slovenské či maďarské), niet dôvodu nepoužívať pravidlá preferované v príslušnom (lokálnom) prostredí, teda v slovenskom slovenské, v maďarskom maďarské a pod. Nové médiá rozdielne informácie (mená osôb) tak či tak spoja, prelinkujú. V klasických textoch (pokiaľ nebudú publikované online, a teda neumožnia priame vyhľadávanie) toto „prelinkovanie“ umožnia menné registre (s uvedením všetkých variantných tvarov mien). Dbali sme na ne vo všetkých knižných vydaniach Slovenskej genealogicko-heraldickej spoločnosti a nabádame k nim aj všetkých členov, tvorcov diel o svojich vlastných rodinách. Tento „príbeh” bude prirodzene pokračovať. Podobne ako napr. iný – no v niečom podobný – „príbeh” citačných noriem. V posledných desaťročiach sa neustále hľadali, menili v snahe nájsť isté univerzálne, všetkých (doma i vo svete) uspokojujúce riešenia. V súčasnosti (doma) platné citačné normy – rešpektujúc prostredia, v ktorých majú byť príslušné texty publikované, resp. publikum, ktorým majú byť určené, pripúšťajú viaceré variantné formy citovania. Spomínam si, ako v „prechodnom období”, keď vládol „chaos” – niektorí autori chceli citovať podľa „starých pravidiel”, kým iní (bibliografi) „tlačili” na používanie nových (komplikovanejších) pravidiel. Kolegovia v redakcii periodika Knižnica, vydávaného Slovenskou národnou knižnicou, to vtedy riešili tak, že príspevky (odkazy v nich, spôsob citovania) ponechávali v podobe, akú uprednostňovali autori. Teda nechali im v tomto „voľnú ruku”. Postupne sa však situácia upokojila a spôsob citovania sa zjednotil. Nie každý prijíma novinky s nadšením. Psychológovia, skúmajúci tzv. „difúziu informácií” v spoločnosti, k tomu hovoria, že na začiatku je vždy malá skupina tzv. „inovátorov“, potom nastupujú tzv. „včasní osvojitelia“, „skorá väčšina“, „neskorá väčšina“ až konečne dobiehajú aj poslední, tzv. „oneskorenci“.55 Pravda, ak stihnú dobehnúť. Ak sa „pravidlá hry“ medzitým opäť nezmenia. Ešte o hľadaní „autorít“ V „našom“ (genealogickom) prostredí je výber jedného autoritatívneho tvaru rodového mena dôležitý. Názov rodovej monografie typu „Dejiny rodu Pálfi/Pálffy/ ROGERS, E. M. Diffusion of innovations, New York, 2003, podľa LEENAERT, T. Jak vytvořit veganský svět. Pragmatický přístup. Partizánske: Espero, 2018, s. 131. ISBN 978-80-8936695-8.
55
© Slovenská národná knižnica www.snk.sk
83
Pálffi...“ nevyzerá dobre a nadmerná variabilita mien (jedného priezviska) v texte čitateľa dezorientuje. „Táto metóda zbytočne zaťažuje vyjadrovací štýl a komplikuje, prinajmenšom spomaľuje jeho čitateľnosť.“56 Určite ho treba „oprieť“ o jeden autoritatívny tvar. V slovenskom jazykovom prostredí o „slovenský“ (v maďarskom tvar rešpektujúci tamojšie pravidlá a pod.). Ak ho vieme nájsť... Pri snahách o prijatie „kodifikovanej“ (autoritatívnej) verzie mena je dôležitá otázka nájdenia jeho reprezentatívneho východiskového tvaru. Niekedy (najmä ak sa pohybujeme v posledných storočiach) sa nájde ľahšie, inokedy je to zložité. Najmä v staršom období nie je napríklad vždy jednoduché odhaliť či odhadnúť dobovú „zvukovú podobu” (výslovnosť) mena a ďalšie okolnosti, ktoré prispeli k jeho takej či onakej grafickej podobe. Každý takýto „prípad“ (mohli by sme ho nazvať aj príbeh) by si vyžadoval starostlivú analýzu, ktorá by odhaľovala jazyk/ etnicitu nositeľa príslušného mena, („úradný“) jazyk/etnicitu prostredia, v ktorom sa daná osoba pohybovala a ktoré jej dalo meno, etnicitu/jazyk toho, kto meno zaznamenal, a na základe výsledkov analýzy by bolo možné sa rozhodnúť pre „autoritatívny“ tvar mena, zvlášť ak už na východiskovom (jednom) dokumente sa meno vyskytuje vo viacerých tvaroch. Keď sa pred vyše 80 rokmi slavista Ján Stanislav pokúšal z tzv. Cividalského evanjeliára vyselektovať slovansky znejúce mená pútnikov (ktorí v 9. a 10. storočí prechádzali cez akvilejský kláštor do Ríma a Benátok), uviedol, že pri niektorých nevedel určiť etnicitu (či išlo o ľudí zo západo- či južnoslovanských oblastí Európy), „pretože niet nijakej opory pre bližšie určenie...” A čestne dodal, že podáva niektoré ukážky mien s výkladmi „podľa nášho ponímania”.57 Pri rekonštrukcii týchto asi 300 mien podľa všetkého postupoval tak, že mená (v originálnom prameni písané viacerými rukami prevažne karolínskou minuskulou)58 sa snažil čítať („počuť“) v dobovom slovienskom jazyku a potom ich nanovo zapisovať latinkou, obohatenou o špeciálne znaky používané pri transkripcii slovanských (staroslovienskych) textov písaných v hlaholike či cyrilike, používaných v tom období. V tomto prípade teda išlo o zložitú transkripciu spojenú s rekonštrukciou (domnelej dobovej) výslovnosti príslušných mien. Výstupy vyzerali asi takto: „merisclafa – Měrislavъ, event. Měrislava... Kos čítal Miroslava.“59 (Slavisti pri
SOKOLOVSKÝ, L. podľa HAUTOVÁ, odk. 31, s. 78 – 79. STANISLAV, J. Zo štúdia slovanských osobných mien v Evanjeliu cividalskom (Ev. Civ.). In: Slavia. 1947 – 1948, roč. 18, sešit 1 – 2, s. 88 – 90. 58 RUSNÁK, D. Cividalský evanjeliár. Prastarý prameň k dejinám Slovákov. Bratislava: I. G. Ars Antiqua, 1990. ISBN 80-900453-1-6. 59 STANISLAV, odk. 57, s. 95. 56 57
© Slovenská národná knižnica www.snk.sk
84
transkripcii hlaholských či cyrilských textov do latinky aj dnes používajú niektoré znaky azbuky).60 Pretože o výklad takýchto mien z niekoľko málo dostupných prameňov sa už od 1. polovice 19. storočia pokúšali viacerí (išlo napr. o P. J. Šafárika, F. Miklosicha, H. Jirečka, zač. 20. storočia Vatroslava Jagića), niet divu, že aj medzi ich podaniami vznikali rozdiely. J. Stanislav uvádza, že: „V novších časoch slavisti obyčajne preberali Jagićove výklady. …Niektorí... pri niektorých menách navrhovali iné čítanie...“ A tento proces v medzivojnovom období i potom pokračoval.61 Dnes sa „pri čítaní staroslovienskych textov... uplatňuje približná výslovnosť, keďže pôvodnú (náležitú) výslovnosť nie je možné rekonštruovať,“ pričom zrejme existuje toľko jej variantov, koľko je slovanských jazykov.62 Podobne už v roku 1783 Jozef Ignác Bajza poznamenal: „Kolik dedín, tolik rečí nagdess u Slowákuw.“63 Dnes by sme k tomu len dodali, že „negen u Slowákuw“. A pretože jazyk bol vždy živým organizmom, s otázkami výslovnosti či písania niektorých hlások, slov i mien sa i dnes (u nás i inde) vyrovnávajú nielen jazykovedci (v Maďarsku je napr. stále diskutovaným presný popis výslovnosti niektorých hlások),64 ale aj redaktori či bežní ľudia. 65 V posledných rokoch vyšli na Slovensku či v Maďarsku aj diela o menách (ich mladších vrstvách), ktorých autori sa snažili zachytiť aj ich výslovnosť. Jedni takto: „Unatinszki, Unatinszky, Unyatenszki, Unyatinszki, Unyatyinszki (vyslov Unatinski, Uňatenski, Uňatinski)“, druhí spôsobom „Sčdl?k – Sedlák“, teda popri bežných aj s použitím niektorých špeciálnych znakov – ŕ, č, î, ?, ? a ďalších.66
K prepisu z hlaholiky, resp. cyriliky do latinky pozri: ŠTEC, M. Cirkevná slovančina. Prešov: Pravoslávna bohoslovecká fakulta Prešovskej univerzity, 2005, s. 37 – 38, resp. Přepis ruské cyrilice do latinky na českej Wikipédii. 61 Pozri: STANISLAV, J. Pribinovi veľmoži. In: Linguistica Slovaca 1 – 2. Bratislava: Sovenská učená spoločnosť, 1939/1940, s. 118 – 119. 62 DUDÁŠOVÁ-KRIŠŠÁKOVÁ, J. Vývin rusínskeho jazyka a dialektológia. Prešov: Ústav rusínskeho jazyka a kultúry Prešovskej univerzity, 2015, s. 104 – 105. ISBN 978-80-555-1294-5. 63 Cit. podľa KRAJČOVIČ – ŽIGO, odk. 38, s. 125. 64 Na internete s odkazom na prácu GÓSY, M. Fonetika, a beszéd tudománya. Budapest: Osiris, 2004. K diskusiám v slovenskej jazykovednej obci pozri napr.: KRAJČOVIČ, R. Pôvod a vývin slovenského jazyka. Bratislava: Slovenské pedagogické nakladateľstvo, 1981. 65 K tomu napr.: PAPUČEK, G. Ach tie naše skomolené mená! [online]. [cit. 2019-07-30]. Dostupné z: http://www.oslovma.hu/index.php/sk/nazory/159-nazory2/594-g-papuek-ach-tie-naeskomolene-mena) 66 DIVIČANOVÁ, A. et al. Čabianske priezviská. Békešská Čaba: Výskumný ústav Slovákov v Maďarsku, 2015. ISBN 978-615-5330-05-6 a POKORNÝ, V. Volám sa, teda som. Chorvátsky onomastikón Devínskej Novej Vsi. Bratislava: Chorvátsky kultúrny zväz na Slovensku, 2010. ISBN 978-80-970549-6-0. 60
© Slovenská národná knižnica www.snk.sk
85
S problémom výberu „autoritatívnych“ tvarov sa stretávame aj pri tvorbe Súpisu erbových listín na Slovensku (ide o dlhodobý projekt Slovenskej genealogicko-heraldickej spoločnosti, pri ktorom sa pohybujeme v rozpätí od 13. do 20. storočia). Veríme však, že ho uspokojivo vyriešime. Uvažujeme, že popri „autoritatívnom“ a pramenných tvaroch v poznámkach, pokiaľ to bude možné, uvedieme aj ďalšie varianty príslušného mena (z dostupných slovenských, maďarských či iných zdrojov). Týmto spôsobom chceme z praktických dôvodov vyhovieť požiadavke „autoritatívneho“ tvaru či tvarov (ak budú pochybnosti, aj viacerých) a súčasne požiadavke uchovania pôvodných (zaznamenaných) variantov. Nie je vylúčené, že ďalšie výskumy naše úpravy, prijaté autoritatívne tvary priezvisk či rodových mien, upresnia. Zamyslenia vyvolávajú napr. mená, ktoré sa inak píšu a inak vyslovujú, ako napr. Batthyány (ktoré sa údajne nevyslovuje „baťáň“, ale „baťáňi“) či mená so spriažkou ly (ktorá sa kedysi vyslovovala ako mäkké ľ, no v súčasnosti ako j, ako napr. v mene Király – „kiráj“, v preklade kráľ). Istú výzvu predstavujú aj autoritatívne tvary prvých mien. V slovenských edíciách sa zaužívalo používanie „kodifikovaných” tvarov, napr. Bohumil, Ján, Jozef, Anna atď. Ich voľba však niekedy môže dať zabrať. Ak napr. M. Majtán mená Bogomerius, Bogumerius, Bogmer (uvádzané v prameňoch z 13. storočia) „číta“ ako Bohumil/Bohumel, vynára sa otázka, či nešlo skôr o Bojmíra či Bohumíra. Otázkou je tiež, ako „interpretovať“ niektoré nemecké (Gottlieb, Hanns) či domácke mená (Rosina, Rozina, Fruzsina), po ktorom z tvarov siahnuť, ak sú k dispozícii viaceré (napr. Andrej/Ondrej) a pod.67 Ako je to inde? Nedávno som sa v jednej publikácii, vydanej asi v Indii alebo skôr v Japonsku v štyridsiatych rokoch minulého storočia, stretol s drobnou zmienkou, ktorej autor (Ind) uvádza, že jeho meno na fotografii uviedli v „pandžábskej forme“.68 Pripomenulo mi to znova, že otázka používania jedného mena vo viacerých formách (jeho prispôsobovania sa iným jazykom) nie je a nebola len uhorským, slovenským či maďarským špecifikom, ale že to bol a je jav rozšírený aj inde. K súčasnému prístupu niektorých slovenských historikov k dobovým menám v tzv. čitateľských edíciách pozri viac v edícii Dokumenty slovenskej národnej identity a štátnosti [online]. [cit. 2019-07-30]. Dostupné z: http://www.litcentrum.sk/63668. Texty do roku 1600 boli transliterované, po roku 1600 transkribované. V edičnej poznámke sú uvedené aj zásady, podľa ktorých boli prepísané aj miestne názvy a vlastné mená. 68 PRATAP, M. My life story of fifty five years (December 1886 to December 1941). Dehradun (India): World Federation, 1947, s. 101. 67
© Slovenská národná knižnica www.snk.sk
86
Novým prostrediam sa prispôsobovali mená prisťahovalcov do Kanady či USA (prispôsobovali si ich sami alebo im ich menili podľa miestneho úzu iní), k ďalším podobným procesom, ako sme už spomínali, dochádzalo aj v Európe, po 2. svetovej vojne i neskôr. Do mozaiky „príbehu“ o adaptácii mien v cudzích prostrediach, môže byť zaujímavá aj poznámka, že „pro potřebu medinárodní (soukromá i obchodní korespondence a žurnalistika) vznikly spontánně přepisy (ruských mien) grafikou německou, francouzskou, anglickou atp., které se přizpůsobovali i Slované sami, píšíce na př. Tzankoff, Tchaikovski, Tourguéneff, Wassilko, Yambol atp.“ a že „takového cizího způsobu se začalo ,pro Evropu’ užívati v Sovětském Rusku.“ (na knižných letákoch vydavateľstva Meždunarodnaja kniga).69 Podrobne sme neskúmali, v akých podobách sa dnes používajú „uhorské“ i ďalšie „východoeurópske“ mená v chorvátskej, rumunskej a, povedzme, britskej odbornej literatúre a tlači. Nevieme ani, či transkripcia týchto mien ostáva pre historikov a jazykovedcov v týchto krajinách ešte otázkou, a ak už nie, bolo by pre nás zaujímavé vedieť, ako a kedy ju uzavreli. Prispelo by to k lepšiemu pochopeniu a „dotiahnutiu“ tejto témy aj u nás (v slovenskom jazykovom prostredí). Aj keď si myslíme, že u nás je v zásade vyriešená. Rovnako zaujímavé by v tejto súvislosti bolo poznať prístup a postupy nemeckých historikov. Mnohé pramene v Uhorsku/na Slovensku boli písané v nemeckých dialektoch. Vieme, že asimilácia (i na úrovni mien) výrazne zasiahla aj početné nemecké obyvateľstvo na Slovensku. Dnešní (maďarskí) jazykovedci uvádzajú, že mená sa stali etnickými symbolmi v čase zrodu nacionalizmu.70 Ak pominie nacionalizmus, prestanú i spory o mená (opadnú emócie a zostane len potreba praktických riešení). Verme so Štúrom, že azda: „Prešiel chvala Bohu, ten nešťastný čas neznámosti v rodine našej, niet teraz viac času k odoznávaniu, ale len k bližšiemu poznávaniu seba vzájemne. Preto sme z tohoto ohľadu mysli pokojnej.”71 Nuž teda, posuňme sa aj my už len ďalej a zostaňme „mysli pokojnej“. O okolnostiach vzniku (niektorých) priezvisk Ešte i dnes, keď je na Slovensku pomerne veľa nových pomôcok a informácií o vzniku a vývoji rodových mien a priezvisk, sa mnohí regionálni historici či záu FRINTA, A. Návrhy jednotného pravopisu slovanských řečí. In: Slavia. 1947 – 1948, roč. 18, s. 54. 70 FARKAS, odk. 8, s. 375. 71 ŠTÚR, Ľ. Nauka reči slovenskej. Prešporok: Tatrín, 1846, Predmluva, s. 11. 69
© Slovenská národná knižnica www.snk.sk
87
jemcovia o hľadanie vlastných predkov (genealógovia) sporadicky pýtajú na pôvod, resp. okolnosti vzniku niektorých týchto mien. Pri takýchto otázkach, na prvý pohľad ťažko dešifrovateľných menách, mi vždy „naskočí“, že veľká časť či väčšina (?) súčasných slovenských (a iste aj maďarských, českých či nemeckých) priezvisk vznikla v istých špecifických momentoch vo forme prezývok, často hanlivých, a o okolnostiach ich vzniku sa teda spravidla sotvačo niekedy dozvieme. Tvorcami takýchto mien boli invenční či menej duchaplní „dobráci” z okolia, „priatelia”, „susedia”, rodáci či krajania nášho predka. Ak tieto priezviská boli už pri svojom vzniku skomolené (a často boli), zamýšľať sa nad ich hĺbkou, motiváciou „darcu” či vznešenosťou ich obsahu je zbytočné. Je, samozrejme, mnoho priezvisk, citovo neutrálnych a tzv. jazykovo priezračných, z ktorých sa dá vyčítať napr. povolanie predka či názov jeho bydliska, pričom ich prvý nositeľ, opäť pre nedostatok informácií, môže rovnako zostať ukrytý v anonymite. O zmenách priezvisk dnes Kedysi som sa v „Britanike“ (Encyclopaedia Brittanica) v hesle o vývoji priezvisk stretol s pasážou o českých priezviskách. Ako kuriózne sa tam spomínalo priezvisko Skočdopole aj s prekladom („Jump-to-the-field“). Myslím, že české priezviská, ktoré vznikli z prezývok, boli vtipnejšie ako podobné slovenské. Tie naše boli podľa mňa hrubšie, nemilosrdnejšie. Ako to bolo s maďarskými, nemeckými či chorvátskymi menami tohto druhu, neviem. No zaujímalo by ma to.72 V tejto súvislosti mi raz zišla na um myšlienka hromadnej „výmeny“ priezvisk. Vieme, aký účinok má na psychiku a správanie sa človeka slovo. Čo to s niekým urobí, aj keď je slávny, keď neustále počuje svoje pôvodom hanlivé meno (ako napr. onen slávny český futbalista Jebavý)? Viem, ako mi vždy padlo zaťažko počúvať svoje vlastné priezvisko v nespočetných skomolených prezývkach od spolužiakov. Hromadne by to asi nešlo, našťastie je tu (na Slovensku) stále otvorená možnosť „v odôvodnených prípadoch“ požiadať o zmenu priezviska.73 Ja ju už asi nevyužijem. Hlasy mnohých spolužiakov už utíchli a medzičasom som si na to svoje meno (niekomu a niekedy i mne samému znejúce smiešne) akosi zvykol. Nakoniec – vďaka mojim príbuzným i menovcom – má už „svoje meno“. To nám však v konečnom dôsledku nerobia naše mená, ale naše skutky. Rad prezývok či prímen, ktoré vznikli v ostatné dve storočia v chorvátskej „enkláve“ v Devínskej Novej Vsi (dnes časť Bratislavy) uvádza POKORNÝ, odk. 66. 73 Pozri: Zákon o mene a priezvisku. In: Novelizované zákony o matrikách, o rodine a o mene a priezvisku… Bratislava: Epos, s. 62 – 64, § 6 – 11. Každoročne požiada u nás o zmenu priezviska niekoľko desiatok osôb. ĎURČO, odk. 22, s. 27. 72
© Slovenská národná knižnica www.snk.sk
88
Nedávno sa objavila na internete stránka, ponúkajúca jednotlivcom zmeny ich mena a rodiska. Spozornel som. Zmeniť meno áno, ale miesto narodenia? Išlo o projekt zameraný na podporu sociálnej inklúzie Rómov a zamestnanosti na Slovensku. Mnohí zamestnávatelia totiž, z rozličných dôvodov, Rómov vopred vylučovali „z hry“. Tých pritom prezrádzali typické mená (Berky, Čonka, Lakatoš a i.) a nimi obývané regióny. Tvorcovia stránky uvádzali: „Rómovia majú približne o polovicu menšiu šancu, že im na poslaný životopis niekto odpovie. Aj keď majú rovnaké vzdelanie, skúsenosti a schopnosti než iný uchádzač, je to ich životopis, ktorý skončí v koši. Predsudky zamestnávateľov o Rómoch zhoršujú celé pracovné prostredie, sociálnu situáciu a celú spoločnosť. Keby predsudky nerozhodovali, nezamestnanosť na Slovensku by mohla byť ešte nižšia. Bojujme s tým! Ukáž, že si za rovnaké šance. Uprav si meno aj profilovú fotografiu, aby sme boli všetci rovnako prijateľní.“ Ako príklad „ponúkli“ miesto starého „rómskeho“ mena Dezider Lakatoš, nové írečito slovenské Drahomír Lukáč a ako rodisko namiesto Tornale Banskú Bystricu.74 Do akej miery kampaň pomohla a či si pod jej vplyvom niektorí Rómovia vari aj naozaj zmenili svoje mená, nevieme. Mená ako symboly V „našom“ (slovenskom, maďarskom či rakúskom) prevažne rímskokatolíckom prostredí je, popri mnohých, zaujímavý ešte jeden fenomén: fenomén krstných, resp. birmovných či rehoľných mien. Volia ich rodičia, krstní rodičia či prijímajú ich už z vlastnej vôle ich dospelí nositelia. Sú to mená patrónov, osobností z kresťanského sveta, ktoré niečím vynikli a ktoré dané osoby prijímajú ako svoje vzory i ako symbolických ochrancov na ceste životom. Jeden môj priateľ – skladateľ duchovných piesní začal po vstupe k františkánom vystupovať pod menom „páter Gabriel“. Keď sme potom jeho piesne hľadali na youtube, prepájalo nás to často s jeho slávnym „menovcom“, britským rockerom Petrom Gabrielom. Funkciu symbolu určujúceho osud plnili už predkresťanské osobné mená.75 Tie pôvodné slovanské/slovenské, nemecké či maďarské sa v Uhorsku dlho používali súbežne s kresťanskými. Reformácia a „katolícka reforma“ v 16. storočí viedli k ich vytlačeniu. Jednotlivé cirkevné spoločenstvá v Uhorsku i na Slovensku od refor Viac na stránke Prijateľní.sk [online]. [cit. 2019-07-30]. Dostupné z: https://prijatelni.sk/ HABOVŠTIAKOVÁ, K. História našich priezvisk. In: Historická revue. 2001, roč. 12, č. 5, s. 1. ISSN 1335-655-0; k tejto téme pozri aj: MAJTÁN, M. Nomen omen. Tradícia, móda a výber krstného mena. In: Historická revue. 2001, roč. 12, č. 9, s. 1. ISSN 1335-655-0.
74 75
© Slovenská národná knižnica www.snk.sk
89
mácie udržiavali rozdielnu tradíciu mien. V katolíckom prostredí bol ich zoznam dlhší, v protestantskom – po odstránení kultu svätých – kratší. V 30. rokoch 19. storočia ožila v „Hornom Uhorsku“, najmä v kruhoch evanjelickej inteligencie, móda mien, inšpirovaných menami slovanských panovníkov a svätcov, ku ktorým pribudli mená prevzaté z kalendárov slovanských národov: Rusov, Čechov, Poliakov, Srbov.76 Niektoré z nich boli v období hungarizácie v nemilosti. „Za nejhanebnější zrádu se považuje všecko, co by mohlo připomenouti Slovákům sv. Cyrilla a Metoděje, Srbům sv. Sávu a Rumunům sv. Vasila“, písal začiatkom 20. storočia už raz citovaný R. W. Seton-Watson. „Jistý biskup severouherský zakázal kněžím při křtu dětem jména sv. Cyrilla nebo Metoděje.“77 Na katolíckom vidieku (Slovenska) ešte i dlho po roku 1918 niektorí kňazi údajne nechceli pokrstiť dieťa menami typu Miroslav, Vladimír či Jarmila s tým, že sú „nekatolícke“, „luteránske“, „pohanské“ a pod.78 Kalendáre so zoznamami mien, ktoré vyberajú rodičia deťom pri narodení (a ktoré dlho určovali jazykovedci), prežili aj socializmus, pretrvali v slovenskom, českom a azda i maďarskom prostredí až do súčasnosti a s nimi aj oslavy menín. S podobným javom – prijímaním symbolických mien – sa môžeme stretnúť aj v iných prostrediach. Niektorí z mojich priateľov, keď začali cvičiť jogu, napr. prijali mená ako Annapurna, Joganand či Krišnanand. Podľa tradície by mali naplniť aj ich obsah. Ak má napr. niekto meno Kripápurí – kripá je milosť, láskavosť, pokoj – mal by sa takým aj stať, a v tomto duchu pôsobiť vo svojom okolí. Svámí Mahéšvaránanda, indický učiteľ jogy, ktorý od začiatku 70. rokov minulého storočia pôsobí v Európe, v Maďarsku i na Slovensku k tomu hovorí: „Všetky védske mená, duchovné, majú na vás i na iných vplyv. Keď na niekoho zavoláte „Pušpa”, predstavíte si pekný kvet. Keď niekoho oslovíte Rámpurí, ó, to akoby ste zavolali na (boha) Rámu. Jazyk, tie mená, majú psychologický vplyv. Aj v európskych jazykoch sú nádherné mená, majú svoj význam. Ale niektoré význam nemajú.”79
ŠOLTÉS, P. „...ja ťa krstím...“ alebo čo v minulosti ovplyvňovalo výber mena. In: PAPCO, J., ed. Naše kresťanské mená. Bojnice: Slovenské národné múzeum-Múzeum Bojnice, 2010, s. 11, 12, 17. ISBN 978-80-8060-255-0. 77 SETON-WATSON, odk. 18, s. 249. 78 ŠOLTÉS, odk. 76, s. 24. 79 Z prednášky Guru Tattva z 27. 7. 2014, záznam dostupný z: https://www.swamiji.tv.// 76
© Slovenská národná knižnica www.snk.sk
90
Otázka mien, ich vzniku, obsahu i používania je príťažlivou a zaujímavou témou. Predpokladáme preto, že vždy bude zaujímať odborníkov (historikov, jazykovedcov) i bežných ľudí, každého z nás.80 Evanjelický farár, historik a etnograf Jozef Ľudovít Holuby sa v tejto súvislosti ešte v roku 1899 akoby k nám, súčasníkom, prihováral: „Kto by bol taký tupý, že by nechcel poznať význam svojho rodinného mena a kto by nad tým už nebol premýšľal, z čoho sa odvodzuje? Veď veľmi mnohé terajšie rodinné mená akoby v jadre obsahujú históriu tých rodín, ktoré ich nosia a je to nielen zábavné, ale aj veľmi poučné, čo nám tieto rodinné mená alebo priezviská jedným jediným slovom hovoria a svedčia, keď sa im bližšie prizrieme.“81
Novšie k téme (z historikov) pozri napr.: KOVÁČ, D. Problém písania mien historických osobností z obdobia uhorských dejín. In: Historický časopis. 2010, roč. 58, č. 1, s. 135 – 137, HRNKO, A. Ad: Dušan Kováč. Problém písania mien historických osobností. In: Historický časopis. 2010, roč. 58, č. 2, s. 343 – 345, ŠOLTÉS, P. Prepisovanie historických mien alebo prepisovanie histórie? [online]. [cit. 2019-07-30]. Dostupné z: https://dennikn.sk/743023/ prepisovanie-historickych-mien-alebo-prepisovanie-historie/ 81 MJARTAN, odk. 39, s. 505 – 506. 80
© Slovenská národná knižnica www.snk.sk
91
Náčrt genealógie rodiny lekára Baltazára Demiana Jaroslav Kocian (príspevok upravil a doplnil Zdenko Ďuriška) Baltazár Demian (1803 – 1851), absolvent štúdia medicíny na univerzite v Pešti, pôsobil ako župný lekár v Dolnom Kubíne, začas aj vo funkcii hlavného lekára Liptovskej, Oravskej a Turčianskej župy. Veľa cestoval, všade zbieral praktické skúsenosti a získaval všeobecný rozhľad. Vo svojom pôsobisku mal mimoriadne zásluhy v boji proti cholere, venoval sa osvetovej činnosti, písal odborné články a bol aj nadaným maliarom. V našom príspevku chceme priblížiť jeho rod a rodinu a aj prostredie, v ktorom žil a pôsobil. Úvahy o pôvode rodu Podľa našich bádaní sa nositeľ tohto priezviska u nás prvýkrát spomína v súvislosti s banskou činnosťou, a to v popise lesov na Pohroní rezervovaných pre baníctvo, zostavenom na základe komisionálnej obhliadky v roku 1563. V bode V s názvom: „Gewäld zu der Lypscher Saiffen auch den khupffer pergen und hütten im Altgepürg“, sa uvádza, že: „... pri dvoch ľupčianskych taviarňach (Lipscher Saiffen)1 staré, už predtým prehrabané kovové trosky roztápa Vavrinec (Lerentz) Hierdt, občan Banskej Bystrice a Matej (Motz) Demian. Meď odovzdávajú taviarni v Moštenici“. 2 Predpokladáme, že predkovia rodu Demianovcov prišli na územie Slovenska s kolonistami zo Saska a Durínska, ktorých po tatárskom plienení r. 1241 pozval do okolia Banskej Bystrice Belo IV. (1235 – 1270), aby v tomto kraji oživil baníctvo, a možno už aj skôr s kolonistami z Tirolska, prípadne z Čiech, ktorí sa usadili v okolí Banskej Bystrice (napr. Ľubietová), Brezna, Valaskej, Mičinej a i.3 Na Horehroní sú nositelia priezviska Demian doložení v mestečku Poniky. Jeho obyvatelia, ktorí sa pôvodne okrem poľnohospodárstva venovali aj výrobe šindľov, drevorubačstvu, povozníctvu a banskej činnosti, získali v roku 1400 mestské výsady. Až do konca feudalizmu patrili panstvu so sídlom v Slovenskej Ľupči. Osobitnú skupinu obyvateľstva Poník tvorili kráľovskí poľovníci. Na prelome 17. a 18. storočia sa mestečko pomaly spamätávalo z nájazdu Turkov, ktorí ho v roku 1678 vyplienili, mnohých obyvateľov povraždili a ďalších odvliekli do zajatia. V čase 1
2
3
Saiffen = Seife = ban. ryžovisko; seifen = ryžovať rudu. BARTÁK, J. Z minulosti Štátneho lesného hospodárstva v okolí Banskej Bystrice a Starých Hôr. Banská Bystrica: Július Barták, 1929, s. 80 – 81. BINDER, R. Osadníci na Horehroní. Zvolen: Stredoslovenské vydavateľstvo, 1962, s. 52.
© Slovenská národná knižnica www.snk.sk
92
prvého krajinského súpisu obyvateľstva v roku 1715 stál na jeho čele richtár Juraj Demian.4 Pri ďalšom súpise obyvateľstva v roku 1720 už vo funkcii richtára nepôsobil, no stále patril k najmajetnejším obyvateľom mestečka.5 Z tejto vetvy rodu azda prvý vynikol Ján Demian, náboženský spisovateľ a evanjelický farár v Banskej Štiavnici (nar. okolo 1714 v Ponikách, zomrel 4. 4. 1770 v Banskej Štiavnici)6 a je pravdepodobné že práve z nej pochádzali i predkovia Baltazára Demiana. Demianovci žili aj v Tisovci a okolí, kde sa rodina značne rozvetvila už začiatkom 18. storočia. Najstaršími známymi Demianovcami v Tisovci boli rodiny Mateja Demiana (syn Tomáš krstený 6. 12. 1711), Martina Demiana (syn Pavol krstený 20. 1. 1712)7 a Petra Demiana (dcéra Mária krstená 30. 11. 1713). 8 Už v 17. – 18. storočí žili Demianovci aj na ďalších miestach Slovenska a niektorí boli obdarení šľachtickými výsadami. Staršia uhorská genealogická literatúra uvádza šľachtický rod Demianovcov na Spiši. Jeho zakladateľom bol Matej Demian nobilitovaný v roku 1613 kráľom Matejom II.9 K spišským Demianovcom patril kežmarský obchodník a finančník Július Demian, (nar. 21. 7. 1818, zomr. 11. 12. 1877).10 Jeden rod Demianovcov (Demiánovcov) žil aj v Trenčíne a jeho príslušníci používajúci prímeno Ráztocký patrili k mestskej elite. Od konca 16. storočia sa striedali v rôznych funkciách v mestskej samospráve a neraz stáli aj na čele mesta. Do šľachtického stavu ich povýšil Ferdinand II. udelením armálesu Andrejovi
Magyar országos levéltár Budapešť (ďalej MOL), fond (ďalej f.) Krajinský súpis obyvateľstva 1715, Zvolenská župa, Poniky [online]. [cit. 2019-01-14]. Dostupné z: http:// kep.adatbazisokonline.hu/apex/f?p=100:17:0:17:P17_IMGP_FILE_NAME,P17_FILE_ NAMES:N78_25_045.jpg,N78_25_045.jpg;N78_25_046.jpg;N78_25_047.jpg;N78_25_048. jpg;N78_25_279.jpg;N78_25_280.jpg 5 MOL, f. Krajinský súpis obyvateľstva 1720, Zvolenská župa, Poniky [online]. [cit. 201901-14]. Dostupné z: http://kep.adatbazisokonline.hu/apex/f?p=100:17:0:17:P17_IMGP_ FILE_NAME,P17_FILE_NAMES:N79_25_0014.JPG,N79_25_0014.JPG;N79_25_0015. JPG;N79_25_0016.JPG;N79_25_0004.JPG 6 MAŤOVČÍK, A., ed. Biografický lexikón Slovenska 2. Martin: Slovenská národná knižnica. 2004, s. 227. ISBN 80-89023-44-4. 7 Ministerstvo vnútra SR, Štátny archív Banská Bystrica (ďalej ŠA BB), f. Zbierka cirkevných matrík (ďalej ZCM), Matriky ev. a. v. farského úradu v Tisovci, inv. č. 1401, Matrika krstov, sobášov a pohrebov 1711 – 1817, s. 20. 8 ŠA BB, f. ZCM, Matriky ev. a. v. farského úradu v Tisovci, inv. č. 1401, Matrika krstov, sobášov a pohrebov 1711 – 1817, s. 22. 9 KEMPELEN, B. Magyar nemes családok 3. Budapest: Grill Károly könyvkiadóvállalata, 1912, s. 290. 10 MAŤOVČÍK, odk. 6, s. 228. 4
© Slovenská národná knižnica www.snk.sk
93
Demiánovi 25. 2. 1625.11 Príslušníkom tejto vetvy rodu bol Jána Baptista Demián, resp. Domian (nar. 20. 6. 1659 v Trenčíne – zomr. 28. 1. 1694 v Prešove), pôvodne evanjelik, ktorý konvertoval do katolíckej cirkvi a pôsobil ako pedagóg, teológ a filozof na jezuitskom gymnáziu v Trenčíne a na ďalších gymnáziách na území Slovenska.12 Na jezuitskom gymnáziu v Trenčíne študoval Daniel Demian, ktorý bol trenčianskym komorníkom a zomrel 6. 9. 1705 v Trenčíne a aj Ladislav Demian (26. 5. 1711 – 28. 10 1761), neskôr piarista, ktorý učil na viacerých gymnáziách. Z rodu trenčianskych Demianovcov vynikol básnik a právnik Ján Demian (9. 2. 1734 Trenčín – 2. 1. 1799 Bratislava) a jeho syn, štatistik a dôstojník Ján Demian (1769 – 1849).13 „Po praslici“ k potomkom rodu trenčianskych Demianovcov patril aj Ľudovít Štúr.14 V súčasnosti je priezvisko Demian značne rozšírené a nachádzame ho takmer v každom regióne Slovenska. Predkovia Baltazára Demiana V našom príspevku si budeme všímať vetvu rodu z ktorej pochádza lekár Baltazár Demian, ktorého syn Alexej (11. 4. 1837 – 27. 6. 1901) bol prastarým otcom autora tohto príspevku (otcom jeho starej matky). Baltazár Demian sa narodil v Liptovskom Mikuláši 16. 5. 1803 Jurajovi Demianovi (Demjanovi) a Charitas Sontágovej (Szontagh)15 ako druhé dieťa. Matúš Blaho, farár evanjelického vrbicko-svätomikulášskeho cirkevného zboru, mu pri krste dal mená Pavol Baltazár. V niektorých prameňoch však nachádzame i iné dátumy jeho narodenia, napr. roky 1806, 1808, ba dokonca aj 1824 (no vtedy už – ako sa dočítame o tejto osobnosti v ďalších zdrojoch – končil mladý Baltazár štúdium na evanjelickom lýceu v Kežmarku a začal študovať medicínu v Pešti). Niekde sa dokonca uvádza, že sa narodil v Liptovskom Petre, kde jeho otec pôsobil ako evanjelicky kňaz. Citovaný zápis jeho narodenia, resp. krstu, v matrike evanjelického vrbicko-svätomikulášskeho cirkevného zboru je však pravdivým a hodnoverným údajom o dátume i mieste jeho narodenia. Starý otec Baltazára Demiana Juraj Demian (1727? – 30. 12. 1804) pochádzal z obce Horná Lehota, okr. Brezno, ktorá leží na južnom úpätí Nízkych Tatier v horo BRINDZA, P. Trenčianska mestská elita a jej genealogické väzby v storočí stavovských povstaní. Stropkov – Trenčín – Lysá pod Makytou: Slovenská spoločnosť a Peter Brindza, 2015, s. 32 – 46. ISBN 978-80-971396-1-2. 12 BERNÁT, L. Životopisný slovník pedagógov Jezuitského gymnázia v Trenčíne v rokoch 1649 – 1773. Bratislava: Eko-konzult, 2013, s. 77. ISBN 978-80-8079-186-5. 13 MAŤOVČÍK, odk. 6, s. 227 – 228. 14 HORVÁTH, P. Rodokmeň a osudy rodiny Štúrovcov. Bratislava: Tatran, 1988, s. 25 a n. 15 Archív Ev. a. v. cirkevného zboru v Liptovskom Mikuláši, Matrika krstov 1800 – 1843, s. 48. 11
© Slovenská národná knižnica www.snk.sk
94
pisnom celku Kráľovohorské Tatry na rozhraní Kráľovej hole a Prednej hole. Bola to pôvodne valašská obec, ktorej obyvatelia sa okrem pastierstva zaoberali aj baníctvom a drevorubačstvom.16 V roku 1662 založili farnosť (katolícku) a v kanonickej vizitácii z roku 1822 sa v okolí obce uvádza aj lokalita „Hrádok“ s nálezom popolníc, čiaš a pod.17 Juraj Demian bol synom Juraja Demiana st. a Doroty, rod. Rajzíkovej (Rejzik?). Dorota Demianová, rod. Rajzíková, žila po ovdovení mnoho rokov v chudobinci v Paludzi, kde zomrela vo veku približne 90 rokov a pochovali ju 26. 11. 1773.18 Podľa veku uvedeného v matričnom zápise úmrtia a pochovania sa narodila okolo roku 1683. Kedy a kde sa narodil a zomrel jej manžel Juraj Demian, sa nám zatiaľ nepodarilo zistiť. Vieme len, že zomrel pred synovým sobášom, ktorý sa konal 16. 7. 1752. Juraj Demian, Baltazárov starý otec, zomrel 30. 12. 1804 Tisovci. V matričnom zápise jeho úmrtia a pochovania v matrike evanjelického a. v. cirkevného zboru v Tisovci19 je uvedené, že pochádzal z Hornej Lehoty, bol manželom 54–ročnej Zuzany Lacovej (Latzo) a synom Juraja Demiana a Doroty Rajzíkovej či Rosikovej (Roszik). Z veku zomretého uvedeného v tomto zápise sa dá vypočítať, že sa narodil koncom januára 1727. Tento dátum sa nám však v matrikách zatiaľ nepodarilo overiť. Baltazárova stará matka Zuzana Demianová, rod. Lacová, sa narodila, resp. bola pokrstená, v Brezne dňa 13. 9. 1735 Jakubovi Lacovi (Latzo) a Anne, rod. Kolesárovej. Pokrstil ju páter Rudolf a krstnými rodičmi boli Jakub Taxner a Dorota Mikulíková.20 Jej rodičia mali svadbu 30. 7. 1730 v Brezne,21 ženích bol synom Mateja Laca a matka mladou vdovou po Andrejovi Ničovi, za ktorého sa vydala 2. 2. 1727. V matričnom zápise jej prvého sobáša je uvedené, že bola dcérou Andreja Kolesára. Jakub Laco zomrel 90 ročný v Brezne 28. 12 1788 a pochovali ho 30. 12. 1788.22 Anna Lacová, rodená Kolesárová, zomrela v Brezne 5. 2. 1771 a aj keď ju
BINDER, odk. 3, s. 66. BINDER, odk. 3, s. 134. 18 Ministerstvo vnútra SR, Štátny oblastný archív Žilina so sídlom v Bytči (ďalej ŠA By), f. ZCM, Matriky ev. a.v. farského úradu v Paludzi, inv. č. 746, Matrika krstov, sobášov a pohrebov 1659 – 1814, s. 392 (386). 19 ŠA BB, f. ZCM, Matriky ev. a. v. farského úradu v Tisovci, inv. č. 1401, Matrika krstov sobášov a pohrebov 1711 – 1817, s. 574. 20 ŠA BB, f. ZCM, Matriky rímskokatolíckeho farského úradu v Brezne, inv. č. 217, Matrika krstov 1695 – 1778, s 184 (254). 21 ŠA BB, f. ZCM, Matriky rímskokatolíckeho farského úradu v Brezne, inv. č. 222, Matrika sobášov 1695 – 1842, s. 64. 22 ŠA BB, f. ZCM, Matriky ev. a. v. farského úradu v Brezne, inv. č. 239, Matrika sobášov a pohrebov 1784 – 1836, s. 15. 16 17
© Slovenská národná knižnica www.snk.sk
95
pochovával katolícky farár do poznámky matričného zápisu uviedol že bola evanjelického vierovyznania.23 Mala 63 rokov. Juraj Demian a Zuzana Lacová mali svadbu 16. 7. 1752 v Brezne. Obidvaja pochádzali z rodín, ktoré sa aj v období náboženskej neslobody hlásili k evanjelickému náboženstvu. Za svedkov si pozvali Mateja Černeka (Csernek) a Ján Laca (Laczo).24 Mladí manželia sa usadili v Tisovci, kde sa im narodili deti Zuzana (nar. 29. 12. 1756, zomr. 22. 3. 1757 ),25 Jakub (nar. 1. 5. 1758),26 Pavol (nar. 6. 1. 1761),27 Mária (nar. 29. 5. 1764),28 druhá Zuzana (nar. 10. 2. 1768),29 Alexander Juraj (nar. 14. 5. 1773)30 a Barbora (nar. 12. 11. 1777).31 Za krstných rodičov pozývali Martina Tóbika (Tuobik), Helenu Rosjarovú, Martina Latináka, Jána Dianišku, Juditu a Žofiu Faškové. Juraj Demian zomrel dňa 30. 12. 1804 Tisovci32 vo veku 77 rokov a 10 mesiacov na vodnatieľku z prechladnutia na ceste do Miškolca. Jeho vdova Zuzana, rod. Lacová, zomrela 6. 7. 1817 približne 81 ročná v Tisovci na starobu.33 Z ich detí sa syn Jakub 15. 8. 178034 oženil so Zuzanou Lakatošovou, ktorá však zomrela vo veku 28 rokov 12. 7. 1789. Dňa 20. 11. 179035 sa opäť oženil s 18-ročnou Máriou Černákovou (Csernak) z Brezna. Mária sa narodila 19. 6. 1773 v Brezne 23
24
25
26
27
28
29
30
31
32
33
34
35
ŠA BB, f. ZCM, Matriky rímskokatolíckeho farského úradu v Brezne, inv. č. 225, Matrika zomretých 1695 – 1835, s. 197. ŠA BB, f. ZCM, Matriky rímskokatolíckeho farského úradu v Brezne, inv. č. 225, Matrika zomretých 1695 – 1835, s. 197. ŠA BB, f. ZCM, Matriky rímskokatolíckeho farského úradu v Brezne, inv. č. 222, Matrika sobášov 1695 – 1842, s. 106. ŠA BB, f. ZCM, Matriky ev. a. v. farského úradu v Tisovci, inv. č. 1401, Matrika krstov sobášov a pohrebov 1711 – 1817, s. 77. ŠA BB, f. ZCM, Matriky ev. a. v. farského úradu v Tisovci, inv. č. 1401, Matrika krstov sobášov a pohrebov 1711 – 1817, s. 79. ŠA BB, f. ZCM, Matriky ev. a. v. farského úradu v Tisovci, inv. č. 1401, Matrika krstov sobášov a pohrebov 1711 – 1817, s. 84. ŠA BB, f. ZCM, Matriky ev. a. v. farského úradu v Tisovci, inv. č. 1401, Matrika krstov sobášov a pohrebov 1711 – 1817, s. 89. ŠA BB, f. ZCM, Matriky ev. a. v. farského úradu v Tisovci, inv. č. 1401, Matrika krstov sobášov a pohrebov 1711 – 1817, s. 104. ŠA BB, f. ZCM, Matriky ev. a. v. farského úradu v Tisovci, inv. č. 1401, Matrika krstov sobášov a pohrebov 1711 – 1817, s. 112. ŠA BB, f. ZCM, Matriky ev. a. v. farského úradu v Tisovci, inv. č. 1401, Matrika krstov sobášov a pohrebov 1711 – 1817, s. 574. ŠA BB, f. ZCM, Matriky ev. a. v. farského úradu v Tisovci, inv. č. 1401, Matrika krstov sobášov a pohrebov 1711 – 1817, s. 626. ŠA BB, f. ZCM, Matriky ev. a. v. farského úradu v Tisovci, inv. č. 1401, Matrika krstov sobášov a pohrebov 1711 – 1817, s. 315. ŠA BB, f. ZCM, Matriky ev. a. v. farského úradu v Tisovci, inv. č. 1401, Matrika krstov sobášov a pohrebov 1711 – 1817, s. 325.
© Slovenská národná knižnica www.snk.sk
96
v rodine Martina Černáka a Zuzany, rod. Veselkovej.36 Zomrela 15. 8. 1818 vo veku 45 rokov, jeden mesiac a 24 dní na suchoty.37 Jakub Demian ju nasledoval 11. 6. 1819 vo veku 61 rokov, jeden mesiac a 10 dní na prudkú horúčku, katar a zápal žalúdka.38 Syn Pavol sa 28. 11. 178639 oženil s Máriou Hanesovou Struhárovou (Hanesz Sztruhár), pravdepodobne dcérou Jána a Anny Struhárovcov narodenou 22. 6. 1766 v Tisovci.40 Ich manželstvo trvalo 31 rokov a ukončila ho Pavlova smrť 21. 9. 1816. Zomrel vo veku 55 rokov, 8 mesiacov a 20 dní v meste Nyíregyháza, sídle bývalej Sabolčskej župy v severovýchodnej časti Maďarska, kde bol aj pochovaný.41 Dcéra Mária sa 21. 1. 1783 sa vydala za Ondreja Jána z Kamenian,42 kde sa manželia po svadbe aj usadili. Dcéra Zuzana sa 20. 5. 1788 sa vydala za rektora Michala Gronella. V Brezne a okolí sa tento rod spomína už od druhej polovice 17. storočia (je tu i Gronellova ulica) a jeho príslušníci zastávali významné funkcie. Napr. Jakub Gronell bol notárom a mesto Brezno ho vyslalo v r. 1704 spolu s Martinom Olerínim na konvent do Cerova. Jakub Gronell sa tiež významne zaslúžil o upevnenie postavenia evanjelikov v Brezne (súril o náboženskú slobodu evanjelikov a navrátenie kostola).43 Michal Gronell sa narodil 31. 7. 1759 v Brezne v rodine Michala a Zuzany Gronellovcov.44 Zuzana Gronellová, rod. Demianová, zomrela veľmi mladá na horúčku 7. 7. 1793 vo veku 25 rokov.45 Jej mladý vdovec sa opäť oženil so Zuzanou Zomboryovou a v marci 1809 sa im narodil syn Matej, ktorý však zomrel 31. 3. 1810.46 ŠA BB, f. ZCM, Matriky rímskokatolíckeho farského úradu v Brezne, inv. č. 217, Matrika krstov 1695 – 1778, s. 301 (479). 37 ŠA BB, f. ZCM, Matriky ev. a. v. farského úradu v Tisovci, inv. č. 1405, Matrika zomretých 1817 – 1893, s. 6. 38 ŠA BB, f. ZCM, Matriky ev. a. v. farského úradu v Tisovci, inv. č. 1405, Matrika zomretých 1817 – 1893, s. 9. 39 ŠA BB, f. ZCM, Matriky ev. a. v. farského úradu v Tisovci, inv. č. 1401, Matrika krstov sobášov a pohrebov 1711 – 1817, s. 322. 40 ŠA BB, f. ZCM, Matriky ev. a. v. farského úradu v Tisovci, inv. č. 1401, Matrika krstov sobášov a pohrebov 1711 – 1817, s. 92. 41 ŠA BB, f. ZCM, Matriky ev. a. v. farského úradu v Tisovci, inv. č. 1405, Matrika zomretých 1817 – 1893, s. 623. 42 ŠA BB, f. ZCM, Matriky ev. a. v. farského úradu v Tisovci, inv. č. 1401, Matrika krstov sobášov a pohrebov 1711 – 1817, s. 317. 43 RAPOŠ, K. Dejiny cirkvi Ev. a. v. breznianskej (v súvise s dejinami mesta Brezno n/Hronom). Brezno: Evanjelická cirkev augsburskéo vyznania, 1938, s. 76. 44 ŠA BB, f. ZCM, Matriky rímskokatolíckeho farského úradu v Brezne, inv. č. 217, Matrika krstov 1695 – 1778, s. 383. 45 ŠA BB, f. ZCM, Matriky ev. a. v. farského úradu v Tisovci, inv. č. 1401, Matrika krstov sobášov a pohrebov 1711 – 1817, s. 536. 46 ŠA BB, f. ZCM, Matriky ev. a. v. farského úradu v Tisovci, inv. č. 1401, Matrika krstov sobášov a pohrebov 1711 – 1817, s. 595. 36
© Slovenská národná knižnica www.snk.sk
97
Ďalší syn Alexander Juraj sa narodil ako šieste dieťa a o jeho živote budeme písať ďalej. Posledným dieťaťom manželov Juraja a Zuzany Demianovcov bola dcéra Barbora, ktorá sa 24. 2. 1800 sa vydala za Mateja Fillu, farbiara z Brezna, ktorý bol synom Jána Fillu a Evy, rod. Daxnerovej. Za svedkov si k sobášu pozvali Mateja Póša, Júliu Zmeškalovú, Jozef Májovského a Esteru Šuleková. Ján Fillo sa narodil 14. 10. 1756 v Brezne v rodine Jána a Zuzany Fillovcov. Eva Fillová, rod. Daxnerová, zomrela v Brezne 8. 4. 1820 vo veku 78 a ½ roka a pochovaná bola 11. 4. 1820. Barbara Fillová, rodená Demianová, zomrela na porážku 23. 3. 1852 už ako vdova vo veku 74 rokov 4 mesiacov a 11 dní. Pohreb mala v Tisovci a pochovali ju farári Štefan Lipták a Štefan Pekár. Juraj Demian, otec Baltazára Demiana Už sme spomenuli že Juraj (Alexander Juraj) Demian (Demjan) sa narodil v Tisovci, vo vtedajšej Hontianskej stolici, resp. Malohontskom dištrikte, dňa 14. 5. 177347 v rodine Juraja a Zuzany Demianovcov, ktorí sa do Tisovca prisťahovali po svadbe. V Tisovci sa v tom istom roku, dňa 24. 3. 1773, narodil aj iný Juraj Demian, ale jeho rodičmi boli Andrej a Judita Demianovci.48 Možno aj preto sa v prameňoch uvádzajú rôzne dátumy narodenia nášho Juraja, napr. 24. 4. 1773.49 Podľa konventuálneho protokolu evanjelického cirkevného zboru v Liptovskom Mikuláši prišiel do Liptovského Mikuláša z evanjelického gymnázia v Bratislave, kde študoval od 3. 9. 1793.50 Evanjelické gymnázium v Bratislave začalo písať svoju históriu od začiatku 17. stor. (1606). Študenti tu mohli študovať viac kurzov, napr. dvojročný kurz teologickej výučby, latinský alebo gramatický kurz, ktoré pozostávali z troch tried: z triedy donatistov, gramatikov a syntaxistov.51 Teologicko-rétorický kurz trval 5 rokov. V rámci dvojročného kurzu vyučovali štyria učitelia: 1. učiteľ, ktorý vyučoval filozofické vedy, 2. učiteľ fyziky, 3. učiteľ matematiky a 4. učiteľ histórie. Okrem toho sa študenti učili aj grécky jazyk a literatúru, materinský (maďarský) jazyk ŠA BB, f. ZCM, Matriky ev. a. v. farského úradu v Tisovci, inv. č. 1401, Matrika krstov, sobášov a pohrebov 1711 – 1817, s. 104. 48 ŠA BB, f. ZCM, Matriky ev. a. v. farského úradu v Tisovci, inv. č. 1401, Matrika krstov, sobášov a pohrebov 1711 – 1817, s. 104. 49 Archív Ev. a. v. cirkevného zboru v Liptovskom Mikuláši. Protocollum ecclesiae Evangelica Werbica-Nicolaitana 1781 - 1840. (ďalej Konventuálny protokol 1781 – 1840), s. 183. 50 Ústredná knižnica SAV, Rukopisná zbierka Lyceálnej knižnice v Bratislave, Matricula scholae Posoniensis Evang. A. C. currens ab anno 1747 usqui an 1835, s. 285. 51 MARKUSOVSZKY, S. Pozsonyi ág. hitv. evang. Lyceum története kapcsolatban. Bratislava: F. K. Wigand, 1896, s. 372. 47
© Slovenská národná knižnica www.snk.sk
98
s uplatnením pre prax, nemecký jazyk, tiež prakticky, kompilácia v materinskom jazyku a latinčine s osobitným dôrazom na praktické využitie, logiku, históriu (biblické, cirkevné a domáce dejiny), geografiu, aplikované časti mechaniky, prírodné vedy (prírodopis), písanie a francúzsky jazyk.52 Výučba v ďalších ročníkoch len rozširovala vedomosti z dvojročného vyučovania. Študenti po absolvovaní dvojročného kurzu, mohli štúdium ukončiť. Výučbu vyššieho teologicko-rétorického kurzu, ktorý bol, ako sme spomenuli päťročný, viedli v tom čase traja profesori: Sterčko (Stertsko), Fábri a Sábel.53 Juraj Sterčko vyučoval teologické, jazykové a rétorické predmety, Štefan Sábel v prvom semestri I. ročníka matematiku, aritmetiku, algebru a fyziku a v druhom semestri matematiku, geometriu a trigonometriu a Štefan Fábri logiku so základmi psychológie a i.54 Juraj Demian absolvoval teologicko-rétorický kurz, kde boli jeho spolužiakmi 16-ročný Ján Račko (Ratsko) z Pezinka, 17-ročný Gašpar Bretšnajder (Brettschneider) zo Spiša, 20-ročný Michal Koroni (Coroni),55 17-ročný Samuel Sontág (Szontagh) z Rožňavy56 a ďalší. Juraj Demian pôsobil po skončení gymnázia najprv ako učiteľ v rodine podžupana Liptovskej stolice Imricha Pongráca (Pongracz) a v roku 1798 ho pozvali, aby viedol evanjelickú školu vrbicko-svätomikulášskeho cirkevného zboru. Ovládal štyri jazyky57 používané v Uhorsku. Z listu jeho syna Baltazára manželke Žofii58 z Rakúska, ktoré precestoval v rámci svojich početných ciest už ako stoličný lekár, sa dozvedáme, že jeho otec absolvoval vojenskú službu v rakúskom meste Linz. Okrem iného píše, že tu: „...videl most po ktorom náš otec ako dôstojník mašíroval...“ Pri nástupe za rektora dňa 9. 7. 1798 dostal vokátor59 na miesto rektora a organistu. Odpis vokátora sa nachádza v protokole cirkevného zboru.60 Píše sa v ňom: „Učený a šľachetný pane ku nám láskavý! Je naozaj neradostný osud, ktorý sa týka zboru Vrbice – Liptovský Svätý Mikuláš vo veci života učiteľov tejto školy. Od jej prvopočiatkov sa jej dotkol takýto osud. Starostlivosť a naša zodpovednosť nás núti, aby všetko naše snaženie sme usmerňovali tak, aby v čele školy stál taký rektor, ktorý má nielen potrebné a žiadané vedomosti, aby viedol jemu zverenú mládež, ale musí vynikať príkladnosťou mravov a vzorným životom, horlivou a zodpovednou prácou, MARKUSOVSZKY, odk. 51, s. 282 – 285. MARKUSOVSZKY, odk. 51, s. 373. 54 MARKUSOVSZKY, odk. 51, s. 282 – 285. 55 Ústredná knižnica SAV, Rukopisná zbierka Lyceálnej knižnice v Bratislave, Matricula scholae Posoniensis Evang. A. C. currens ab anno 1747 usqui an 1835, s. 285. 56 Ústredná knižnica SAV, Rukopisná zbierka Lyceálnej knižnice v Bratislave, Matricula scholae Posoniensis Evang. A. C. currens ab anno 1747 usqui an 1835, s. 286. 57 Pravdepodobne po slovensky, maďarsky, nemecky a latinsky – pozn. autora. 58 Súkromný archív autora, List Baltazára Demiana Žofii Demianovej z 21. 10. 1843. 59 Vokator (lat. sl.) = povolávací list, dekrét – pozn. autora. 60 Archív Ev. a. v. cirkevného zboru v Liptovskom Mikuláši. Konventuálny protokol 1781 – 1840, s. 146. Za preklad z latinčiny ďakujem PhDr. Marekovi Ďurčovi, PhD. z Trstenej. 52 53
© Slovenská národná knižnica www.snk.sk
99
zrelosťou mravov, aby bol mládeži vzorom v cnosti a aby sa vyhýbal všetkému na verejnosti, čo môže spôsobiť pohoršenie. Tieto kvality v Tebe sú vynikajúce, učený pane. Väčšina predstavených a patrónov zboru Vrbice – Liptovský Svätý Mikuláš spozorovala, že sú v Tebe vďaka Božej milosti. Aj preto celý konvent spomenutej cirkvi podporil, aby si bol všetkými hlasmi zvolený za rektora tejto školy dňa 9. tohto mesiaca a roka za hojnej účasti tohto cirkevného zboru. Vôbec sme nepochybovali, že dosahuješ tento stupeň čností. Ak by si teda prijal s vyrovnaným duchom dôveru všetkých členov tohto zboru, od Teba potom požadujeme, aby si mal neporušené mravné správanie v tejto verejnej funkcii.“ Vo vokátore sú určené aj jeho povinnosti v šiestich bodoch: Po prvé, mládež, ktorá má byť zverená Tvojej starostlivosti, veď svedomite a šťastlivo v predmetoch zodpovedajúcich ich veku podľa nateraz zaužívanej metodiky a podľa normy, ktorú predpíše školský inšpektor. Poučuj (ich) predovšetkým vo vedomostiach o Božích veciach. Po druhé, svojim vlastným príkladom veď mládež, ktorá je Ti zverená. Usmerňuj ich nielen vo vyučovaní, ale aj ku šľachetnosti, skromnosti, zodpovednosti a k celistvému mravnému správaniu. Po tretie, pri trestaní kvôli lenivosti, vzdorovitosti a akejkoľvek pretrvávajúcej bezočivosti treba prihliadať najmä na vek a mať vo všetkom primeranú prísnosť a trpezlivosť. Vo vážnejších priestupkoch je potrebné, aby si trestal delikventov po porade s richtárom či miestnym inšpektorom a správcami kostola. Po štvrté, pomáhaj miestnym kazateľom Božieho slova pri ohlasovaní svätých vecí, prípadne ak budú si to vyžadovať okolnosti, vykonávaj verejné modlitby z kazateľnice v kostole. So všetkou úctou vzájomnú náklonnosť prejavuj voči tým, ktorí sú zverení Tvojmu úradu. Po piate, zodpovedne veď aj (cirkevný) zbor, hraj na organe a predsedaj spevu v kostole, v ňom vzdelávaj aj mládež. Prípadne ak by si ich v tom nemohol náležite vychovávať a počet školákov by bol taký, že by nemohol postačovať, buď stále snaživý a zodpovedný svojim mravným správaním (...). Po šieste, ako odmena za Tebou vykonané úlohy Tebe patrí patričná láska, ocenenie a úcta a podľa všetkej spravodlivosti Ti prináleží ochrana.“ Vokátor podpísali a pečaťami potvrdili Alexander Kubíni starší, hlavný školský inšpektor, a Jozef Smrečáni, inšpektor vrbicko-svätomikulášskeho cirkevného zboru. V Protokole sa ďalej píše, že školu v tom období navštevovalo 203 žiakov a 5 chudobní, ktorí sa živia z milodarov mešťanov a z pokladnice školy, do ktorej sa prispieva dvoma grošmi za spev pri pohrebe, sú aj šatení. Vyučuje sa dopoludnia 4 hodiny a popoludní 3 hodiny. Škola nemala žiadnu fundáciu a inšpektorom školy bol Samuel Július Moesz, prísažný Liptovskej stolice a lekárnik, spolu s miestnym farárom. Príjem učiteľa (teda J. Demiana) bol nasledovný: Fixný príjem: a) v hotovosti 60 rýnskych zlatých; b) v obilí dostáva 26 meríc ozimín, 6 meríc jačmeňa c) 8 siah dreva; d) 8 sudov piva; e) 4/6 merice konope; f ) pole o výmere ½ merice. Príležitostný príjem: a) od každého dieťaťa má za vyučovanie 1 rýnsky zlatý a na drevo 30 grošov; b) ak je dieťa chudobné, tak je oslobodené (od poplatkov); c) konajú sa tri zbierky na významné slávnosti v pondelok; d) príspevok na stravu; e) od každého pohrebu má v mieste © Slovenská národná knižnica www.snk.sk
100
18 grošov a vo filiálkach 30 grošov; f ) príjem má počas trhov, vo sviatky a na meniny. V Liptovskom Mikuláši prežil Juraj Demian jedno z najkrajších období života. Tu si našiel aj budúcu manželku Charitas Sontágovú (Szontagh), ktorá sa narodila v Paludzi (zaniknutá obec v okrese L. Mikuláš) 3. 4. 1781 v rodine Michala Sontága a Alžbety, rod. Kyseľovej (Kisseli). Jej krstnými rodičmi boli Štefan Pongrác (Pongracz) a Matej Kyseľ.61 Obidvaja rodičia pochádzali z šľachtických rodov, otec z Dobšinej v Gemeri62 a matka z Beňadikovej v Liptove. V matrike sobášených ev. a. v. cirkevného zboru v Paludzi z rokov 1659 – 181463 sa dočítame, že 16. 5. 1776 sa sobášil osvietený a urodzený mládenec Michal Sontág zo Štítnika a Dobšinej, so šľachetnou a počestnou pannou Alžbetou Kyseľovou z Beňadikovej v Liptove. Matka Charitas Alžbeta Kyseľová sa narodila 14. 5. 1753 v rodine Ladislava Kyseľa a Kristíny, rod. Pongrácovej, a jej krstnými rodičmi boli Martin Okoličáni (Okolitsany), Gabriel Sentivány (Szent Ivány), Magdaléna Potthornyayová (Pottornyay; meno rodu sa v literatúre uvádza aj vo forme Potorňaj alebo Podturniansky, resp. Podturňanský) a Anna Okoličániová.64 Svadba Juraja Demiana a Charitas Sontágovej sa konala 24. 6. 1800 v Liptovskom Mikuláši. Za svedkov si pozvali evanjelických farárov Matúša Blaha a Jozefa Tomázyho.65 Dňa 23. 9. 1802 sa v kostole v Liptovskom Mikuláši konalo zasadnutie cirkevného konventu. Na programe rokovania bola aj voľba druhého kazateľa Božieho slova, čiže diakona cirkevného zboru, ktorý sa mal stať nástupcom Jozefa Tomázyho odchádzajúceho za farára do Sučian. Spomedzi kandidátov, ktorými boli Juraj Demian, miestny učiteľ, Juraj Rosa, učiteľ syna Alexandra Kubíniho, Ondrej Brózik, rektor vo Svätom Jáne a Mikuláš Kmethy, učiteľ syna Gašpara Paluďaja z Palúdzky, bol jednohlasne zvolený Juraj Rosa.66 Od 15. 6. 1804 sa však Juraj Demian predsa stal evanjelickým farárom v Liptovskom Petre, kde už od roku 1803 zastupoval farára. Z cirkevných dejín Liptovského Petra67 sa dozvedáme, že Juraj Demian sa tu stal druhým farárom po tolerančnom patente, keď po smrti prvého farára Jána ŠA By, f. ZCM, Matriky ev. a. v. farského úradu v Paludzi, inv. č. 746, Matrika krstov, sobášov a pohrebov 1659 – 1814, s. 127. 62 SZONTAGH, D. Iglói és zabari Szontagh nemzetség... Pest: b. m., 1864 – 65, s. 18. 63 ŠA By, f. ZCM, Matriky ev. a. v. farského úradu v Paludzi, inv. č. 746, Matrika krstov, sobášov a pohrebov 1659 – 1814, s. 337. 64 ŠA By, f. ZCM, Matriky ev. a. v. farského úradu v Paludzi, inv. č. 746, Matrika krstov, sobášov a pohrebov 1659 – 1814, s. 36. 65 Archív Ev. a. v. cirkevného zboru v Liptovskom Mikuláši, Matrika sobášov 1783 – 1816, s. 66. 66 Archív Ev. a. v. cirkevného zboru v Liptovskom Mikuláši. Konventuálny protokol 1781 – 1840, s. 177. 67 ŽIŠKA, S., S. CHURÝ, P. VÍTEK a P. LAUČÍK. Dejiny obce Liptovský Peter. Poprad: Marmota Press, 2004, s. 57. ISBN 80-968878-4-X. 61
© Slovenská národná knižnica www.snk.sk
101
Rubrínyiho-Červeňa v apríli 1804 nastúpil na jeho miesto. Evanjelici v Liptovskom Petre mali nový tolerančný kostol postavený v roku 1784 ale po Demianovom príchode v roku 1804 na krátky čas užívali starobylý schátraný pôvodne rímsko-katolícky chrám. Počas jeho pôsobenia si evanjelici v Jamníku a vo Vavrišove zriadili a postavili nové školy z dreva spolu s modlitebňami.68 V rokoch 1828 – 1829 pôsobil ako kazateľ Božieho slova aj v Liptovskom Trnovci,69 keď tamojší farár Matej Janík 9. 9. 1828 vo veku 72 a pol roka zomrel na mozgovú porážku.70 V Liptovskom Petre ho neobišli ani rodinné tragédie. V decembri 1814 mu vo veku 32 rokov zomrela milovaná manželka, ktorú v matričnom zápise pochovávajúci farár charakterizoval ako „oddanú manželku“ (dilecta consors). Pohreb mala 22. 12. 1814 a pochovaná bola na miestnom cintoríne.71 Juraj Demian sa 15. I. 1816 v Levoči opäť oženil, a to so Zuzanou Rothovou. V matrike sa píše: „ Potom ako sa preukázali dišpenzom od troch ohlášok, a to zo strany ženícha, veľaváženým pánom Pavlom Sentivánim (Szentivanyi), riadnym podžupanom slávnej Liptovskej stolice, a zo strany nevesty našim slávnym učiteľom, boli zosobášení: vdp. Alexander Juraj Demian – kazateľ Božiaho slova v obci Svätý Peter – vdovec, s počestnou pannou Zuzanou Rothovou, za účasti pánov: Jakuba Chroboňa z Východnej (kazateľa Božieho slova) a osvieteného profesora – rektora, Jána Kupca, dňa 15. januára 1816.“72 Sobášil ich Ján (Johann) Samuel Hauser. Nevesta sa narodila v Toporci pri Kežmarku dňa 18. 10. 1798 v rodine Jakuba Rotha a Zuzany, rod. Mayerovej.73 Juraj Demian zomrel v Liptovskom Petre 23. 3. 1829 vo veku 56 rokov.74 Deti Juraja Demiana V Liptovskom Mikuláši sa manželom Jurajovi Demianovi a Charitas, rodenej Sontágovej, narodili dvaja synovia, 3. 5. 1801 prvorodený Imrich Juraj75 a 16. 5. ŽIŠKA, odk. 67, s. 57 – 58. PETRÍK, B., ed. Evanjelická encyklopédia Slovenska. Bratislava: BoPo, 2001, s. 202. ISBN 80968671-4-8. 70 A By, f. ZCM, Matriky evanjelického a. v. farského úradu v Liptovskom Trnovci, Inv. č. 557, Matrika krstov, sobášov a úmrtí 1783 – 1862, s. 695. 71 ŠA By, f. ZCM, Matriky evanjelického a. v. farského úradu v Liptovskom Petre, inv. č. 552, Matrika zomretých 1784 – 1821, s. 46. 72 Ministerstvo vnútra SR, Štátny archív v Prešove, Špecializované pracovisko Spišský archív v Levoči (ďalej ŠA Levoča), f. ZCM, Matriky evanjelického a. v. farského úradu v Levoči, inv. č. 351, Matrika sobášov 1811 – 1865, s. 21. 73 ŠA Levoča, f. ZCM, Matriky evanjelického a.v. farského úradu v Toporci, inv. č. 877, Matrika krstov, sobášov a úmrtí 1785 – 1809, s. 162. 74 ŠA By, f. ZCM, Matriky evanjelického a. v. farského úradu v Liptovskom Petre, inv. č. 553, Matrika zomretých 1822 – 1865, s. 32. 75 Archív Ev. a. v. cirkevného zboru v Liptovskom Mikuláši, Matrika krstov 1800 – 1843, s. 19. 68 69
© Slovenská národná knižnica www.snk.sk
102
1803 tu už niekoľkokrát spomenutý Pavol Baltazár. 76 Za krstných rodičov pozvali Demianovci staršiemu synovi zemanov Imricha Pongráca a Rozáliu Potthornyayovú a pri krste mladšieho vystriedal Imricha Pongráca Pavol Okoličáni (Okolitsanyi). Malý Imrich však zomrel 17. I. 1803 a do matriky zapísali, že: „ Imrich Juraj, syn urodzeného pána rektora (správcu) a učiteľa našej školy a Charitas Szontaghovej zomrel vo veku 1 rok a 8-mich mesiacov.“.77 V Liptovskom Petri sa Jurajovi Demianovi a Charitas, rodenej Sontágovej, narodili ďalšie deti. Dňa 4. 6. 1805 prišiel na svet syn Gustáv Imrich, krstnými rodičmi ktorého sa stali Gašpar a Johana Pottornayovci. 78 Gustáv Imrich pravdepodobne podľa vzoru staršieho brata Pavla Baltazára začal takmer súbežne s ním od školského roku 1822/23 študovať tiež na evanjelickom lýceu v Kežmarku.79 Rektormi lýcea počas jeho štúdia do konca školského roku 1826/27 boli Ján Šnajder (Schneider), Ján Chalupka, Štefan Kralovanský (Kralowanszky) a Daniel Mihálik (Mihályik), ďalšími profesormi a učiteľmi Ján Benedicty, Kristián Matiáš Slavkovský (Slawkowsky) a i.80 Medzi jeho spolužiakov patrili aj niektorí študenti z Oravy, napr. Michal Heil z Dolného Kubína, Karol Kutlík z Vyšného Kubína, Samuel Sontág (Szontágh) zo Záskalia a i.81 Gustáv Imrich pôsobil po otcovej smrti v Liptovskom Petre ako zastupujúci kaplán a 9. I. 1828 ho superintendent Adam Dávid Lovich v Banskej Bystrici vysvätil za ev. kňaza. Na slávnostnom akte sa zúčastnili dvaja ev. farári, Ján Krčméry a Ján Chalupka82. Pastoračnú činnosť v Liptovskom Petre začal 15. 5. 1829.83 Na prehĺbenie teologického vzdelania odišiel 7. 4. 1831 študovať na univerzitu do Jeny. Štúdium začal na Veľkú noc v letnom semestri 1831,84 zomrel však už 2. 10. 1831 v Liptovskom Mikuláši. Podľa matričného zápisu: „...zo strachu pred už postupujúcou zhubnou cholerovou epidémiou, (ktorá prišla) z východu do okolia Jeny, sa vrátil Archív Ev. a. v. cirkevného zboru v Liptovskom Mikuláši, Matrika krstov 1800 – 1843, s. 48. Archív Ev. a. v. cirkevného zboru v Liptovskom Mikuláši, Matrika zomretých 1783 – 1812, s. 71. 78 ŠA By, f. ZCM, Matriky evanjelického a. v. farského úradu v Liptovskom Petre, inv. č. 546, Matrika krstov 1784 – 1821, s. 40. 79 ŠA Levoča, f. Nemecké evanjelické a. v. gymnázium v Kežmarku, triedny katalóg 1822/23, 80 LIPTAK, J. Geschichte des evang. Distriktual-Lyzeums A. B. in Kesmark. Kežmarok: Lyzealpatronat, 1933, s. 210. 81 A Levoča, f. Nemecké evanjelické a. v. gymnázium v Kežmarku, triedny katalóg 1822/23. 82 Liptovský Trnovec, s. 124 [online]. [cit. 2020-05-14]. Dostupné z: http://www.lks.sk/ attachments/209_Hist%C3%B3ria%20ochotn%C3%ADckeho%20divadla%20v%20L.%20 Trnovci.pdf 83 ŽIŠKA, odk. 67, s. 54. 84 Thüringer Universitäts- und Landesbibliothek Jena. Namen-Verzeichniß der auf der Großherzoglich-Herzoglich-Sächsischen Gesamt-Universität zu Jena anwesenden Studierenden 1826 – 1832, sign. 8 Hist. lit.VI,76 a. 76 77
© Slovenská národná knižnica www.snk.sk
103
do vlasti. Včera večer v miestnej fare pozdravil nás kazateľa Božieho slova a po krátkej prestávke na túto cholerovú chorobu z východu po 10. hodine dopoludnia zomrel“.85 Pochovali ho na miestnom cintoríne. Dňa 7. 7. 1807 s vi Demianovi a Charitas, rod. Sontágovej, narodil ďalší syn Andrej Gašpar.86 Pokrstil ho hybský evanjelický farár Samuel Orphanides a aj jeho krstnými rodičmi boli Gašpar a Johana Pottornyayovci. Andrej Gašpar však zomrel už 7. 6. 1809 na silný kašeľ spojený s vysokými horúčkami.87 Dňa 3. 9. 1810 sa Jurajovi a Charitas Demianovcom narodila dcéra Žofia Anna,88 krstnými rodičmi ktorej sa stali Pavol Berzevici (Berzevitzy) a Žofia Pottornyayová a 27. 12. 1814 ďalšia dcéra Alžbeta Terézia,89 ktorú pokrstili v prítomnosti krstných rodičov Gašpara a Žofie Pottornyayovcov. Na jar 1832 sa zosobášila s Jánom Dvončom (Dvonts), evanjelickým kňazom, ktorý nastúpil v Liptovskom Petre 7. 4. 1831 ako kaplán na miesto svojho priateľa Imricha Demiana, ktorý odišiel na štúdiá do Jeny. Dňa 17. 2. 1833 sa im narodil syn Alexander Mikuláš Imrich, krstnými rodičmi ktorého sa stali Mikuláš Pottornyay a Anna Pottornyayová, rod. Gostoniová (Gosztony). Krstil Ján Kalinčák, farár z Liptovského Jána.90 Ján Dvonč pochádzal z Brezna, kde sa narodil po dcére Márii (nar. 1. 2. 1803, neskôr manželka Martina Bruotha), 28. 3. 1805 v rodine Jána Dvonča (Dvonts) a Márie, rod. Filovej. Zomrel 28-ročný v Liptovskom Petre 17. 12. 1833.91 Krátko po ňom zomrela aj Alžbeta Terézia, a to 19. 4. 1834 vo veku 19 rokov a 4 mesiace.92
Archív Ev. a. v. cirkevného zboru v Liptovskom Mikuláši, Matrika zomretých 1813 – 1843, s. 66. 86 ŠA By, f. ZCM, Matriky evanjelického a. v. farského úradu v Liptovskom Petre, inv. č. 546, Matrika krstov 1784 – 1821, s. 48. 87 ŠA By, f. ZCM, Matriky evanjelického a. v. farského úradu v Liptovskom Petre, inv. č. 552, Matrika zomretých 1784 – 1821, s. 39. 88 ŠA By, f. ZCM, Matriky evanjelického a. v. farského úradu v Liptovskom Petre, inv. č. 546, Matrika krstov 1784 – 1821, s. 40. 89 ŠA By, f. ZCM, Matriky evanjelického a. v. farského úradu v Liptovskom Petre, inv. č. 546, Matrika krstov 1784 – 1821, s. 71. Tento údaj o narodení, ako aj údaj o úmrtí jej matky Charitas Sontágovej (pozri hore), sú tu uvedené tak, ako sú zapísané v príslušných matrikách. Keďže pri úmrtí matky nie je napísaná príčina smrti, možno predpokladať, že matka, Charitas Demianová, rod. Sontágová, zomrela pri pôrode – pozn. autora. 90 ŠA By, f. ZCM, Matriky evanjelického a. v. farského úradu v Liptovskom Petre, inv. č. 547, Matrika krstov 1822 – 1856, s. 53. 91 ŠA By, f. ZCM, Matriky evanjelického a. v. farského úradu v Liptovskom Petre, inv. č. 553, Matrika zomretých 1822 – 1865, s. 36. 92 ŠA By, f. ZCM, Matriky evanjelického a. v. farského úradu v Liptovskom Petre, inv. č. 553, Matrika zomretých 1822 – 1865, s. 37. 85
© Slovenská národná knižnica www.snk.sk
104
Dňa 22. 8. 1817 sa Jurajovi Demianovi a Zuzane, rod. Rothovej, narodila dcéra Emilia Johanna93 a 12. 6. 1820 posledné dieťa, ktorým bola Ludovika Sabina. Za krstných rodičov obom dcéram pozvali opäť Gašpara a Žofiu Pottornyayovcov.94 Ludovika Sabina zomrela slobodná 17. I. 1849 v Liptovskom Petre na tuberkulózu pľúc.95 Baltazár Demian Baltazár (Pavol Baltazár) Demian začal 17. 9. 1821 študovať na evanjelickom lýceu v Kežmarku.96 V rokoch 1801 – 1854 tu žiaci mohli študovať teológiu, filozofiu a právo. Podľa historika Milana Chomu „Kežmarské gymnázium bolo viac ako gymnázium a kto ho ukončil bol na úrovni dnešného bakalára. Žiaci sa pripravovali na nemecké univerzity. Naučili sa perfektne jazyk a potom odišli študovať...“.97 Spolužiakmi Pavla Baltazára boli Samuel Klimo zo Liptovského Jána, Imrich Joob z Prosieka v Liptove a Mikuláš Markovič (Markovitz) z Veľkej Kikindy (Nagy Kikinda).98 Baltazár ukončil štúdium na tejto škole záverečnou skúškou v školskom roku 1823/24. Od roku 1824 pokračoval v štúdiu na lekárskej fakulte Kráľovskej uhorskej univerzity v Pešti, ktorú ukončil v roku 1830 dizertačnou prácou: Dissertatio inauguralis medico-chirurgicade asphyxiis. Potom pôsobil ako hlavný lekár Oravskej, Turčianskej a Liptovskej župy. Veľa cestoval, prešiel Rakúsko, Nemecko, Švajčiarsko, Taliansko, Nórsko, Lotyšsko a ďalšie krajiny a na zahraničných cestách sa snažil aj vzdelávať. Rád navštevoval múzeá, zoologické záhrady a i.; so záujmom obdivoval krajinu aj rôzne pamätihodnosti v mestách, cez ktoré prechádzal. Pritom nezabúdal ani na svoju profesiu lekára. V rodinnom archíve autora sa zachoval list zo 4. októbra 1843, ktorý písal svojej manželke Žofii, a v ktorom opísal jednu zo svojich zahraničných ciest. Navštívil aj miestnu nemocnicu v Benátkach (Wenedig ako ich nazýval) i keď – ako konštatoval – jeho spoluúčastníci tak nechceli učiniť. V každom liste pozdravoval svoju najdrahšiu manželku Žofiu, milované deti i ostatnú rodinu. Bol členom Spoločnosti nemeckých prírodovedcov a lekárov (Ge ŠA By, f. ZCM, Matriky evanjelického a. v. farského úradu v Liptovskom Petre, inv. č. 546, Matrika krstov 1784 – 1821, s. 79. 94 ŠA By, f. ZCM, Matriky evanjelického a. v. farského úradu v Liptovskom Petre, inv. č. 546, Matrika krstov 1784 – 1821, s. 88. 95 ŠA By, f. ZCM, Matriky evanjelického a. v. farského úradu v Liptovskom Petre, inv. č. 553, Matrika zomretých 1822 – 1865, s. 172. 96 ŠA Levoča, f. Nemecké evanjelické a. v. gymnázium v Kežmarku, Nova Matricula Lycea Kesmarkiensis Evangelicorum Avg confesion 1813/14 – 1839/40. 97 Katolícke noviny, tradičné noviny súčasného kresťana, roč. 133, zo dňa 27. mája 2018, s. 10. 98 ŠA Levoča, f. Nemecké evanjelické a. v. gymnázium v Kežmarku, Nova Matricula Lycea Kesmarkiensis Evangelicorum Avg. confesion 1813/14 – 1839/40. 93
© Slovenská národná knižnica www.snk.sk
105
sellschaft deutscher Naturforscher und Ärzte) a zúčastňoval sa na jej zasadnutiach, napr. v septembri 1843 v Štajerskom Hradci (Graz).99 Od mladého veku sa zaoberal i maľovaním. Najprv tvoril zátišia, potom krajinky a portréty, ale aj historické obrazy. Z každej krajiny, ktorú navštívil, si doniesol zaujímavé náčrty, ktoré doma s veľkou usilovnosťou dokončieval. V roku 1831 namaľoval aj autoportrét, ktorý sa v roku 1915 nachádzal v súkromnom archíve jeho zaťa Rudolfa Jeneka v Žitkovci v Zalianskej župe100 v západnom Uhorsku (teraz Slovinsko). Mal veľkú zásluhu na tom, že cholera dovlečená do horného Uhorska ruským vojskom sa nerozšírila ďalej a nespôsobila veľké straty. Mesiace sa ani nepohol z epidemiologickej nemocnice, ktorú sám založil, a neúnavne liečil chorých. Starostlivo a úspešne liečil aj príslušníkov ruského vojska, ktorí v roku 1849 pobudli v Dolnom Kubíne, za čo mu cár Mikuláš v roku 1850 udelil Rad sv. Stanislava. Na dôchodku sa vrátil k obľúbenej záľube, maliarstvu, ktorému sa venoval až do smrti. Najčastejšie sa zaoberal kreslením sakrálnych motívov. Aj jeho najvýznamnejšie umelecké dielo znázorňuje Krista s krížom a tento obraz vytvoril pre farský kostol v Dolnom Kubíne. Dňa 10. 7. 1836101 sa 30-ročný Baltazár Demian, doktor medicíny a lekár Oravskej stolice oženil s Žofiou Lehotskou (Lehotzky) z Dolného Kubína, jedinou dcérou Alexeja Lehotského a Juliany, rod. Kubíniovej (Kubiny). Ako svedkovia sú zapísaní podžupan Oravskej stolice Jozef Kubíni, Angelika Dobáková, rod. Kubíniová a vyberač vojenských daní Oravskej stolice Maxmilián Zmeškal. Baltazár Demian zomrel v 28. 11. 1851 v Dolnom Kubíne, kde je aj pochovaný. O jeho živote a práci i v osvetovej oblasti existuje viacero prameňov102 a dozvedáme sa o ňom aj z jeho bohatej korešpondencie.
LANGER, L. a A. SCHRÖTTER. Amtlicher Bericht über die einundzwanzigste Versammlung deutscher Naturforscher und Aerzte in Gratz, im September 1843. Gratz: [Gesellschaft Deutscher Naturforscher und Ärzte], 1844, s. 15. 100 SZENDREI, J. a Gy. SZENTIVÁNYI. Magyar Képzőművészeti Lexikona 1. Budapest: Abádi – Günter, 1915, s. 366. 101 ŠA By, f. ZCM, Matriky evanjelického a. v. farského úradu v Dolnom Kubíne, inv. č. 172, Matrika sobášených a zomretých 1818 – 1895, s. 20 (21). 102 Révai Nagy Lexikona 5. Budapest: Révai testvérek irodalmi intézet Részvénytársaság, 1912, s. 422; SZENDREI, J. a Gy. SZENTIVÁNYI. Magyar Képzőművészek Lexikona 1. Budapest: Abádi – Günter, 1915, s. 366; DUBNICKÁ, E. Peter M. Bohúň: Život a dielo. Bratislava: Slovenské vydavateľstvo krásnej literatúry, 1960, s. 38; FLORIN, Th. H. Oravci v slovenskej kultúre. Dolný Kubín: Okresný dom osvety, 1964, s. 42 – 43; ČAPLOVIČ, J. Portréty dejateľov Oravy. Dolný Kubín: Okresný národný výbor, 1990, s. 37. ISBN 80-900408-1-0; MAŤOVČÍK, A., ed. Biografický lexikón Slovenska 2. Martin: Slovenská národná knižnica, 2004, s. 227. ISBN 80-89023-44-4. 99
© Slovenská národná knižnica www.snk.sk
106
Žofia Demianová, rod. Lehotská, a jej rod Už sme spomenuli, že dňa 10. 7. 1836 sa Baltazár Demian oženil s Žofiou Lehotskou (Lehotzky) z Dolného Kubína, jedinou dcérou zemana Alexeja Lehotského (Lehotzky) a Júlie, rod. Kubíniovej. Alexej Lehotský sa narodil v Dolnom Kubíne 17. 2. 1781 v rodine Jána Lehotského (nar. 25. 6. 1745) a Zuzany, rod. Ambrózyovej, z Istebného (nar. 14. 11. 1750).103 Genealógiou rodu Lehotských z Kráľovej Lehoty sa zaoberajú viaceré pramene.104 Alexej Lehotský sa 12. 5. 1806 v oravskej obci Leštiny oženil s Júliou Kubíniovou, dcérou zemana Jozefa Kubíniho a Amálie, rod. Ötvöšovej. Svedkami boli Michal Ambrózy, prefekt Oravského panstva, Alexander Revický, prísediaci Oravskej stolice, a Alžbeta Okoličániová, manželka Michala Ambrózyho.105 Alexej a Júlia Lehotskovci mali 8 detí, z ktorých sa Žofia narodila ako štvrtá v poradí 25. 5. 1810. Jej krstnými rodičmi boli Michal Ambrózy, prefekt Oravského panstva, a Judita Zmeškalová.106 Všetci Žofiini súrodenci sa narodili v Dolnom Kubíne. Najstarší zomreli pomerne krátko po narodení. Boli to Karol (nar. 30. 4. 1807, zomr. 28. I. 1809) a Peter (nar. 22. 5. 1809, zomr. 1. 10. 1810).107 Ďalší brat Marek Eduard (nar. 29. 4. 1821) zomrel 3. 9. 1839 na ťažkú a dlho trvajúcu chorobu mozgu vo veku 18 rokov.108 Po dcére Žofii sa 17. I. 1812 narodil v Dolnom Kubíne Anton, ktorý sa neskôr stal správcom Oravského panstva a zomrel v Oravskom Podzámku 17. 12. 1891 (pochovaný v Dolnom Kubíne), potom Alexej (nar. v Dolnom Kubíne19. 12. 1813),109 ktorý bol majorom c. k. armády a zomrel vo Veľkom Varadíne (teraz Oradea, Rumunsko) 8. 12. 1856. Ďalším bratom bol Karol (nar. 15. 3. 1815), ktorý sa stal slúžnym Oravskej župy. Dňa 17. 7. 1845 sa oženil s 18-ročnou Kornéliou Paluďajovou (Pallugyai), rímsko-katolíckeho vierovyznania bývajúcou v obci Gäceľ VÍTEK, P. a F. BIZUB. Rod Lehotský z Kráľovej Lehoty (1230 – 2008). Kráľova Lehota: Obec Kráľova Lehota, 2008, s. 71. ISBN 978-80-970027-9-4. 104 VÍTEK, odk. 103; NAGY, I. Magyarország csaladai czimerrekkel és nemzékrendi táblákkál 7. Pest: Ráth Mór, 1860, s. 84, 85; SZLUHA, M. Liptó vármegye nemes családjai. Budapest: Heradika, 2000, s. 340 – 341. ISBN 963-85645-2-0; VÍTEK, P. a S. MAŤUGOVÁ. Lexikón erbov šľachty na Slovensku 3. Oravská stolica. Bratislava: Hajko a Hajková, 2007, s. 71 – 72. ISBN 978-80-88700-69-2. 105 ŠA By, f. ZCM, Matriky evanjelického a. v. farského úradu v Leštinách, inv. č. 446, Matrika krstených sobášených a zomretých 1786 – 1854, s. 362. 106 ŠA By, f. ZCM, Matriky evanjelického a. v. farského úradu v Dolnom Kubíne, inv. č. 169, Matrika krstov 1784 – 1817, s. 73. 107 VÍTEK, odk. 103, s. 71. 108 ŠA By, f. ZCM, Matriky evanjelického a. v. farského úradu v Dolnom Kubíne, inv. č. 172, Matrika sobášených a zomretých 1818 – 1895, s. 37 (162). 109 ŠA By, f. ZCM, Matriky evanjelického a. v. farského úradu v Dolnom Kubíne, inv. č. 169, Matrika krstov 1784 – 1817, s. 82. 103
© Slovenská národná knižnica www.snk.sk
107
(dnes časť Oravskej Poruby). Kornélia, dcéra statkára a tabulárneho sudcu Antona Paluďaja a Laury Dlholuckej (Dlholutzky),110 sa narodila v Oravskom Podzámku 3. 4. 1827 a zomrela v Dolnom Kubíne 29. 10. 1897. Karol Lehotský zomrel v Dolnom Kubíne 5. 12. 1878.111 Posledný syn Lehotskovcov Peter sa tiež narodil v Dolnom Kubíne 6. 5. 1827. Počas revolúcie 1848/49 bol nadporučíkom maďarskej armády a vyznamenal sa v jej víťaznom boji proti cisárskemu vojsku pri Branisku. Zomrel v Lovinobani 77-ročný 22. 2. 1904 na chorobu pľúc.112 Otec Alexej Lehotský bol hlavným komisárom ciest Oravskej stolice a tabulárnym sudcom. Zomrel v Dolnom Kubíne na pľúcny edém 1. 4. 1847. Júlia Lehotská, rod. Kubíniová, zomrela 15. 11. 1847 v Dolnom Kubíne 63-ročná na celkovú slabosť.113 Žofia Demianová, rodená Lehotská, vdova po Baltazárovi Demianovi, sa dožila 82 rokov a zomrela v Dolnom Kubíne 20. 12. 1891. Pohrebné obrady vykonal Ján Škripeň, senior Oravského ev. seniorátu, a Pavol S. Novák, farár miestneho cirkevného zboru. Vo vdovstve prežila 40 rokov.114 Alexej Demian Najstarším dieťaťom Baltazára a Žofie Demianovcov bol syn Alexej (maďarsky Elek), ktorý sa narodil v Dolnom Kubíne 11. 4. 1837. Jeho krstnými rodičmi boli podžupan Móric Zmeškal (Zmesskal) a Antónia Bajčiová (Bajcsy), rodená Pongrácová.115 Alexej Demian študoval na evanjelickom gymnáziu v Tešíne. Tu v dome č. 102 začas bývala vdova Žofia Demianová s deťmi. Alexej sa na školu zapísal 20. 9. 1851.116 Na štúdium sa pripravoval súkromne, nemal však základy vedomostí z matematiky a gréckeho jazyka, čo mu spočiatku robilo dosť problémov. Podľa výkazu študentov117 bol hodnotený ako usilovný študent s primeranou poŠA By, f. ZCM, Matriky evanjelického a. v. farského úradu v Dolnom Kubíne, inv. č. 172, Matrika sobášených a zomretých 1818 – 1895, s. 31. 111 VÍTEK, odk. 103, s. 71 112 ŠA BB, f. ZCM, Matriky ev. a. v. farského úradu v Lovinobani, inv. č. 208, Matrika krstov, sobášov a pohrebov 1847-1912. 113 ŠA By, f. ZCM, Matriky evanjelického a. v. farského úradu v Dolnom Kubíne, inv. č. 172, Matrika sobášených a zomretých 1818 – 1895, s. 56 (181). 114 ŠA By, f. ZCM, Matriky evanjelického a. v. farského úradu v Dolnom Kubíne, inv. č. 172, Matrika sobášených a zomretých 1818 – 1895. 115 ŠA By, f. ZCM, Matriky evanjelického a. v. farského úradu v Dolnom Kubíne, inv. č. 170, Matrika krstov 1818 – 1895, s. 42. 116 Evanjelické múzeum v Tešíne (Muzeum Protestantyzmu w Cieszynie). Kniha evanjelickej školy – Immatriculations-Büch, sygn. 1678, sygn. 2, s. 282 – 283, Gimnazjum Ewangelickie w Cieszynie z lat 1813 – 1881, sygn. 2, s. 282 – 283. 117 Štátny archív v Katoviciach, oddiel Tešín (Archivum Państwowe, Oddział w Cieszynie). fond 14/72 C. K. Evanjelické gymnázium v Tešíne, z rokov 1813 – 1881, sign. 2, s. 282 – 283 (Akt 110
© Slovenská národná knižnica www.snk.sk
108
zornosťou. Z predmetov mal najradšej prírodopis, v matematike si postupne obľúbil algebru, grafické znázorňovanie a nemecký jazyk. V liste z Tešína z 28. júna, pravdepodobne roku 1852 (rok sa na liste nezachoval), adresovanom ujovi Petrovi Lehotskému,118 ktorému gratuloval k meninám, súčasne žialil nad smrťou milovaného otca, doktora Baltazára Demiana. Doslova napísal: „.Keď si len na milujúceho otca pomyslím, tak mi je veľmi úzko na srdci“. Pochválil sa, že si založil zbierku chrobákov, tiež i zbierku kameňov a entomológia ho veľmi zaujíma. Túto snahu ocenil aj profesorský zbor evanjelického gymnázia v jeho výkaze študenta. Od 1. 10. 1855 pracoval ako lesný správca v hornooravskej obci Podbiel.119 Mal na starosti veľký lesný revír (4054,09 ha), ktorý zahŕňal aj oblasť Západných Tatier, resp. Roháčov. V práci bol veľmi zodpovedný a svedomitý, náročný na seba aj na podriadených. Dôsledne plnil a dodržiaval nariadenia nadriadených, najmä vrchného lesmajstra Villiama Rowlanda. Podobne ako ďalší lesní úradníci Oravského panstva bol aj on už od r. 1873 členom Karpatského spolku (Karpathen Verein). Dňa 21. 5. 1868 ho vymenovali za riadneho člena Štátneho lesníckeho spolku v Budapešti a vydali mu diplom, ktorý sa zachoval v rodinnom archíve. Alexej Demian mal aj veľké zásluhy na citlivom sprístupnení Roháčov pre turistov a návštevníkov. Veľmi rád kreslil a svoje vlohy ku kresleniu a estetike vôbec zdedil pravdepodobne po otcovi Baltazárovi Demianovi. Alexej Demian zomrel 27. 6. 1901. Na smútočnom oznámení, ktoré sa zachovalo v rodinnom archíve, je uvedené, že zomrel o 11.30 hodine po krátkej chorobe vo veku 64 rokov. Podľa matriky120 zomrel na srdcovú slabosť (infarkt) a pochovaný bol 30. 6. 1901 o 13,00 hodine podľa evanjelického vierovyznania na cintoríne v Podbieli. Pohrebné obrady vykonal Pavol S. Novák, senior a farár v Dolnom Kubíne. Potomkovia Alexeja Demiana Alexej Demian mal s Máriou Janotíkovou, ktorá mu viedla domácnosť, dcéry Máriu (nar. 1. 8. 1863),121 Zuzanu (nar. 4. 4. 1865) a syna Jána (nar. 12. 5. 1868).122 Za krstných rodičov svojim deťom pozvali učiteľa Antona Pirončáka (Pironcsak) a Katarínu Hunčagovú (Huncsaga). Najstaršiu dcéru krstil administrátor fary Šte14/72 C. K.Gimnazjum Ewangelickie w Cieszynie z lat 1813 – 1881, sygn. 2, s. 282 – 283). Presný dátum na liste, ktorý je v súkromnom archíve autora tohto príspevku, sa nezachoval. 119 ŠA By, f. Oravský komposesorát, Lesný úrad, inv. č. 362, šk. č. 74. 120 Archív Farského úradu ev. a v. cirkvi v Dolnom Kubíne, Matrika zosnulých ev. a. v. cirkvi dolnokubínskej po roku 1895. 121 ŠA By, f. ZCM, Matriky r. k. farského úradu v Bzinách, inv. č. 60, Matrika krstov 1852 – 1895, pag. 22 (s. 43 – 44). 122 ŠA By, f. ZCM, Matriky r. k. farského úradu v Bzinách, inv. č. 60, Matrika krstov 1852 – 1895, pag. 40 (s. 80 – 84). 118
© Slovenská národná knižnica www.snk.sk
109
fan Vilček (Viltsek), ďalšie deti už správca fary Ondrej Tomečko (Tomecsko). Syn Ján však zomrel v detskom veku na kiahne 26. 7. 1872.123 Mária Janotíková sa narodila v Medzibrodí na Orave 12. 4. 1835 v rodine Štefana Janotíka (Janotyik) a Anny rod. Klocokovej (Kloczok),124 a zomrela v Mokradi pri svojej dcére Márii Kocyanovej 15. 7. 1917 vo veku 82 rokov.125 Dcéru Máriu, a podľa ústneho podania Anny Laurinčíkovej z Dolného Kubína-Mokrade i Zuzanu, poslali rodičia na štúdium do rodinnej školy v meste Bielsko. Bola to kláštorná škola, ktorú spravovala Kongregácia školských sestier de Notre Dame z materského sídla v meste Wrocław (Die Kongregacion Armen-Schulschwestern de Nôtre-Dame, aus dem Mutterhause in Breslau).126 V tejto škole vyučovali všetky predmety, ktoré dievčatá potrebovali pre vedenie domácnosti, včítane ručných prác, háčkovania, štrikovania, pletenia a tiež nemecký jazyk. V čase štúdia obidvoch sestier (1873 – 1877) bola riaditeľkou školy sestra predstavená Sr. Maria Heriberta Leberová. Škola mala spočiatku len 7 pedagógov (školských sestier), ale po r. 1879 ich počet stúpol na 14. Ako kňazi v škole pôsobili Matej Bulowski a Ján Böss.127 Po dohode s Máriou Janotíkovou dcéru Máriu ďalej vzdelával otec Alexej Demian. Mária sa 28. 7. 1898 vydala za vdovca, významného lesníka, jedného z najlepších znalcov tatranskej prírody v 19. storočí a výborného preparátora Antona Kocyana (1836 – 1916), pôvodom z poľského Makova (Maków). Na Oravu prišiel na pozvanie Oravského panstva z Koscieliskej doliny v poľskej časti Západných Tatier v súvislosti so založením Oravského múzea. Z viacerých prác i štúdií (i v poľskej literatúre) o tejto významnej osobnosti upozorňujeme aspoň na poslednú prácu od Ľudovíta Kociana.128 Mária Kocyanová zomrela 27. 5. 1957 v Mokradi (dnes mestská časť Dolného Kubína), kde je aj pochovaná. Anton a Mária Kocyanovci mali troje detí, Gabrielu Alexandru, Antona a Editu. Všetci sa narodili v Zuberci na Orave. Gabriela Alexandra (nar. 27. 10. 1898) sa vydala za Jána Albrechta (nar. 13. 11. 1894 v obci Nespice, resp. Žáry Nespice,
ŠA By, f. ZCM, Matriky r. k. farského úradu v Bzinách, inv. č. 61, Matrika sobášov a úmrtí 1852 – 1895, pag. 45 (s. 184 – 185). 124 ŠA By, f. ZCM, Matriky r. k. farského úradu v Bzinách, inv. č. 58, Matrika krstov 1787 – 1844, s. 135. 125 Archív Rímskokatolíckeho farského úradu Kňažia, Matrika úmrtí 1894 – 1924. 126 Schematizmus Diecézy wroclawskej. Personalstand der Geistlichkeit des Bisthums Breslau k. k. österreich. Antheils für das Jahr 1869. Teschen 1869 s. 76 – 77. 127 Schematizmus Diecézy wroclawskej. Personalstand der Geistlichkeit des Bisthums Breslau k. k. österreich. Antheils für das Jahr 1870. Teschen 1870 s. 72 – 73. 128 KOCIAN, Ľ. Anton Kocyan (1836 – 1916), život a práca. In: Zborník Oravského múzea 33. Dolný Kubín: Oravské múzeum P. O. Hviezdoslava, 2016, s. 307 – 339. ISBN 978-80-89564-16-3. 123
© Slovenská národná knižnica www.snk.sk
110
okr. Vimperk), do rodiny Václava Albrechta a Anny, rod. Škopkovej.129 Ján Albrecht bol legionárom a ako vyšší dozorca finančnej stráže pôsobil a žil s manželkou na viacerých miestach: Chľaba (Helemba) pri Štúrove (Párkány), Banská Štiavnica, Šumava; po druhej svetovej vojne v Kalku (Kalek), dnes okr. Chomutov v Ústeckom kraji. V r. 1950 prišli na Slovensko, na Oravu, kde žili v Mokradi pri Dolnom Kubíne. Gabriela Albrechtová, rod. Kocyanová, zomrela 21. 9. 1970 a Ján Albrecht 4. 7. 1977. Obidvaja sú pochovaní na cintoríne v Mokradi. Mali syna Jaroslava Jána (nar. 5. 11. 1923, zomr. 23. 7. 1924)130 a dcéru Adelu Darinu (nar. 30. 10. 1924 v Mokradi), ktorá sa začiatkom 50-tych rokov vydala za právnika JUDr. Bohuslava Strnada (nar. 28. 11. 1919 v Chrudimi, Česko). Mnoho rokov žili v Ústí nad Labem v severných Čechách. Mali syna Bohuslava, ml. (nar. 22. 11. 1952), ktorý vyštudoval veterinárne lekárstvo a zomrel 10. 8. 1991. Dňa 14. 12. 1998 zomrela v Ústí nad Labem Darina Strnadová a dňa 19. 2. 2005 i Bohuslav Strnad. Anton Kocyan, syn Antona a Márie Kocyanovcov, sa narodil 13. 6. 1900. Pôsobil ako pedagóg na viacerých miestach na Slovensku, od r. 1942 v Trstenej na Orave, kde 28. 3. 1984 zomrel. Pochovaný je v Mokradi.131 Dňa 1. 8. 1946 oženil so svojou kolegyňou Etelou, rod. Krúpovou (nar. 18. I. 1917, zomr. 20. 7. 2020) a mali dvoch synov: Ľudovíta (nar. 24. 12. 1947) a Jaroslava (nar. 18. 9. 1949), autora tohto príspevku. Tretím dieťaťom Antona a Márie Kocyanovcov bola dcéra Edita (nar. 13. I. 1902). Dňa 4. I. 1941 sa vo Veľkých Karloviciach pri Vsetíne vydala za Klementa Mruzeka (Mrůzek), ktorý pôsobil ako vedúci oddelenia na daňovej správe v meste Vsetín. Narodil sa v Uhlířove 22. 11. 1897 v rodine Alberta Mruzeka (Mrůzek) a Antonie, rod. Grelovej. Mal tri sestry a jedného brata. Zomrel 17. 5. 1956 v meste Krnov, kde Mruzkovci niekoľko rokov žili. Edita Mruzková, rod. Kocianová, zomrela 29. 7. 1982 v Mokradi, kde je aj pochovaná. Ich manželstvo bolo bezdetné. Zuzana, mladšia dcéra Alexeja Demiana a Márie Janotíkovej, bývajúca v Medzibrodí na Orave sa 8. 2. 1886 vydala za 24-ročného Michala Halaja z Dolného Kubína, syna Jána Halaja a Žofie, rod. Kováčikovej.132 Mali dve deti Michala (3. 8. 1890 – 9. 5. 1963) a Margitu, ktorá sa vydala za Štefana Bruncka z Istebného. Michal Halaj zomrel v Amerike za tragických okolností ako tavič v oceliarni v roku
Zemský archiv Třeboň, f. Sbírka matrik Jihočeského kraje, Římskokatolická církev Vimperk, Matrika narozených 1889 – 1895. 130 Archív r. k. farského úradu Kňažia, Matrika rodná (Matrica Baptisorum) 1895 – 1929 a Matrika úmrtná 1895 – 1929. 131 KOCIAN, Ľ. Životopis Antona Kociana. In: Zborník Oravského múzea 17. Dolný Kubín: Oravské múzeum P. O. Hviezdoslava, 2000, s. 6 – 50. ISBN 80-967252-7-0. 132 ŠA By, f. ZCM, Matriky rímskokatolíckej farnosti Bziny, inv. č. 61, Matrika sobášov a úmrtí 1852 – 1895, pag. 36 (s. 67 – 68). 129
© Slovenská národná knižnica www.snk.sk
111
1894. Zuzana bola od 29. roku života vdovou a vychovávala dvoje malých detí. Zomrela 23. 12. 1943. Ďalšie deti Baltazára a Žofie Demianovcov Baltazár a Žofia Demianovci mali ešte ďalšie deti: Rudolfa Jána (nar. 28. 6. 1838), Žofiu Bertu (nar. 27. 8. 1839) a Eugena (nar. 9. 12. 1840). Za krstných rodičov im pozvali príslušníkov miestnej šľachty, a to prvého podžupana Mórica Zmeškala, Vilmu Meškovú, rod. Sentivániovú a dvorného radcu Vendelína Abaffyho.133 Syn Rudolf Ján však po dvoch mesiacoch 17. 8. 1838 zomrel na kašeľ. 134 Žofia Berta sa 25. 8. 1858 vydala za 39-ročného zemana Júliusa Nozdrovického (Nozdrovitzky) z Nozdrovíc (samostatná obec, po roku 1895 pripojená k obci Košeca, okr. Ilava), predsedu Cisárskeho-kráľovského urbárskeho súdu v Dolnom Kubíne. Na svadbe boli prítomní aj svedkovia Kornel Meško, právny zástupca Oravského panstva, a Adeodát Platthy, tajomník župného súdu. Július Nozdrovický (nar. 3. 4. 1815 v Nozdroviciach, zomr. 28. 4. 1883 tamže) sa neskôr vrátil do rodiska, kde pôsobil ako advokát a svetský funkcionár evanjelického cirkevného zboru v Púchove. Získal aj titul kráľovského radcu. Mali syna Ľudovíta a dcéru Žofiu Teréziu Biancu, neskôr vydatú Zvariniovú, ktorá sa narodila v Dolnom Kubíne 7. 11. 1859135 a zomrela v mestečku Lendava (Alsólendva) v Slovinsku 13. I. 1912.136 Manželstvo Žofie Berty a Júliusa Nozdrovického však bolo v roku 1875 krajským súdom v Trenčíne rozvedené. Žofia Berta sa potom opäť vydala za Rudolfa Jeneka, ktorý sa narodil v r. 1840 v Čechách, v okolí Českých Budějovíc. Miesto ani presný dátum jeho narodenia sa mi ani po dlhšie trvajúcom systematickom bádaní nepodarilo overiť. Podľa evidencie obyvateľov mesta Českých Budějovíc137 sa narodil v obci Dubné pri Českých Budějoviciach, no v matrike farského úradu tejto obce sa zápisy jeho narodenia a narodenia jeho súrodencov nenachádzajú. Jeho otec Leopold Jenek (nar. 1796) pracoval ako zriadenec pri obchodnej komore a matka sa volala Františka, rod. Ambróziová (nar. 13. 3. 1810). Rodina Jenekovcov bývala v dome č. 165 na severnej strane hlavného štvorcového námestia ŠA By, f. ZCM, Matriky evanjelického a. v. farského úradu v Dolnom Kubíne, inv. č. 170, Matrika krstov 1818 – 1895, s. 44, 46, 48. 134 ŠA By, f. ZCM, Matriky evanjelického a. v. farského úradu v Dolnom Kubíne, inv. č. 172, Matrika sobášených a zomretých 1818 – 1895, fol. 46 (s. 51 – 52). 135 ŠA By, f. Matrika evanjelického a. v. farského úradu v Dolnom Kubíne, inv. č. 170, Matrika krstov 1818 – 1895. 136 Archív Maribor, Lendava (Alsólendva), Pomúrie. Dnes Slovinsko, Matrika zomretých 1907 – 1918. 137 Státní oblastní archiv v Třeboni, oddelení České Budějovice, f. Archiv města České Budějovice, Kniha evidence obyvatel. 133
© Slovenská národná knižnica www.snk.sk
112
v Českých Budějoviciach, mali tri dcéry a štyroch synov, ktorí sa narodili v rokoch 1836 – 1842. Rudolf Jenek v rokoch 1851 – 1854 absolvoval nižšiu reálku v Českých Budějoviciach (Vyšší škola chlapecká německá České Budějovice) a od roku 1864 diaľkovo študoval lesníctvo (Gäste für das Forstwesen) na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici.138 Jeho spolužiakmi boli aj niektorí študenti z Oravy, medzi nimi Jozef Šurina či Ján Vrchovina. Rudolf Jenek po skončení štúdií pôsobil ako lesmajster na viacerých miestach Uhorska. Zachoval sa jeho list z 22. 2. 1877,139 v ktorom sa ako lesmajster v Novej Bani u vrchného lesmajstra Oravského panstva Viliama Rowlanda prihováral za prijatie jedného pracovníka do služieb Oravského panstva. V závere listu dal pozdravovať manželku vrchného lesmajstra aj od svojej manželky. Možno ňou bola už vtedy Žofia Berta Demianová. Pravdepodobne v poslednom období života žili manželia Jenekovci v západnej časti vtedajšieho Uhorska, v lesníckej kúrii v obci Žitkovci (Zsitkóc) v Zalianskej župe,140 kde Rudolf Jenek pôsobil ako lesmajster na majetku Esterháziovcov. Bol pravdepodobne celkom majetný, no z pozostalosti po Jenekovcoch (či Demianovcoch) sa zachovalo veľmi málo. Rudolf Jenek vlastnil viaceré obrazy ako aj autoportrét svojho svokra Baltazára Demiana z roku 1831, ktoré sa pravdepodobne nezachovali.141 Po prvej svetovej vojne a následných politických zmenách bolo veľa dokumentov zničených. V horárni, resp. lesníckej kúrii, kde ešte v roku 1898 býval Rudolf Jenek, po druhej svetovej vojne zriadili roľnícke družstvo a po roku 1990 všetky budovy zbúrali. Vo fonde Galérie – Múzea v Lendave142 v Slovinsku, sa nachádzajú len dva obrázky (kresby), celkový pohľad horárne, v ktorej Rudolf Jenek s manželkou Žofiou pravdepodobne aj býval, a pôdorys horárne. Dátum úmrtia Žofie Berty Jenekovej, rod. Demianovej, sa mi nepodarilo zistiť. Jej manžel Rudolf Jenek zomrel 2. 1. 1914 v Žitkovci. Posledné dieťa Žofie a Baltazára Demiana bol syn Eugen. Podobne ako jeho súrodenci i on sa narodil v Dolnom Kubíne, a to dňa 9. 12. 1840.143 V období, keď vdova Žofia Demianová žila v Tešíne a s deťmi bývala v dome č. 102, študoval aj Eugen Demian na tamojšom evanjelickom gymnáziu. Štúdium začal v školskom JOERGES, A. Gedenkbuch zur hundertjährigen Gründung der königl.ungarischen Berg- und Forst Akademie in Schemnitz 1770 – 1780, Zoznam absolventov od otvorenia až po koniec prvého Säculum. Banská Štiavnica 1871, s. 236. 139 ŠA By, f. Oravský komposesorát, Lesný úrad, r. 1877, 1878, inv. č. 199, 200, šk. č. 51. 140 Obec Zsitkóc (Žitkovci) v Zalianskej župe, západné Uhorsko. Po r. 1920 pripadla oblasť bývalej Juhoslávii, po rozpade Juhoslavie Slovinsku. 141 SZENDREI, odk. 100, s. 366. 142 Galerja Muzej Lendava. Fotoarchív. 143 ŠA By, f. ZCM, Matriky evanjelického a. v. farského úradu v Dolnom Kubíne, inv. č. 170, Matrika krstov 1818 – 1895, s. 48. 138
© Slovenská národná knižnica www.snk.sk
113
roku 1852/53144 a jeho spolužiakmi boli Karol Göllner z Brezna, Ľudovít Thomka z Martina, Jozef Záturecký z Horného Záturčia, Hugo Greiner z Jelšavy a ďalší.145 O jeho ďalšom osude nevieme zatiaľ nič. V matrike pri dátume jeho narodenia je aj dátum 16. 7. 1886, ktorý je pravdepodobne dátumom jeho úmrtia, no v matrike zomretých Ev. a v. cirkvi v Dolnom Kubíne sa zápis o jeho smrti pri tomto dátume nenachádza. Záver Osudy členov rodu Demianovcov sme mohli sledovať od prelomu 16. a 17. storočia. Nositelia tohto priezviska žili vo viacerých regiónoch Slovenska a niektorí boli obdarení šľachtickými výsadami. Pátranie po priamych predkoch Baltazára Demiana nás však zaviedlo na Horehronie. Jeho zatiaľ najstarším známym predkom bol Juraj Demian, ktorý pochádzal z obce Horná Lehota. Viac informácií o ňom však nemáme. Jeho syn Juraj (1727 – 1804) sa usadil v Tisovci a mal početnú rodinu. Patril teda k vrstve meštianskeho obyvateľstva. Jeho mladší syn Alexander Juraj (1773 – 1829) už získal vzdelanie a stal sa evanjelickým kňazom. On zabezpečil vzdelanie synom Baltazárovi, resp. Pavlovi Baltazárovi (1803 – 1851) a Gustávovi Imrichovi (1805 – 1831). Mladší z nich sa pripravoval na životnú dráhu evanjelického kňaza, no zomrel predčasne pri veľkej epidémii cholery. Baltazár Demian, ktorý sa stal úspešným lekárom, sa usadil v Dolnom Kubíne a v jeho rodine sa dospelosti dožili dvaja synovia a dcéra. Zo synov mal potomkov, i keď len „po praslici“ iba Alexej (1837 – 1901), ktorý jediný zostal v rodnom kraji. Jeho potomkovia viac-menej zachovali rodinné tradície i pri zmene politických, hospodárskych a spoločenských pomerov až do súčasnosti. Ďalší Baltazárov syn Eugen (1840 – 1886) a dcéra Žofia Berta (1839 – ?) z Oravy odišli. Ich rôznorodé osudy len potvrdzujú stredoeurópsku pestrosť z hľadiska geografického, etnického, sociálneho, konfesionálneho i politického. Uvedenú štúdiu sa mi ani po intenzívnom, niekoľkoročnom a namáhavom bádaní nepodarilo úplne a komplexne ukončiť a bude ju potrebné ďalším genealogickým výskumom doplniť, resp. možno i niektoré údaje opraviť. No aj tak podáva aspoň stručný prehľad o životných cestách jej rodinných príslušníkov a mnohých osobností vtedajších čias na rozsiahlom území Rakúsko-Uhorska, dnešného územia Česka i Slovenska. Evanjelické múzeum v Tešíne (Muzeum Protestantyzmu w Cieszynie). Kniha evanjelickej školy – Immatriculations-Büch, sygn. 1678, sygn. 2, s. 282 – 283, Gimnazjum Ewangelickie w Cieszynie z lat 1813 – 1881, sygn. 2, s. 282 – 283. 145 Štátny archív v Katoviciach, oddiel Tešín (Archivum Państwowe, Oddział w Cieszynie). Fond 14/72 C. K. Evanjelické gymnázium v Tešíne, z rokov 1813 – 1881, sign. 2, s. 282 – 283 (Akt 14/72 C. K.Gimnazjum Ewangelickie w Cieszynie z lat 1813 – 1881, sygn. 2, s. 282 – 283). 144
© Slovenská národná knižnica www.snk.sk
114
Túto prácu by nebolo možné napísať, ak by mi pri jej zostavovaní nepomohli niektorí odborníci a priatelia. Nesmiernou vďakou som zaviazaný Mgr. Daniele Fiačanovej, archivárke ECAV Svätý Kríž – Lazisko, doc. Mgr. Ivone Kollárovej, PhD., z referátu správy a ochrany historických knižničných fondov – Lyceálnej knižnice SAV v Bratislave, Mgr. Kataríne Pekařovej, PhD., z Kabinetu retrospektívnej bibliografie Univerzitnej knižnice v Bratislave, PaedDr. Laděne Plucarovej, riaditeľke archívneho odboru Státního oblastního archivu v Třeboni, PhDr. Marekovi Ďurčovi, PhD., z Turisticko informačného centra Mesta Trstená, Mgr. Rastislavovi Stančekovi, predsedajúcemu zborovému farárovi Ev. a. v. cirkvi Dolný Kubín, Dr. Uwe Datheovi, z oddelenia rukopisov a mimoriadnych zbierok (Handschriften und Sondersammlungen) Thüringer Universitäts – und Landsbibliothek in Jena, Dr. Lendvaimu Zoltánovi Kepemu (dr. Lendvai Kepe Zoltán) z Galérie Múzea v Lendave (Galerija Muzej Lendava) Slovinsko, Petrovi Racovi z Bratislavy, Mgr. art. Mikulášovi Nyékymu (Nyéky Miklós), zo Školy hudobnej a výtvarnej výchovy Juraja Kroóa v Budapešti (Kroó György Zene-és Képzőművészeti Iskola in Budapest), Dr. Ibolyi Foki, PhD., hlavnej archivárke (Oberarchivarin), Komitatsarchiv Zala, Zalaegerszeg, Dr. Éve Sagiovej (Dr. Éva Sagi) z Ústredného archívu a knižnice v Soproni ( Kőzponti archivum, Kőzponti Levéltar Konyvtar és Levéltar, Sopron), Dr. Annamarie Szakáčovej (Dr. Szakács Annamaria) z Maďarského národného archívu v Budapešti (Magyar Nemzeti Levéltar Budapest), mag. Nine Gostenčnikovej, námestníčke direktora, Pokrajinski archiv Maribor, Slovinsko, Miklóšovi Centeovi (Czenthe Miklós) z Evanjelického krajinského archívu v Budapešti (Magyarországi Evangélikus Egyház Honlap), mag. Marcinovi Gábrišovi (Marcin Gabryś), z Farnosti evanjelicko-augsburskej, múzea, bibliotéky a archívu v Tešíne (Parafia Ewangelicko – Augsburska w Cieszyne, Muzeum Protestantyzmu, Bibliotheka i Archiwum, Cieczyn), Dr. hab. Haline Dudalovej (Halina Dudaɫa), riaditeľke archívu Arcidiecézy v Katoviciach (Archiwum Arcidieceziji Katowice), PhDr. Jane Kurucárovej, riaditeľke a Mgr. Márii Heškovej, PhD., vedúcej oddelenia, zo Štátneho oblastného archívu v Žiline, so sídlom v Bytči, Mgr. Vojke Markovičovej z Trstenej, Mgr. Márii Uharčekovej, zo Štátneho archívu v Banskej Bystrici, mojim bývalým kolegyniam: Mgr. Kataríne Ileninovej, vedúcej oddelenia a Mgr. Renáte Jedlákovej z Literárnovedného oddelenia Oravského múzea P. O. Hviezdoslava v Dolnom Kubíne, Mgr. Antónii Albíniovej z Oravskej knižnice Dr. A. Habovštiaka v Dolnom Kubíne, Anne Laurinčíkovej z Dolného Kubína, miestnej časti Mokraď, mojej rodine – neteriam: Mgr. Marcele Adamcovej, PhD., z Banskej Bystrice a Ing. Dagmar Mackovej z Veľkého Šariša, ako aj všetkým, ktorí mi akýmkoľvek spôsobom pomohli pri zostavovaní tohto príspevku.
© Slovenská národná knižnica www.snk.sk
115
Rodokmeň Rod okmeňDDemianovcov emi anovc ov Tabuľka 1
Juraj Demian richtár mestečka Poniky 17. stor. - po 1720 N.N.
Juraj 17. stor. - pred 1752 Dorota Rajzíková/Rosiková (1683)-1773 Juraj 1727-1804 Zuzana Lacová 1734-1817 Zuzana Jakub 1756-1757 1758-1819 1.Zuzana Lakatošová (1761)-1789 2.Mária Černáková 1773-1818
Pavol 1761-1816 Mária Hanesová 1766-?
1.Imrich Juraj Pavol Baltazár Gustáv Imrich 1801-1803 1803-1851 1805-1831 Žofia Lehotská 1810-1891 Alexej 1837-1901 Tab.2
© Slovenská národná knižnica www.snk.sk
116
Rudolf Ján 1838-1838
Mária 1764-? Ondrej Ján ?-?
Zuzana 1768-1793 Michal Gronell 1759-?
Alexander Juraj 1773-1829 1.Charitas Sontágová 1781-1814 2.Zuzana Rothová 1798-?
Barbora 1777-1852 Matej Fillo ?-?
Andrej Gašpar Žofia Anna Alžbeta Terézia 2.Emília Johana Ludovika 1807-1809 1810-? 1814-1834 1817-? Sabina Ján Dvonč 1820-1849 ?-? Žofia Berta 1839-? 1.Július Nozdrovický 1815-1883 2.Rudolf Jenek 1840-1914
Eugen 1840-1886
Tabuľka 2 (genealogický rozrod Alexeja Demiana)
Alexej Demian 1837-1901 z tab.1 Mária Janotíková 1835-1917
Mária Janotíková 1863-1957 Anton Kocyan 1836-1916
Zuzana Janotíková 1865-1943 Michal Halaj (1862)-1894
Gabriela Alexandra Kocianová Anton Kocian 1898-1970 1900-1984 Ján Albrecht Etela Krupová 1894-1977 1917-2020
Jaroslav Ján Albrecht 1923-1924
Adela Darina Albrechtová 1924-1998 Bohuslav Strnad 1919-2005
Ján Janotík 1868-1872
Edita Kocianová Michal Halaj 1902-1982 1890-1963 Klement Mrůzek 1897-1956
Margita Halajová ?-? Štefan Bruncko ?-?
Ľudovít Kocian Jaroslav Kocian 19471949-
Bohuslav 1952-1991
© Slovenská národná knižnica www.snk.sk
117
Pôvod a príbuzenstvo Eduarda Krajňáka Marek Rímsky Kým sa na Myjave a v okolí formovali prvé slovenské dobrovoľnícke oddiely pre pripravovanú septembrovú výpravu v revolučných rokoch 1848 a 1849, Spiša sa tieto prelomové udalosti našich dejín dotkli iba okrajovo. Až v polovici februára 1849 sa stotiny dobrovoľníkov dostali z Popradu do Levoče.1 Eduard Krajňák Do takýchto časov sa narodil Eduard Krajňák, stredoškolský profesor, ktorý v rokoch 1873 – 1907 vyučoval na bratislavskom katolíckom gymnáziu (dnes Grösslingova). Jeho osobnosť a dielo sa nachádza na periférii našich dejín a takisto na okraji záujmu historikov. Študoval na gymnáziách v Levoči a Jágri a klasické jazyky na univerzitách v Budapešti a vo Viedni. Za vrchol jeho tvorby môžeme považovať učebnice slovenského jazyka pre Maďarov, vydané v rokoch 1919 – 1921. Okrem nich knižne vydal kompilačné práce – modlitebnú knižku pre vojakov bojujúcich na fronte s názvom Boh moja nádej (1916) a osvetovú pomôcku Katechizmus striezlivosti (1923). Bohatšia bola jeho publikačná aktivita v maďarských, nemeckých i českých časopisoch a novinách. Ako administrátor a redaktor mal v rokoch 1909 – 1919 hlavnú zásluhu na vydávaní dvoch náboženských mesačníkov, a to najprv Svätý Adalbert (Vojtech), ktorý sa neskôr počas prvej svetovej vojny pretransformoval na Buditeľa katolíckeho ľudu. Jeho korešpondencia svedčí o početných kontaktoch s predstaviteľmi politickej, cirkevnej a kultúrnej sféry nielen zo Slovenska, ale i z Čiech, Ruska, Nemecka a z krajín južných Slovanov na Balkáne.2 Bol pokrstený ako Eduard František dňa 24. septembra 1848 miestnym farárom Jánom Čurilom v Spišskom Hrušove.3 Je to jedna z najstarších obcí na Spiši, ktorej
1 2
3
CAMBEL, Samuel, ed. Dejiny Slovenska 3. Bratislava: Veda, 1992, s. 74. ISBN 80-224-0078-5. RÍMSKY, Marek. Eduard Krajňák. Zabudnutý národovec. In: Knižnica. 2013, roč. 14, č. 11 – 12, s. 100 – 105. ISSN 1335-7026; KAČÍREK, Ľuboš. Korešpondencia Pavla Országha-Hviezdoslava s Jankom Jesenským a Eduardom Krajňákom. In: Bratislava. 2000, roč. 12, s. 133 – 147. ISBN 80-968421-3-7; KAČÍREK, Ľuboš. Bratislavský učiteľ Eduard Krajňák v národnom hnutí na prelome 19. a 20. storočia. In: Sláva šľachetným 6. Učiteľ je okno do sveta a života. Liptovský Mikuláš: Spolok Martina Rázusa, 2020, s. 155 – 179. ISBN 978-80-972016-7-8. Podrobnejšie o jeho diele pozri: RÍMSKY, Marek. Pátranie po diele Eduarda Krajňáka. In: Knižnica. 2020, roč. 21, č. 2, s. 58 – 62. ISSN 1335-7026. Štátny archív v Prešove, Špecializované pracovisko Spišský archív v Levoči (ďalej SA LE), fond Zbierka cirkevných matrík (ďalej ZCM), Matrika pokrstených, sobášených a zomretých
© Slovenská národná knižnica www.snk.sk
118
vznik sa predpokladá pred 12. storočím. Prvá písomná zmienka o nej je z roku 1253. Eduard bol pokrstený v pôvodne gotickom Kostole Sv. Kataríny Alexandrijskej, postavenom na začiatku 14. storočia, ktorý bol v 17. aj 18. storočí prestavaný a v 20. storočí renovovaný. Obec od 17. storočia patrila Mariášiovcom (Máriássyovcom),4 rovnako ako neďaleké, no významnejšie a na pamiatky bohatšie Markušovce, ktoré boli sídelnou obcou tohto popredného spišského rodu. Pravdepodobne odtiaľ pochádzal rod Krajňákovcov, lebo takéto priezvisko sa nenachádza v súpise obyvateľstva z roku 1869 zo Spišského Hrušova a sám Krajňák ho uvádza vždy iba ako rodisko.5 Ak sú v jeho poznámkach a korešpondencii spomienky na detstvo a príbuzných, viažu sa na Markušovce.6 O nich je prvá správa z konca 13. storočia. Približne v čase, keď sa narodil Eduard, splynula s Markušovcami obec Čepanovce, ktorá patrila do Stolice X. Spišských kopijníkov.7 Presne v tejto časti sa narodil Eduardov otec Jozef Krajňák. Význam priezviska Pri vysvetľovaní významu priezviska Krajňák nám jazykovedci ponúkajú viacero možností. Priezviskami Krajniak, Krajňak sa pomenovávali obyvatelia, pochádzajúci z „Krajny“, teda z oblastí severovýchodnej časti dnešného Slovenska,8 alebo to mohlo byť pomenovanie funkcie osoby (krajný, krajník, krajňák), ktorá stála na čele oblasti spravovanej podľa valašského práva.9 Aj historický slovník slovenčiny dokazuje výskyt slova krajniak, krajňak, krajničan ako pomenovanie pre obyvateľov severovýchodnej okrajovej oblasti bývalého horného Uhorska, čo je písomne zachytené už v roku 1683 v Bardejove.10 Posledné vysvetlenie významu slova krajňak je od všeslovanského základu „kraj“ (koniec) pre človeka, ktorý býval na konci, na kraji (obce).11
Rímskokatolíckeho farského úradu v Spišskom Hrušove z rokov 1828 – 1852, kat. č. 802, s. 66. Vlastivedný slovník obcí na Slovensku 3. Bratislava: Veda, 1978, s. 80. 5 Centrum spirituality Východ – Západ Michala Lacka v Košiciach (ďalej CSVZML), fond Eduard Krajňák, šk. 1, inv. č. 2, Úradné životopisy a poznámky k životopisom (nedatované). 6 Literárny archív Slovenskej národnej knižnice (ďalej LA SNK), fond Ľ. V. Riznera. Listy E. Krajňáka Ľ. V. Riznerovi, sign. M 89 B 26. 7 Vlastivedný slovník obcí na Slovensku 2. Bratislava: Veda, 1977, s. 231 – 232. 8 MAJTÁN, Milan. Naše priezviská. Bratislava: Veda, 2014, s. 40. ISBN 978-80-224-1357-2. 9 DORUĽA, Ján. Slováci v dejinách jazykových vzťahov. Bratislava: Veda, 1977, s. 56 – 57. 10 Historický slovník slovenského jazyka. Bratislava: Veda, 1992, s. 126. ISBN 80-224-0385-7. 11 BLICHA, Michal. Z onymie Príkrej. In: Acta Onomastica. 2006, roč. 47, č. 1, s. 89 – 98. ISSN 1211-4413. 4
© Slovenská národná knižnica www.snk.sk
119
Eduardovi prarodičia Jozef Krajňák bol pokrstený 6. februára 1824.12 Jeho otcom bol Michal Krajňák a matkou Margaréta Múdra. Pravdepodobne jej príbuzná Zuzana Múdra bola krstnou matkou Eduarda Krajňáka.13 Sobáš Jozefovho otca Michala Krajňáka s Margarétou Múdrou sa v matrikách Markušoviec ani v matrikách okolitých farských úradov nenašiel. Pomôcť by mohol naračný prameň a súkromný archív vzdialeného príbuzného Ľubomíra Krajňáka,14 ktorý uchováva zápisky genealogického charakteru svojho starého otca.15 Ten si 23. januára 1940 od matrikára obce Rudňany (kedysi Koterbachy) vyžiadal vyhľadať predkov pre potvrdenie pôvodu, slúžiace ako doklad pre pôsobenie vo funkcii, pre ktorú sa to vyžadovalo. Podľa tohto dokumentu bol Jozefovým otcom Michal Krajňák, narodený 29. septembra 1795 v Čepanovciach otcovi Andrejovi a matke Zuzane Janovskej.16 Ak by to bola naozaj správna osoba v Krajňákovom rodokmeni, potom by Michalov otec Andrej mohol byť synom Michala Krajňáka a Anny Haviarovej, narodený 13. novembra 1774 v Čepanovciach. Podobné hľadania matrikárov je potrebné prijímať vždy kriticky. V tomto prípade pochybnosť vzbudzuje informácia matrikára o mieste a dátume narodenia Eduardovho otca Jozefa. Podľa neho sa totiž narodil 7. decembra 1827 v Matejovciach. Takýto záznam je v matrike zapísaný,17 lenže matrikár istotne nevedel, že už dospelý Jozef Krajňák bol sčítacím komisárom pri súpise obyvateľstva v roku 1869 a pri vlastnej osobe zapísal, že sa narodil v roku 1824 v Čepanovciach.18 Krajňák alebo Kuna? Situáciu komplikuje zápis o sobáši z roku 1806, v ktorom ako nevesta figuruje Margaréta Múdra, ale ženíchom bol dvadsaťštyriročný mlynár Michal Kuna. Jeho otec Jozef Kuna bol správcom panského majera, šafárom, a matkou bola Alžbeta Krajňáková.19 Pochopiteľne, mohol to byť prvý, zatiaľ nenájdený sobáš Margaréty, alebo to bola jej menovkyňa, aj keď sa toto meno v markušovských matrikách SA LE, ZCM, Matrika pokrstených, sobášených a zomretých Rímskokatolíckeho farského úradu v Markušovciach z rokov 1754 – 1843, kat. č. 417, s. 268. 13 SA LE, ZCM, Matrika pokrstených, sobášených a zomretých Rímskokatolíckeho farského úradu v Spišskom Hrušove z rokov 1828 – 1852, kat. č. 802, s. 66. 14 MUDr. Ľubomírovi Krajňákovi ďakujem za poskytovanie informácií zo súkromného archívu, za spoluprácu, ochotu a získavanie úradných dokumentov z matričných úradov. 15 Súkromný archív Ľubomíra Krajňáka. Poznámky Štefana Krajňáka z roku 1940. 16 SA LE, ZCM, Matrika pokrstených, sobášených a zomretých Rímskokatolíckeho farského úradu v Markušovciach z rokov 1754 – 1843, kat. č. 417, s. 143. 17 Tamže, s. 289. 18 SA LE, fond Spišská župa, Súpis obyvateľstva z roku 1869, inv. č. 2885, obec Markušovce, dom. č. 36. 19 SA LE, ZCM, Matrika pokrstených, sobášených a zomretých Rímskokatolíckeho farského úradu v Markušovciach z rokov 1754 – 1843, kat. č. 417, s. 509. 12
© Slovenská národná knižnica www.snk.sk
120
nevyskytuje. Lenže dôvodom, prečo by mohol byť tento zápis dôležitý, je pseudonym Eduarda Krajňáka, na stopu ktorého nás priviedol článok o Slovákoch v jednom ukrajinskom zborníku, podpísaný menom E. Kuna.20 Zostavovateľom zborníka bol A. I. Kasteljanskij, ktorého tri po nemecky písané listy sa nachádzajú medzi Krajňákovou korešpondenciou a ktorých obsahom je uverejnenie Krajňákovho článku v zborníku.21 Domnienka o identifikovaní Eduarda Krajňáka so pseudonymom E. Kuna sa definitívne potvrdila v roku 2016 štúdiom korešpondencie s Pavlom Blahom.22 V liste z roku 1903 Krajňák Blahovi prezradil, že si zvolil pseudonymy Hrušovský a E. Kuna a tiež, že o Kunovi informoval už rok predtým krajanského pracovníka v Amerike Rovnianka23 a pod týmto menom uverejnil Krajňák niekoľko príspevkov v zámorí. Kým pohnútku pre pseudonym Hrušovský vysvetlil v liste, a ktorá sa vzhľadom na jeho rodisko dala aj sama predpokladať, motivácia pre krycie meno E. Kuna nie je zrejmá. Michalovi Kunovi a Margaréte Múdrej sa deväť mesiacov po sobáši v auguste roku 1807 narodila dcéra Mária.24 Michalovo zamestnanie v matrike už nie je mlynár, ale tesár. Podstatnejší je záznam o ich synovi Andrejovi. Zatiaľ čo pri jeho narodení v roku 1811 je zapísaný ako otec Michal Kuna,25 pri jeho úmrtí o dva roky neskôr je otcom Michal Krajňák.26 Z toho sa dá dedukovať, že nejaká, zatiaľ neznáma skutočnosť, ktorá podnietila zmenu z pôvodného priezviska po otcovi na priezvisko po matke, sa udiala medzi rokmi 1811 – 1813. V matrikách sa pritom nenašiel údaj o úmrtí Michala Kunu, ale o smrti Michala Krajňáka v roku 1841 vo veku 60 rokov,27 čo by mohlo zodpovedať narodeniu Michala Kunu v roku 1782 v Čepanovciach.28 Pri zápisoch o narodení КУНА, Э. Словаки. In: Кастелянскій, А. И., ed. Формы національнаго движенія в современныхъ государствахъ. Petrohrad: Общественная Полъза, 1910, s. 263 – 272. 21 CSVZML, fond Eduard Krajňák, inv. č. 17, šk. 1., Korešpondencia s A. Kasteljanskim, Listy z 5. septembra a 12. októbra 1907 a z 5. augusta 1908. 22 Slovenský národný archív v Bratislave (ďalej SNA), fond Pavel Blaho, inv. č. 378, šk. č. 8, List z 26. februára 1903. Pseudonymy E. Kuna a Kuna sú uvedené aj v: HANAKOVIČ, Štefan, ed. Slovník pseudonymov slovenských spisovateľov. Martin: Matica slovenská, 1961, s. 127, čím musíme korigovať nesprávne konštatovanie v štúdii RÍMSKY, Marek. Pátranie po diele Eduarda Krajňáka. In: Knižnica. 2020, roč. 21, č. 2, s. 59, že sa tieto pseudonymy v slovníku pseudonymov nenachádzajú. 23 Peter Víťazoslav Rovnianek (1867 – 1933) bol spisovateľom, novinárom, vydavateľom a organizátorom krajanského hnutia v USA. In: Maťovčík, Augustín, ed. Slovenský biografický slovník 5. Martin: Matica slovenská, 1992, s. 126. ISBN 80-7090-216-7. 24 SA LE, ZCM, Matrika pokrstených, sobášených a zomretých Rímskokatolíckeho farského úradu v Markušovciach z rokov 1754 – 1843, kat. č. 417, s. 178. 25 Tamže, s. 197. 26 Tamže, s. 733. 27 Tamže, s. 65. 28 Tamže, s. 116. 20
© Slovenská národná knižnica www.snk.sk
121
ďalších detí Margaréty je otcom už vždy Michal Krajňák.29 Otec Michala Kunu Jozef sa narodil v roku 1751 v Spišskom Štvrtku.30 Rodičia a súrodenci Ako bolo spomenuté, sčítacím komisárom bol učiteľ na miestnej ľudovej škole Jozef Krajňák. Zaujímavosťou je, že zápisy domov vykonával v slovenčine, iba pri svojom dome použil maďarčinu.31 So svojou prvou manželkou Johanou Kankaľovou, Eduardovou matkou, sa oženil 23. februára 1846 v Spišskej Novej Vsi.32 Johana bola od manžela o tri roky staršia, narodila sa 2. júna 1821 v Čepanovciach,33 zomrela 19. novembra 185534 ako 34 ročná, keď mal Eduard sedem rokov. Vzájomne po materskej línii bol Eduard bratancom s významným cirkevným hodnostárom Ferdinandom Ferčekom (Fertsek), ktorý bol krstným otcom Eduardovej dcéry Oľgy. Ferček sa narodil v roku 1846 v Spišskej Novej Vsi mediarovi Jánovi Ferčekovi a matke Juliane Kankaľovej.35 Ako kňaz pôsobil najskôr na Orave a Liptove, potom na Spiši na rôznych postoch biskupského úradu. Bol profesorom na seminári, biskupským tajomníkom, riaditeľom kancelárie, opátom, pápežským prelátom, generálnym biskupským vikárom, kapitulárnym vikárom a veľprepoštom.36 Jozef Krajňák a Johana Kankaľová mali spolu šesť detí. Ani nie rok po sobáši, 18. februára 1847 sa im narodila dcéra Cecília Zuzana.37 V roku 1870 žila so svojím manželom Matejom Kozákom, sedlárom, pôvodom zo spišskej obce Lieskovany a s ročným synom Matejom.38 Vo svojich spomienkach ju uviedla aj manželka Edu Tamže, s. 214, 228, 235, 248. SA LE, ZCM, Matrika pokrstených, sobášených a zomretých Rímskokatolíckeho farského úradu v Spišskom Štvrtku z rokov 1673 – 1741, kat. č. 808, 191. 31 SA LE, fond Spišská župa, Súpis obyvateľstva z roku 1869, inv. č. 2885, obec Markušovce, dom. č. 36. 32 SA LE, ZCM, Matrika sobášených Rímskokatolíckeho farského úradu v Spišskej Novej Vsi z rokov 1844 – 1851, kat. č. 693, s. 27. 33 SA LE, ZCM, Matrika pokrstených, sobášených a zomretých Rímskokatolíckeho farského úradu v Markušovciach z rokov 1754 – 1843, kat. č. 417, s. 254. 34 SA LE, ZCM, Matrika zomretých Rímskokatolíckeho farského úradu v Markušovciach z rokov 1852 – 1870, kat. č. 423, s. 73, por. č. 170. 35 SA LE, ZCM, Matrika narodených Rímskokatolíckeho farského úradu v Spišskej Novej Vsi z rokov 1835 – 1851, kat. č. 692, s. 167. 36 Pozri: TRUCHLOHORSKÝ, Milo. Memento. In: Duchovný pastier. 1918 – 1919, roč. 2, č. 3 – 4, s. 171. 37 SA LE, ZCM, Matrika pokrstených, sobášených a zomretých Rímskokatolíckeho farského úradu v Spišskom Hrušove z rokov 1828 – 1852, kat. č. 802, s. 62. 38 Aj keď je všeobecne tomuto sčítaniu obyvateľstva prisúdený rok 1869, Jozef Krajňák vykonával zápisy na začiatku januára 1870. SA LE, fond Spišská župa, Súpis obyvateľstva z roku 1869, inv. č. 2885, obec Markušovce, dom. č. 16. 29 30
© Slovenská národná knižnica www.snk.sk
122
arda Krajňáka.39 Eduard Krajňák bol teda druhorodený syn. Po ňom sa v roku 1850 narodila Anna Amália40 a po roku opäť dcéra Mária Alžbeta.41 Obe zomreli ešte v detskom veku, nedožili sa ani dvoch rokov. Imrich Jozef bol v roku 1853 posledným narodeným synom v Spišskom Hrušove,42 pretože Ján František sa už narodil v Markušovciach.43 Ján sa dožil iba troch mesiacov, jeho matka zomrela dva mesiace po jeho smrti. Imrich sa v roku 1870 nachádzal v Spišskej Novej Vsi, pravdepodobne si plnil študentské alebo učňovské povinnosti,44 pretože v zázname o jeho úmrtí sa uvádza, že zamestnaním bol zámočník, ale aj vojak. Zomrel 6. apríla 1883 ako 29 ročný na tuberkulózu.45 Iba štyri mesiace po smrti prvej manželky sa Jozef v Spišskej Novej Vsi oženil druhýkrát.46 Mal tridsaťdva rokov, jeho manželkou bola o trinásť rokov mladšia dcéra spišskonovoveského obuvníckeho majstra Anna Dzurilová.47 Presne ako s prvou manželkou, aj s druhou sa im do roka narodilo ich prvé dieťa Mária Anna.48 V rozpätí rokov 1858 – 1862 sa narodili traja chlapci, Karol Jozef, Augustín Alexander a Ján Ladislav. Spomienky či poznámky Krajňákovej manželky a súkromný archív praprasynovca Ľubomíra Krajňáka spomínajú ešte dcéru Irmu, ale pri jej identifikácii si navzájom protirečia ústne pramene a aj pri konfrontácii s úradným dokumentom. Podľa naračných prameňov sa mala narodiť v roku 1846 a zomrela v roku 1938 v Spišskej Novej Vsi. Jeden ústny prameň hovorí, že bola dvakrát vydatá a v ro-
Nie je isté, či poznámky písala Krajňákova manželka. Domnievame sa to len na základe toho, že sú písané po maďarsky, pretože jeho manželka nevedela plynule po slovensky, naopak jeho obe dcéry áno. CSVZML, fond Eduard Krajňák, šk. 1, inv. č. 2, Úradné životopisy a poznámky k životopisom (nedatované). 40 SA LE, ZCM, Matrika pokrstených, sobášených a zomretých Rímskokatolíckeho farského úradu v Spišskom Hrušove z rokov 1828 – 1852, kat. č. 802, s. 73. 41 Tamže, s. 79. 42 SA LE, ZCM, Matrika pokrstených, sobášených a zomretých Rímskokatolíckeho farského úradu v Spišskom Hrušove z rokov 1852 – 1871, kat. č. 803, s. 9, por. č. 41. 43 Tamže, kat. č. 421, s. 63, por. č. 47. 44 SA LE, fond Spišská župa, Súpis obyvateľstva z roku 1869, inv. č. 2885, obec Markušovce, dom. č. 36. 45 SA LE, ZCM, Matrika pokrstených, sobášených a zomretých Rímskokatolíckeho farského úradu v Markušovciach z rokov 1871 – 1883, kat. č. 424, s. 290. 46 SA LE, ZCM, Matrika sobášených Rímskokatolíckeho farského úradu v Spišskej Novej Vsi z rokov 1852 – 1870, kat. č. 696, s. 17, por. č. 8. 47 Zapísaná ako Joanna, nie Anna. SA LE, ZCM, Matrika pokrstených Rímskokatolíckeho farského úradu v Spišskej Novej Vsi z rokov 1835 – 1851, kat. č. 692, s. 34. 48 SA LE, ZCM, Matrika pokrstených Rímskokatolíckeho farského úradu v Markušovciach z rokov 1852 – 1871, kat. č. 421, s. 99, por. č. 35. 39
© Slovenská národná knižnica www.snk.sk
123
dine nemala najlepšiu povesť, druhý hovorí, že bola slobodná.49 Ak sa však Jozef zosobášil s Johanou vo februári 1846 a o rok sa im narodila dcéra Cecília, predchádzajúce dieťa sa muselo narodiť ešte ako nemanželské alebo bolo splodené pred uzavretím manželstva. Nemohlo ísť ani o zámenu Cecílie s Irmou, pretože Cecília zomrela v roku 1883.50 K dispozícii síce máme Irmin úmrtný list,51 ktorý potvrdil úmrtie 30. novembra 1938 v Spišskej Novej Vsi a dožitý vek 84 rokov, no v tom prípade sa jej narodenie posúva do roku 1854. V úmrtnej matrike je uvedené meno jej matky ako Anna Ďuricová, čo by mohla byť zámena s Annou Dzurilovou, avšak v roku 1854 ešte žila prvá Jozefova manželka Johana Kankaľová. Zo zápisu v matrike vyplýva, že bol vytvorený na základe ústnych informácií a nie je možné spoliehať sa ani na neho. Otec Jozef Krajňák – učiteľ v Markušovciach Jozef Krajňák učil na ľudovej škole najprv v Spišskom Hrušove, odkiaľ odišiel medzi rokmi 1853 – 1855 do Markušoviec. V roku 1877 bol uhorským ministerstvom kultu a výučby vymenovaný za nového poberateľa štipendia zo Séčéniho-Koloničovej (Széchényi-Kollonich) nadácie.52 Nadácia vznikla z rovnomennej fundácie na konci 17. storočia, nazvanej podľa jej zakladateľov, ostrihomských biskupov Juraja Séčéniho (Széchényi) a Leopolda Koloniča (Kollonich). Mala na starosti charitatívnu starostlivosť o vojakov, invalidov a chudobných a spravovanie vojenských špitálov a chudobincov vo Viedni, Budapešti a Bratislave a neskôr aj o štátnych úradníkov vo výslužbe.53 Okrem tejto podpory poberal aj iné druhy finančnej pomoci z cirkevných inštitúcií.54 Po päťdesiatich piatich rokoch učiteľskej praxe odišiel v roku 1899 do dôchodku a pri tejto príležitosti mu minister školstva vyslovil uznanie.55 Manželka jeho syna Eduarda reprodukovala túto príhodu tak, že Jozef bol vyznamenaný v čase osláv tisíceho výročia príchodu Maďarov do Karpatskej kotliny ako najstarší učiteľ Uhorska. Udelili mu zlatý kríž, ktorý vrátil ministrovi Vlašičovi so slovami, že po 56-ročnom učiteľskom kríži, ktorý nosil CSVZML, fond Eduard Krajňák, šk. 1, inv. č. 2, Poznámky k životopisu (nedatované) a Súkromný archív Ľubomíra Krajňáka. 50 SA LE, ZCM, Matrika zomretých Rímskokatolíckeho farského úradu v Markušovciach z rokov 1883 – 1896, kat. č. 428, s. 1, por. č. 42. 51 Mestský úrad Spišská Nová Ves, Matričný úrad, Kniha úmrtí matričného úradu Spišská Nová Ves, zv. 09, roč. 1938, s. 78, por. č. 134. 52 Értesítek. In: Néptanítók Lapja. 1877, roč. 10, č. 9, s. 163 – 164. 53 Podrobnejšie pozri: KUŠNIRÁKOVÁ, Ingrid. Szechényi-Kollonichov chudobinec v Bratislave v kontexte transformácie systému sociálnej starostlivosti v Uhorsku v ranom novoveku. In: Historický časopis. 2007, roč. 55, č. 4, s. 569 – 680. ISSN 0018-2575. 54 Litterae Circulares ad venerabilem clerum Archi-dioecesis Colocensis et Bácsiensis anno 1893. Kaloča: Anton Malatin, b. r., s. 150. 55 Ötvenöt évi tanítóskodás. In: Budapesti Hírlap. 18. 7. 1899, roč. 19, č. 197, s. 9. 49
© Slovenská národná knižnica www.snk.sk
124
na pleciach, nechcel nosiť ďalší.56 Schválili mu ročný dôchodok 230 forintov,57 no dlho si ho neužil. Zomrel 1. februára 1901 vo veku sedemdesiatsedem rokov.58 Jeho manželka, vdova Anna Dzurilová, dostávala po ňom vdovský dôchodok 300 korún.59 Brat Jozef – učiteľ vo Vydrníku Eduardov nevlastný brat Jozef, pokrstený ako Karol Jozef, sa narodil 1. novembra 1858 v Markušovciach.60 Najviac informácií o ňom a najmä o jeho potomstve máme z hovoreného prameňa, od jeho priameho potomka, pravnuka Ľubomíra Krajňáka.61 Podľa spomienok, uchovávaných a tradovaných v rodine, Jozef študoval spolu so svojím o desať rokov starším bratom Eduardom v Budapešti, s ktorým však nemal spoločné charakterové vlastnosti, ktoré by mu pomohli doštudovať. Obľuboval študentské zábavy a vzťahy s lascívnymi ženami. Keď študoval v druhom ročníku, na príkaz otca sa musel oženiť s pomocnicou učiteľa školy vo Vydrníku Máriou Hrubou (*1875), Jozefovou rodáčkou z Markušoviec.62 Písomné pramene ho v roku 1878 zachytávajú ako študenta kežmarského evanjelického lýcea v oktáve,63 čo bol na takomto type škôl končiaci ročník. Jeho štúdium na filozofickej fakulte v Budapešti mohlo byť rodine na príťaž, pretože v univerzitných almanachoch sa jeho meno uvádza až v ôsmich školských rokoch 1879/1880 – 1887/1888.64 Ak však musel štúdium prerušiť v druhom ročníku kvôli sobášu, teda niekedy v rokoch 1880 – 1881, nemohol sa ženiť s Máriou, ktorá sa narodila v roku 1875. V školských rokoch 1883/1884 a 1886/1887 v Budapešti neštudoval. V roku 1898 prispel päťdesiatimi grajciarmi na výstavbu Szathmáryho pomníka.65 Jozef
58 59 60 56 57
61 62
63
64
65
CSVZML, fond Eduard Krajňák, šk. 1, inv. č. 2, Poznámky k životopisu (nedatované). Nyugdíjat utalványozott. In: Néptanítók Lapja. 1899, roč. 32, č. 27, s. 14. Halálozások. In: Néptanítók Lapja. 1901, roč. 34, č. 6, s. 16. Szegély-, illetve gyampénzt engedélyezett. In: Néptanítók Lapja. 1901, roč. 34, č. 15, s. 11. SA LE, ZCM, Matrika pokrstených Rímskokatolíckeho farského úradu v Markušovciach z rokov 1852 – 1871, kat. č. 421, s. 137, por. č. 119. Súkromný archív Ľubomíra Krajňáka. SA LE, ZCM, Matrika pokrstených, sobášených a zomretých Rímskokatolíckeho farského úradu v Markušovciach z rokov 1871 – 1883, kat. č. 424, s. 335, por. č. 110. SCHOLZ, Frigyes, ed. A késmárki evang. kerületi lyceum értesitvénye az 1877/8-ik évre. Košice: Kósch és Scharf, 1878, s. 28. A Budapesti királyi magyar tudomány-egyetem almanachja 1879 – 1880 až 1887 – 1888. Budapešť: Magyar királyi egyetemi könyvnyomda, 1880 – 1888, s. 73 (rok 1880), 74 (1881), 77 (1883), 85 (1885), 86 (1886), 123 (1888). Zo školského roku 1881/1882 almanach chýba. A Szathmáry – síremlékére, illetőleg alapra adakoztak. In: Néptanítók Lapja. 1898, roč. 31, č. 28, s. 15.
© Slovenská národná knižnica www.snk.sk
125
pôsobil vo Vydrníku ako učiteľ v rokoch 1895 – 192466 a zomrel v roku 1925. Pochovaný je vo Vydrníku. S manželkou mali sedem detí. Jozefovo potomstvo Jozefov prvorodený syn, ktorý dostal krstné meno po otcovi, bol oficierom, dôstojníkom v armáde a zahynul tragicky v roku 1921. V rodinnej tradícii pretrvávajú dohady, či sa to udialo pri vojenskej akcii alebo, keďže bolo dva roky po vojne, to bolo z iného dôvodu. Dcéra Františka odišla na juh Maďarska do mesta Kapošvár v Šomodskej župe, kde sa vydala za riaditeľa školy, s ktorým sa vraj spoznala na štúdiách v Budapešti. Ústne tradované priezvisko jej manžela má podobu Toržek. Podľa údajov na genealogických stránkach sa vydala za Gejzu Törzsöka, s ktorým mali jedinú dcéru Evu Máriu.67 Gejza získal učiteľský diplom v roku 1901 na Štátnom kráľovskom ústave v mestečku Csurgó, ležiacom na juhu Šomodskej župy pri hraniciach s Chorvátskom.68 Či pokračoval v ďalšom štúdiu v Budapešti, to sa zatiaľ nepotvrdilo, no určite tam slúžil v roku 1914 ako kadet v zálohe a učiteľský ašpirant, dobrovoľník a zástavník 30. pešieho pluku. V Törzsökovom rukopise sa zachovali dejiny tohto pluku. Z neho sme sa dozvedeli, že Gejza sa narodil 15. júla 1881 v obci Gige neďaleko Kapošváru. Vo svojich pamätiach opisoval, ako na srbskom fronte bojoval päť mesiacov a dvakrát takmer prišiel o zástavu pluku. V roku 1915 padol do ruského zajatia, v ktorom prežil sedem rokov, a vrátil sa z neho až tri roky po ukončení vojny s podlomeným zdravím, z čoho sa zotavoval šesť mesiacov. Za pôsobenie na srbskom a ruskom fronte nedostal žiadne vyznamenanie ani vyššiu hodnosť.69 Gejza učil v Kapošvári na učňovskej škole geometriu a kreslenie. V meste pôsobil aj ako zástupca predsedu Úverového družstva.70 Podrobnejšie údaje o Františke nie sú známe, môžeme len potvrdiť rodinnú ústnu tradíciu o jej učiteľskom pôsobení v Kapošvári.71 Gejza zomrel 14. júla 1953 v Kapošvári.72 SKOKAN, František. Vydrník 1294 – 1994. Vydrník: Obecný úrad Vydrník, 1994, s. 20. Géza Törzsök. In: MyHeritage [online]. [cit. 2020-04-03]. Dostupné z: https://www.geni.com/ people/G%C3%A9za-T%C3%B6rzs%C3%B6k/6000000017613751219 68 KOLTAI, István. A csurgói m. kir. áll. tanítóképző-intézet története. Szeged: Vesszősi József, 1939, s. 153 69 Egy zászlótartó megpróbáltatásai a szerb fronton. In: RÓZSAFI, János. A Nagy Háború írásban és képben [online]. [cit. 2020-04-03]. Dostupné z: https://nagyhaboru.blog.hu/2019/11/14/ egy_zaszlotarto_megprobaltatasai_a_szerb_fronton. 70 BERECZK, Sándor. Kaposvár. Rendezett tanácsú város. Története és fejlődése. Budapest: Arany János Irodalmi, 1925, s. 111, 138. 71 BENE, Lajos, ed. Magyar tanítók évkönyve 1940 – 41. Budapešť: Dante, b. r., s. 256. 72 Egy zászlótartó megpróbáltatásai a szerb fronton. In: RÓZSAFI, János. A Nagy Háború írásban és képben [online]. [cit. 2020-04-03]. Dostupné z: https://nagyhaboru.blog.hu/2019/11/14/ egy_zaszlotarto_megprobaltatasai_a_szerb_fronton 66 67
© Slovenská národná knižnica www.snk.sk
126
Ďalší syn Ján so svojou manželkou Máriou Fabiánovou nemali deti, ale vychovávali svojho synovca Milana, otca Ľubomíra Krajňáka, ktorého si dokonca chceli adoptovať. Ján bol vedúcim Okresnej správy nemocenského poistenia v Spišskej Novej Vsi. Ilona (Helena) si požičala peniaze na cestovný lístok na loď do Ameriky od rodiny svojej matky a viac sa nevrátila. Dezider odišiel alebo utiekol s inou identitou s priezviskom Komlos takisto do Maďarska, dokonca do rovnakého mesta ako jeho sestra Františka. Ešte v roku 1927 používal svoje pravé priezvisko, keď ako čerstvý absolvent vyššej obchodnej školy v Kaposvári žiadal o prácu úradníka v tomto meste.73 Meno Dezső Komlós je zachytené v literatúre o tejto oblasti, preto sa zdá byť táto ústna rodinná tradícia hodnoverná. Písomné pramene nám ponúkajú predpoklad, že na juh krajiny odišli obaja súrodenci spolu, alebo ten, kto do Šomodskej župy prišiel skôr, pripravil podmienky pre príchod toho druhého. Dezider neskôr pôsobil ako notár v Zamardi, mestečku ležiacom na brehoch jazera Balatón.74 V rokoch 1940 – 1944 bol hlavným notárom, úradníkom miestnej samosprávy. Na konci druhej svetovej vojny utiekol pred postupujúcim sovietskym vojskom na západ a už sa nevrátil. V obci vlastnil majetky, na ktorých sa pestoval vinič.75 Štefan Arpád Krajňák sa narodil 22. mája 1911 vo Vydrníku. S manželkou Máriou Schwartzovou (1914 – 2001) mali dve deti, syna Milana (1937 – 2007) a dcéru Magdalénu (1939 – 2002), ktorá žila s manželom v Košiciach a pracovala ako účtovníčka. Štefan pôsobil ako úradník v pobočke Ľudovej banky v Spišskom Podhradí. Zahynul tragicky loveckou zbraňou v roku 1951. Milan sa v roku 1959 zosobášil s krajčírkou Margitou Lazniovou (1940 – 1996), s ktorou žili v Spišskom Podhradí. Spolu vychovali dvoch synov, oboch lekárov. Prvý, Peter (*1961) síce najprv získal inžiniersky diplom na Strojníckej fakulte Vysokej školy technickej v Košiciach, ale neskôr sa rozhodol odísť do Prahy, kde študoval na Lekárskej fakulte Univerzity Karlovej. V súčasnosti pracuje ako onkogynekológ vo Východoslovenskom onkologickom ústave v Košiciach. Jeho manželka Dana, rodená Melichárková, je takisto lekárka. Spolu majú syna Filipa (*2018). V Levoči sa v roku 1963 narodil druhý syn Ľubomír. V rodisku ukončil gymnázium a v štúdiu pokračoval na Lekárskej fakulte Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach. Pracuje ako gynekológ v Spišskej Novej Vsi. Aj jeho manželka Renáta, rodená Cihoňová, sa narodila v rovnakom meste a v tom istom roku. Učí dejepis a slovenský jazyk na Strednej odbornej škole eko MOCSY, Zsolt a Árpád HALMOS, eds. Somogyi vármegye hivatalos lapja. 1927, roč. 46, č. 27, s. 445. 74 Zamárdi a XX. század elején. In: KÁZMÉR, Friesz, ed. Zamárdi. Zamárdi: Nagyköszég képviselő-testülete, 1997 [online]. [cit. 2020-04-03]. Dostupné z: https://www.sulinet.hu/ oroksegtar/data/telepulesek_ertekei/Zamardi/pages/008_zamardi_a_xx_szazadban.htm 75 MARGITTAY, Rikárd. Balaton. Tájak – emberek. Budapešť: Dr. Vajna és Bokor, 1943, s. 61. 73
© Slovenská národná knižnica www.snk.sk
127
nomickej v Spišskej Novej Vsi. Žijú v neďalekej obci Odorín. Ich prvý syn Stanislav (*1987) sa narodil v Košiciach, pracuje ako gynekológ s atestáciou na Gynekologicko-pôrodníckom oddelení Nemocnice Spišská Nová Ves. Druhorodený syn Slavomír (*1988) po absolvovaní bilingválneho gymnázia v Poprade vyštudoval medicínu na univerzite v nemeckom Mainzi, na ktorej pôsobí dodnes. Aj dcéra Jana (*1999) si vybrala podobnú cestu z popradského bilingválneho gymnázia na Univerzitu Johana Guttenberga v Mainzi, na ktorej študuje stomatológiu. Posledným dieťaťom Jozefa z Vydrníka bol Eduard, ktorý študoval teológiu v Spišskej Kapitule, no vo štvrtom ročníku ochorel na zápal mozgových blán a na jeho následky zomrel v mladom veku. Gusto Brat Eduarda Krajňáka Augustín Alexander sa spomína ako Guszti v spomienkach Eduardovej manželky v nedatovaných poznámkach k jeho životopisu.76 Narodil sa 11. apríla 1860 v Markušovciach.77 V súpise obyvateľstva z roku 1869 nie je pri jeho mene uvedený rok narodenia a v čase zápisu bol v Spišskej Novej Vsi.78 Od tercie po septimu študoval ako štipendista na rovnakom gymnáziu v Jágri ako Eduard.79 Stredoškolské štúdiá dokončil na evanjelickom gymnáziu v Spišskej Novej Vsi.80 V roku 1909 si zmenil priezvisko na Kazai.81 Brat Ivan Krajnjak – lesník v Chorvátsku Vlastnou cestou do zahraničia sa vydal aj najmladší zo súrodencov profesora Eduarda Krajňáka, Ján. Narodil sa v Markušovciach v roku 1862.82 V roku 1883 začal študovať na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici. Klasifikačná tabuľka z prvého semestra83 a index z jeho štúdia nám umožňujú nahliadnuť CSVZML, fond Eduard Krajňák, šk. 1, inv. č. 2. Poznámky k životopisu (nedatované). SA LE, ZCM, Matrika pokrstených, sobášených a zomretých Rímskokatolíckeho farského úradu v Markušovciach z rokov 1852 – 1871, kat. č. 421, s. 171. 78 SA LE, fond Spišská župa, Súpis obyvateľstva z roku 1869, inv. č. 2885, obec Markušovce, dom. č. 36. 79 A cisterci rend egri kath. főgymnasiumának értesitvénye az 1874 – 75 ( – 1878 – 79). tanévre. Jáger: Érsek-lyceum könyv- és kőnyomda, 1875 ( – 1879), s. 22 (1875), 65 (1876), 92 (1877), 66 (1878), 93 (1879). 80 GUHR, Márton, ed. Az iglói ág. hitv. ev. főgymnasium évi jelentése az 1879 – 80-ik tanévről. Spišská Nová Ves: Schmidt József, 1880, s. 33. 81 SA LE, ZCM, Matrika pokrstených, sobášených a zomretých Rímskokatolíckeho farského úradu v Markušovciach z rokov 1852 – 1871, kat. č. 421, s. 171. 82 SA LE, ZCM, Matrika pokrstených, sobášených a zomretých Rímskokatolíckeho farského úradu v Markušovciach z rokov 1852 – 1871, kat. č. 421, s. 215, por. č. 101. 83 SNA, Slovenský banský archív v Banskej Štiavnici, fond Banícka a lesnícka akadémia 1770 – 1919, šk. 15, kat. č. 1417. Klasifikačná tabuľka poslucháčov akadémie za zimný semester 76 77
© Slovenská národná knižnica www.snk.sk
128
do jeho prospechu a spektra absolvovaných predmetov. V každom semestri sa osobitne hodnotila usilovnosť študenta z jednotlivých predmetov a na konci semestra sa vykonávala skúška. Ján bol takmer vždy v usilovnosti ohodnotený najlepšou známkou, ale podľa výsledkov skúšok patril medzi priemerných študentov. Akadémiu ukončil v roku 188684 a už o rok na to ho minister pôdohospodárstva vymenoval za lesného praktikanta druhej triedy v chorvátskom Záhrebe.85 Tu začal používať upravené meno a priezvisko v juhoslovanskej forme Ivan Krajnjak. Ešte na začiatku roka 1892 písal jeho brat Riznerovi, že mu v Trnave hľadajú ženu, no stálo ich to iba kopu peňazí a veľa času a výsledok nebol priaznivý.86 Napriek tomu, onedlho sa oženil s Annou Tadićovou a v roku 1896 sa im v mestečku Mrkopalj narodil syn Ján, ktorý však žil iba dva dni.87 Sporadicky ho v súvislosti s týmto mestom v listoch spomína Eduard, ktorý za ním často a na dlhší čas chodieval. Či mal Eduard také bohaté vzťahy s osobnosťami národného života Chorvátov, ale aj Srbov a Slovincov práve vďaka bratovi alebo vďaka častejším návštevám v Chorvátsku, ostáva otázkou pre výskum. Eduard mal k Chorvátsku blízko, urobil si skúšku z chorvátskeho jazyka, aby sa mohol stať súdnym tlmočníkom,88 a v roku 1895 dostal od chorvátskeho ministra školstva a kultúry Dr. Izidora Kršnjavého ponuku stať sa profesorom na Univerzite v Záhrebe, kde sa vytvorila katedra maďarského jazyka. Pre rôzne intrigy sa zámer Chorvátov dosadiť na tento post nemaďarského pedagóga nezrealizoval.89 Ján sa vypracoval vo svojom odbore na známu osobnosť, ktorá dostala svoje miesto aj v chorvátskom lesníckom lexikóne.90 V Chorvátsku prežil celý svoj pracovný život, teda podobne ako jeho brat Eduard v Bratislave. Začínal ako lesný inžinier v najlesnatejšej chorvátskej oblasti Gorski Kotar, v rokoch 1902 – 1907 pracoval v štátnych lesoch vo Vrbanji a odtiaľ sa dostal na riaditeľstvo štátnych lesov do mesta Vinkovci, kde pôsobil ako šk. r. 1883/1884 zo všeobecnej chémie. Nyugat-magyarországi Egyetem Központi Könyvtár és Levéltár, Šoproň. Hallgatói főkönyv 1883/1884. VII. a. 26. 52/b oldal. Index č. 34, Krajnyák János. 85 Hivatalos rész. In: Budapesti Közlöny. 3. 7. 1887, roč. 21, č. 149, s. 1. 86 LA SNK, fond Ľ. V. Riznera, Listy E. Krajňáka Ľ. V. Riznerovi, sign. M 89 B 26, List z 27. februára 1892. 87 Povijesni arhiv Rijeka, fond Matične knjige rimokatolika, Rimokatolička crkva Mrkopalj – Rodjeni 1877 – 1897, inv. č. 341, s. 579, por. č. 71 a Matična knjiga umrlih 1858 – 1879, inv. č. 345, s. 197, por. č. 58. 88 CSVZML, fond Eduard Krajňák, šk. 1, inv. č. 36, Žiadosť o miesto tlmočníka z mája 1914. 89 Evanjelická bohoslovecká fakulta Univerzity Komenského v Bratislave, fond Jána Kvačalu, List Eduarda Krajňáka Jánovi Kvačalovi z 23. 4. 1896, sign. XXIV/27 (kópiu listov poskytol doc. Mgr. Ľuboš Kačírek, PhD.) a LA SNK, fond Ľ. V. Riznera, Listy E. Krajňáka Ľ. V. Riznerovi, sign. M 89 B 26. List z 11. 9. 1895. 90 Hrvatski šumarski životopisni leksikon 2. Záhreb: Tutiz leksika, 1997, s. 394. 84
© Slovenská národná knižnica www.snk.sk
129
správca lesov.91 Svoju kariéru ukončil na tom istom poste v Záhrebe v roku 1923, keď odišiel do dôchodku. Aj počas neho však ešte pôsobil ako poradca na riaditeľstve. V nekrológu, uverejnenom v profesijnom lesníckom časopise, ho kolegovia opísali ako obľúbeného, čestného priateľa, dobrého odborníka a muža, ktorý mal kladný vzťah k svojmu národu a v tomto duchu viedol celú svoju rodinu. Nevieme však, či tým mysleli národ, z ktorého vzišiel alebo ten, u ktorého prežil väčšinu svojho života.92 Zomrel v Záhrebe v roku 1926, kde je aj pochovaný v rodinnom hrobe. Vďaka údajom na náhrobku sme zistili, že Ivanova manželka Anna sa narodila v roku 1878 a žila do roku 1929. Rok po Ivanovi sa im narodil syn Edo, ktorý zomrel v poslednom roku druhej svetovej vojny. Je pravdepodobné, že padol ako vojak v boji, pretože v roku 1929 bol povýšený na kapitána II. triedy v zálohe.93 Ďalší syn Robert zomrel v roku 1929 a dcéry Irma v roku 1910 a Anna v roku 1953.94 Rod Krajňákovcov v Chorvátsku s najväčšou pravdepodobnosťou ostal bez potomstva. Manželka a deti Eduarda Eduard Krajňák po skončení štúdia a absolvovaní záverečnej skúšky v Budapešti ostal natrvalo žiť a pracovať v Bratislave. Už ako učiteľ klasických jazykov na katolíckom gymnáziu sa v bratislavskom Dóme sv. Martina 29. apríla 1878 oženil s Annou Zelenayovou.95 Narodila sa 11. januára 1858 v Trnovci nad Váhom v rodine notára.96 Jej matka patrila k šľachtickému rodu Bencze. Rodina pochádzala z Močenku, kde vlastnila pozemky. Krajňák si v tejto súvislosti dovolil v korešpondencii uštipačnú poznámku na účet svojej svokry. Tá prežila svojho manžela o dvadsaťsedem rokov a ako vdova premárnila skoro celý majetok. Jej dcére neostalo takmer nič, čo by ešte mohla zdediť.97 Krajňákova manželka prežila život ako žena v domácnosti, v ktorej sa hovorilo po maďarsky, a Anna ani na sklonku života neovládala slovenčinu. Po manželovej smrti písala o jeho smrti po maďarsky. V inom dokumente, v súkromnom liste sa sama priznala k slabej znalosti
Budapesti Közlöny. 1905, roč. 39, č. 220, s. 2. Umro. In: Šumarski list. 1926, roč. 50, č. 4, s. 286. Osobne vesti. Iz vojaške službe. In: Slovenec. 29. 12. 1929, roč. 57, č. 296, s. 4. Ivan Krajnjak. In: Billion Graves [online]. [cit. 2020-04-03]. Dostupné z: https://sk.billiongraves. international/grave/Ivan-Krajnjak/13458210 95 Štátny archív v Bratislave (ďalej ŠA BA), ZCM, Matrika sobášených Rímskokatolíckeho farského úradu sv. Martina v Bratislave z rokov 1878 – 1881, inv. č. 72, s. 25 – 26, por. č. 63. 96 Štátny archív v Nitre, ZCM, Matrika narodených Rímskokatolíckeho farského úradu v Trnovci nad Váhom z rokov 1836 – 1870, kat. č. 238, s. 239, por. č. 6. 97 LA SNK, fond Ľ. V. Riznera, Listy E. Krajňáka Ľ. V. Riznerovi, sign. M 89 B 26 (nedatovaný list). 93 94 91 92
© Slovenská národná knižnica www.snk.sk
130
slovenčiny.98 Ak bola spomínaná v listoch jej manžela adresovaných Riznerovi, takmer vždy to bolo v súvislosti s jej chorobami. V roku 1889 prekonala skorbut a prenasledovali ju reumatické bolesti. Chodievala do kúpeľov v Piešťanoch, Ružbachoch, ale aj do Chorvátska a Bavorska.99 Chorľavá bola aj na konci života, keď ju opatrovali obe dcéry, žijúce v spoločnej domácnosti. Zomrela ani nie mesiac pred vypuknutím druhej svetovej vojny, 5. augusta 1939 v Bratislave.100 Nie dlho po svadbe sa 11. decembra 1879 narodilo ich prvé dieťa, pokrstené až na druhý vianočný sviatok ako Ernestína Otília Celestína,101 ktorého krstnými rodičmi bol župný ablegát Ernest Simonyi102 a sestra jej matky Otília Zelenayová. Erna, ako ju zvykol volať jej otec, bolo chorľavé dieťa, často mávala problémy s dýchacími cestami, tráviacim ústrojenstvom a ako desaťročnú ju postihol skorbut,103 preto veľakrát chodievala s rodičmi do kúpeľov, alebo ku strýkovi k Jadranskému moru. Otec venoval svojej dcére svoj čas aj v podobe domáceho učenia a doučovania slovenčiny, učila sa po francúzsky aj po chorvátsky, precvičovala hru na klavíri.104 Kvôli nej sa presťahovali do Slubekovho domu na vtedajšej Kisfaludyho ulici.105 V lete roku 1897 dostala vysvedčenie z preparandie, učiteľského ústa-
CSVZML v Košiciach, fond Eduard Krajňák, Rodinná korešpondencia, šk. 1, inv. č. 37, List Anny Krajňákovej neznámemu adresátovi z 10. 7. 1928. 99 LA SNK, fond Ľ. V. Riznera, Listy E. Krajňáka Ľ. V. Riznerovi, sign. M 89 B 26. 100 Miestny úrad Bratislava-Staré Mesto, Matričný úrad, Kniha úmrtí, zv. 074, roč. 1939, s. 291, por. č. 991. 101 ŠA BA, ZCM, Rímskokatolícky farský úrad sv. Martina v Bratislave, Matrika pokrstených z rokov 1878 – 1880, inv. č. 46, s. 168, por. č. 669. 102 Ernest Simonyi (1821 – 1882) v 40. rokoch 19. storočia pôsobil v Nitrianskej a Tekovskej župe ako opozičný politik. Zúčastnil sa na revolúcii v rokoch 1848 – 1849, po kapitulácii Komárna emigroval. Žil v Hamburgu, Paríži a v Londýne. V Anglicku sa živil ako vychovávateľ a súkromný učiteľ, popritom sa zaoberal výskumom dokumentov o histórii Uhorska. V roku 1868 sa vrátil do Uhorska, stal sa poslancom národného zhromaždenia, kde patril k strane nezávislých. Je autorom diel Magyar történelmi okmánytár londoni könyv- és levéltárakból 1521 – 1717 (Zbierka dokumentov o histórii Uhorska v londýnskych knižniciach a archívoch z rokov 1521 – 1717) a Angol diplomáciai iratok II. Rákóczi Ferenc korára (Anglické diplomatické spisy z obdobia Františka II. Rákócziho). Viac pozri v: Magyar életrajzi lekixon 2. Budapešť: Akadémiai kiadó, 1969, s. 632. 103 LA SNK, fond Ľ. V. Riznera, Listy E. Krajňáka Ľ. V. Riznerovi, sign. M 89 B 26, Listy z 11. novembra a 27. decembra 1889, 29. apríla 1890, 29. januára 1891, 5. júna 1896. 104 LA SNK, fond Ľ. V. Riznera, Listy E. Krajňáka Ľ. V. Riznerovi, sign. M 89 B 26, Listy z 27. februára 1892 a 31. októbra 1897. 105 LA SNK, fond Ľ. V. Riznera, Listy E. Krajňáka Ľ. V. Riznerovi, sign. M 89 B 26, List z 25. decembra 1892. 98
© Slovenská národná knižnica www.snk.sk
131
vu na prípravu učiteľov ľudových škôl,106 a otec ju za odmenu vzal do Viedne.107 V roku 1900 patrila medzi niekoľko mladých žien, ktoré pod vedením manželky Jozefa Palugyaya venovali Dómu sv. Martina v Bratislave zástavu.108 Prítomnosť jej strýka v Chorvátsku neovplyvnila z rodiny Krajňákovcov iba Eduarda, juhoslovanský jazyk sa zapáčil aj Ernestíne.109 Svoje sebavzdelávanie v ňom podporovala aj členstvom v Literárnej spoločnosti sv. Hieronýma.110 Ernestína učila na niektorej ľudovej škole v Bratislave. Podľa tradovaného rodinného prameňa to bolo na tom istom gymnáziu, kde pôsobil jej otec,111 no v životopise jej sestry je pri mene Ernestíny vždy uvedená iba ľudová škola.112 V lete 1918 ju ako učiteľku zaradili do vyššej platovej triedy.113 Krajňák predpokladal, že krátko po prevrate toho istého roku v „nemecko-maďarskom meste“, akým vtedy bola, podľa jeho vlastných slov, Bratislava, maďarské školy zaniknú, alebo sa zmenia na slovenské. Uvedomoval si, že Erna mala vzdelanie i prax v maďarčine, no nastala iná doba, vznikla nová republika a mal sa začať používať nový úradný jazyk, hľadal pre ňu preto učiteľské miesto a žiadal o pomoc a podporu Elenu Maróthy-Šoltésovú.114 Vo svojej žiadosti o vystavenie osvedčenia o štátnom občianstve z 3. apríla 1930 samu seba označila za učiteľku vo výslužbe,115 teda na dôchodku, možno invalidnom, pretože vo
106
107
108
109
110
111 112
113
114
115
Podrobnejšie o vzdelávaní žien pozri: KODAJOVÁ, Daniela. Vyššie vzdelávanie dievčat na Slovensku v 19. storočí. In: Človek a spoločnosť. 2006, roč. 9, č. 4, s. 27 – 36 [online]. [cit. 2020-04-29]. Dostupné z: http://www.clovekaspolocnost.sk/sk/rocnik-9-rok-2006/4/studiea-clanky/vyssie-vzdelavanie-dievcat-na-slovensku-v-19-storoci/ LA SNK, fond Ľ. V. Riznera, Listy E. Krajňáka Ľ. V. Riznerovi, sign. M 89 B 26, Listy z 29. júna a 5. júla 1897. A Pozsonyi Torna-Egyesület. A választmány jelentése az 1899-évről. In: Hercules. 1900, roč. 17, č. 8, s. 61. Evanjelická bohoslovecká fakulta Univerzity Komenského v Bratislave, fond Jána Kvačalu, List Eduarda Krajňáka Jánovi Kvačalovi z 23. 4. 1896, sign. XXIV/27 (kópiu listov poskytol doc. Mgr. Ľuboš Kačírek, PhD.). Ljetopis i imenik književnoga društva sv. Jeronima u Zagrebu za godinu 1906. Záhreb: Hrvatsko katoličko tiskovno društvo, 1907, s. 186. Viac o spoločnosti pozri: RAZUM, Stjepan. Doprinos Hrvatskoga književnog društva sv. Jeronima hrvatskoj književnosti kršćanskoga nadahnuća. In: Kroatologija. 2015, roč. 6, č. 1 – 2, s. 218 – 226. Súkromný archív Ľubomíra Krajňáka. Archív mesta Bratislavy (ďalej AMB), fond Národný výbor mesta Bratislavy (ďalej NVmB), Oddelenie kádrovej a personálnej práce (ďalej OKaPP), osobný spis Oľgy Krajňákovej (nespracovaný), šk. 224, bez inv. č., Životopis z 23. apríla 1952. Tanügyi hirek. Tanitói államsegélyek. In: Esztergom. 1918, roč. 23, č. 26, s. 4. LA SNK, I. Starý fond A – Korešpondencia, sign. A 766, List z 28. januára 1919. AMB, fond Magistrát mesta Bratislavy, Domovská príslušnosť (nespracované), pôvodné číslo spisu 375.
© Slovenská národná knižnica www.snk.sk
132
vyššom veku bola odkázaná na opateru sestry Oľgy. Zomrela v roku 1962 v Bratislave116 a je pochovaná na cintoríne v Slávičom údolí. Druhorodeným dieťaťom bol syn Adalbert Aristid, ktorého Krajňák volal Belko. Meno Belo je slovakizovaná podoba maďarského mena Béla, ktoré sa do slovenčiny zvykne prekladať ako Vojtech.117 Narodil sa 27. januára 1881 a pokrstený bol v tom istom kostole tým istým krstným rodičom ako jeho staršia sestra.118 Belo bol talentovaný žiak. Ako deväťročný navštevoval piatu triedu meštianky.119 Vo februári 1892 ochorel na osýpky a v máji toho istého roku ako jedenásťročný zomrel na záškrt.120 Podobný osud mali aj dve jeho mladšie sestry Oľga a Elenka. Oľga sa narodila vo februári 1888, pokrstená bola ako Oľga Mária v Kostole Najsvätejšej Trojice v Bratislave a jej krstným otcom bol spomínaný bratanec jej otca Ferdinand Fertsek.121 Zomrela len o tri dni skôr ako Belko na tú istú chorobu.122 Rodinu táto dvojnásobná strata veľmi postihla, no ešte viac nečakané úmrtie malej Elenky. Zomrela štyri roky po súrodencoch, presne v ten istý deň ako Belo, 28. mája 1896. Krajňák vtedy po týchto životných ranách osudu Riznerovi napísal: „Keď pred 4. roky [zomrel] náš jediný synáček Belko, Elenka bola zdravá, milá, ale maličká. Zuby sa priskoro javily. Dva dni bola nemocná, ale ani z ďaleka nemysleli sme na nebezpečenstvo. Dr. Kvapil bol dva razy u nej – na druhý deň, hovoril, bolo jej lepšie. Ale popoludní sa jej stav zhoršil, preto som išiel na prechádzku a potom k lekárovi, opýtať sa ho, čo on mieni o Elenke. Práve vtedy prišli ho k nej volať, a keď sme spolu došli, už bolo po Elenke. Okolo pol piatej kŕče ju musely zbaviť života. Moja len vtedy myslela na nebezpečenstvo, keď Elenka už skonávala. Pochovali sme ju medzi Oľgou a Belom – práve bolo miesta pre maličkú truhličku. Deti naše boli nám jediný poklad – moja sa trápila s nima, a najviac azdaj s ostatnou, ktorá bola teraz naše potešenie, a museli sme ich stratiť, a tak náramne, tragicky. Elenka už nás poznávala, blábolala, smiala sa, ke mne najradšie išla, lebo som s ňou najviac skákal, a jej všeličo ukazoval. Ťažko je nám nosiť údery providitelnosti božskej. Moja je teraz viac azdaj zronená než bola Miestny úrad Bratislava-Staré Mesto, Matričný úrad, Kniha úmrtí, zv. Nivy 6, roč. 1962, s. 287, por. č. 114. 117 STANISLAV, Ján. Zo života slov a našich predkov. Bratislava: Štátne nakladateľstvo, 1950, s. 80. 118 ŠA BA, ZCM, Rímskokatolícky farský úrad sv. Martina v Bratislave, Matrika pokrstených z rokov 1881 – 1883, inv. č. 47, s. 7, por. č. 49. 119 LA SNK, fond Ľ. V. Riznera, Listy E. Krajňáka Ľ. V. Riznerovi, sign. M 89 B 26, List zo 16. septembra 1890. 120 PIRCHALA, Imre, ed. Pozsonyi kir. kath. főgimnázium értesítője az 1891/92. iskolai évről. Bratislava: Stampfel, Eder és Társ. Könyvnyomtató, 1892, s. 70. 121 ŠA BA, ZCM, Rímskokatolícky farský úrad Najsvätejšej Trojice v Bratislave, Matrika pokrstených z rokov 1887 – 1891, inv. č. 436, s. 47, por. č. 61. 122 PIRCHALA, odk. 120, s. 70. 116
© Slovenská národná knižnica www.snk.sk
133
pred 4 roky. Ernestína musí ísť do nejakého kúpeľa, aby sa zotavela. I ja bych tiež dakedy zutekal zo sveta, tak strašnú úzkostlivost, bezsilnosť – povedal by chabosť cítim. Ja bych najradšie ťažko telesne pracoval, alebo namáhave cestoval, abych na prešlé 4 roky zabudol, na druhé myšlenky došol. A tu sa v tej spoločnosti, oproti ktorej človek celkom otvorený, úprimný nemôže byť, necítim dobre. Keby som tu mal dúverného priateľa, ktorému by sa mohol vyžalovať, s ním sa vyrozprávať, bolo by mi ľahšie na srcu. No darmo! Fiat voluntas Tua!“123 Dcéra Oľga Najmladším dieťaťom v rodine Krajňákovcov bola dcéra Oľga, druhá s týmto menom. Narodila sa v Bratislave 26. novembra 1901. Ani v jej vlastných úradných životopisoch a dotazníkoch neuviedla, ktorú ľudovú a meštiansku školu v meste navštevovala štyri roky.124 O štúdiu na osemročnom gymnáziu, kde učil jej otec, nás informujú školské ročenky. Oľga bola dobrou žiačkou, vždy mala výborný prospech aj napriek tomu, že v ročenkách bola označená ako súkromná žiačka v domácej výučbe.125 Po maturite v roku 1919 začala študovať v Prahe na Vysokej škole technickej, no po ukončení druhého semestra sa musela vrátiť, pretože jej otec ochorel a jeho príjem sa znížil natoľko, že už nemohol ďalej finančne podporovať dcéru v štúdiu. Od 1. októbra 1920 bola zamestnaná na oddelení sociálnych vecí mestského úradu v Bratislave spočiatku ako výpomocná diurnistka, teda pisárka za denný plat. Záujem o sociálnu problematiku v nej podnietil otec, ktorý ju ako mladú brával so sebou do robotníckych rodín v meste a neskôr, už ako školáčku cez prázdniny aj medzi najchudobnejších ľudí, žijúcich v okolitých dedinách, kde zisťoval ich životné pomery a podmienky, aby vedel, ako by im mohol pomôcť. Úrad ju v novej republike a s novým úradným jazykom od augusta 1921 využíval ako prekladateľku, pretože výborne ovládala maďarčinu aj nemčinu a čiastočne francúzštinu a ruštinu, no možno niekedy v polovici 20. rokov bola prekladateľská kancelária zrušená.126 V zamestnaní patrila medzi nižších úradníkov, pomocné kancelárske sily. Až v roku 1934 ju mierne povýšili na aktuársku127 adjunktku a o dva roky neskôr na aktuársku tajomníčku. Zo služobných dôvodov bola v roku LA SNK, fond Ľ. V. Riznera, Listy E. Krajňáka Ľ. V. Riznerovi, sign. M 89 B 26, List z 5. júna 1896. 124 AMB, fond NVmB, OKaPP, osobný spis Oľgy Krajňákovej (nespracovaný), šk. 224, bez inv. č. 125 POLIKEIT, Károly, ed. Pozsonyi kir. kath. főgimnázium értesítője az 1915/1916. iskolai évről. Bratislava: Eder István, 1916, s. 40; SCHWARTZ, Kálmán, ed. Pozsonyi kir. kath. főgimnázium értesítője az 1916 – 17. iskolai évről. Bratislava: Eder István, 1917, s. 69; SCHWARTZ, Kálmán, ed. Pozsonyi kir. kath. főgimnázium értesítője az 1917 – 18. iskolai évről. Bratislava: Eder István, 1918, s. 37. 126 AMB, odk. 124, Životopis z 15. apríla 1950. 127 Aktuár – konceptný alebo nižší správny úradník, stredoškolsky vzdelaný. 123
© Slovenská národná knižnica www.snk.sk
134
1942 preložená na sociálno-humanitné oddelenie, kde potrebovali jej skúsenosti. Vrchol pracovnej kariéry dosiahla po druhej svetovej vojne. Rok po jej skončení sa najprv stala aktuárskou hlavnou tajomníčkou a o tri roky nato aktuárskou riaditeľkou.128 V lete 1950 bola vymenovaná za prednostku oddelenia sociálnej starostlivosti Ústredného národného výboru (ÚNV) v Bratislave. Náplňou jej práce bolo pripravovať podklady pre Radu a plénum ÚNV, pre sociálnu komisiu a zdravotnícky referát a vykonávať školenia zamestnancov.129 V rámci organizačných zmien a na základe Zákona č. 66/1950 Zb. o pracovných a platových pomeroch štátnych zamestnancov a jeho §17, ktorý sa týkal zmeny pracovného miesta pre potreby štátnej správy z úradnej moci, bola Oľga s účinnosťou od 1. januára 1952 preradená z 2. Mestského ústavu národného zdravia (MÚNZ) do služieb štátnej zdravotnej starostlivosti na organizačné a kontrolné oddelenie.130 V auguste 1953 ju nadriadení opäť presunuli do VI. referátu ÚNV, kde viedla administratívnu agendu zdravotnej služby civilnej obrany. Zahŕňalo to zaisťovanie výcviku a školení, prípravu lekárov pre oblasť civilnej obrany, vypracovanie správ, nariadení a príkazov a spolu s veliteľom a náčelníkom služby pre výcvik a školenie viedla celú organizáciu a agendu.131 Zrejme to nebola práca podľa jej predstáv, pretože v marci 1954 podala žiadosť o uvoľnenie zo služieb ÚNV s úmyslom zamestnať sa v bratislavskej Univerzitnej knižnici, kde sa uvoľnilo pracovné miesto a kde chcela uplatniť svoje jazykové znalosti.132 Vedenie ÚNV jej vyhovelo, no už v polovici apríla žiadala o znovuprijatie na svoje staré pracovné miesto, čo sa nakoniec aj zrealizovalo.133 Po štyridsiatich rokoch služby podala Oľga na konci marca 1960 žiadosť o rozviazanie pracovného pomeru a súčasne žiadosť o priznanie starobného dôchodku.134 Dôvody, prečo skúsená pracovníčka nezotrvala v 50. rokoch vo vyššej funkcii, môžeme hľadať v nie celkom priaznivo naklonených vyjadreniach zodpovedných pracovníkov v jej kádrových posudkoch. Sama v osobných dotazníkoch, ktoré boli súčasťou osobného spisu každého zamestnanca, uvádzala úradnícky pôvod. Jej otec bol pedagóg na katolíckom gymnáziu, sám sa aktivizoval v katolíckom hnutí, navyše Oľga v roku 1938 vstúpila do Hlinkovej slovenskej ľudovej strany, aj keď svoju politickú príslušnosť ospravedlňovala tým, že všetci zamestnanci v tomto období hromadne vstupovali do politických strán a po dvoch mesiacoch prestala AMB, odk. 124, Osobný služobný výkaz z roku 1945. AMB, odk. 124, Poverenie funkciou prednostky oddelenia a náplň práce z 13. júna 1950. 130 AMB, odk. 124, Oznámenie o preradení do služieb štátnej zdravotnej starostlivosti z 29. februára 1952. 131 AMB, odk. 124, Žiadosť o preloženie z MÚNZ do ÚNV z 24. augusta 1953 a Náplň práce z 15. septembra 1953. 132 AMB, odk. 124, Žiadosť o uvoľnenie zo služieb ÚNV z 15. marca 1954. 133 AMB, odk. 124, Súhlas ÚNV so znovuprijatím zo 4. mája 1954. 134 AMB, odk. 124, Žiadosť o rozviazanie pracovného pomeru z 27. marca 1960. 128 129
© Slovenská národná knižnica www.snk.sk
135
platiť členské.135 Kádrový profil si nevylepšila ani priznaním, že spievala v cirkevnom speváckom zbore Blumentálskeho kostola.136 Politickú bilanciu sa jej potom už nepodarilo vyrovnať vstupom do komunistickej strany ihneď po februárovom prevrate v roku 1948. Takisto jej nepomohla činnosť v Revolučnom odborovom hnutí od konca druhej svetovej vojny, v ktorom od roku 1952 vykonávala funkciu predsedníčky závodnej rady. Bola aj členkou Zväzu Československo-sovietskeho priateľstva a Bratislavského robotníckeho kultúrneho kolektívu.137 Počas štyridsiatich rokov služby mestu poberala Oľga iba priemerný plat, z ktorého sa musela postarať do roku 1939 o svoju chorľavú matku a neskôr aj o invalidnú sestru Ernestínu. Nikdy nebola v zahraničí. Dovolenku si dožičila v Tatrách alebo v kúpeľoch Štós. Odporúčal jej to lekár, ktorý jej v roku 1940 diagnostikoval Gravesovu-Basedowovu chorobu, ktorá je autoimunitným ochorením štítnej žľazy, spojenú so srdcovocievnymi problémami.138 Jej plat v roku 1923 bol 1200 korún. V roku 1929 žiadala o jeho zvýšenie, pretože zrušením prekladateľskej kancelárie sa jej plat znížil na 820 korún. Rok pred vojnou poberala čistý plat 1461 korún. Po februárovom prevrate zarábala ako aktuárska riaditeľka okolo 5100 korún, v roku 1952 už na novom oddelení vyše 6000 korún a po menovej reforme, ktorá sa uskutočnila v roku 1953, a opätovnom prijatí na to isté pracovné miesto, 1250 korún mesačne.139 Tri roky po otcovej smrti sa Oľga vydala za Ukrajinca Anatolija Moskalinu. Sobáš mali 14. mája 1927 v Bratislave. Anatolij sa narodil v tom istom roku ako jeho manželka.140 Pochádzal z mesta Jekaterinoslav,141 ležiaceho v Dnepropetrovskej oblasti. Na Slovensko prišiel cez Rakúsko a Devínsku Novú Ves v auguste roku 1922 s rodinou. Jeho otec Danil Olexievič sa narodil v tej istej oblasti, v obci Kobeljaki v decembri 1874.142 Vyštudoval gymnázium a univerzitu, na ktorej získal titul doktora práv. Jeho manželkou bola Klaudia Sachnojskaja. Po štúdiách začal pracovať v roku 1897 na železnici, kde prednášal železničné právo a neskôr bol vymenova AMB, odk. 124, Životopis z 15. apríla 1950. AMB, odk. 124, Dotazník z 10. novembra 1938. O Oľginom vystúpení na bohoslužbách v bratislavskom kostole sa písalo aj v novinách, pozri Cirkevná hudba v dóme. In: Slovák. 24. 1. 1932, roč. 14, č. 19, s. 5. V texte sa spomína Kostol sv. Trojice. Je to buď Kostol Najsvätejšej Trojice v Podhradí, alebo Kostol sv. Jána Mathy, známy pod názvom „Trojičky“, jeho názov je však odvodený od rehole trinitárov, ktorá ho dala postaviť. 137 AMB, odk. 124, Dotazník z 13. augusta 1954. 138 AMB, odk. 124, Lekársky nález z 27. februára 1942. 139 Pre porovnanie cien približne v tomto období pozri: ŠUSTEK, Zbyšek. Hospodárenie mladej Bratislavčanky v rokoch 1944 – 1949: Príjmy, výdavky, ceny, štruktúra spotreby a stratégia zaobchádzania s peniazmi – prípadová štúdia. In: Numizmatika. 2014, roč. 24, s. 59 – 74. 140 AMB, odk. 124, Odpis sobášneho listu z 25. júla 1931. 141 Súčasný názov mesta je od roku 2016 Dnipro. 142 Súkromný archív Alexandra Moskalinu, Povolenie k pobytu pre cudzinca (Danil Olexievič Moskalina) z 24. septembra 1953. 135 136
© Slovenská národná knižnica www.snk.sk
136
ný za riaditeľa komerčnej služby. Na konci svojho pôsobenia na Ukrajine sa vypracoval na sekčného šéfa ministerstva železníc. Podľa interpretácie jeho pravnuka Alexandra, Danil z Ukrajiny utiekol pred sovietskou štátnou mocou. S rodinou sa usadil v Bratislave a stal sa zamestnancom Slovenskej filmovej spoločnosti.143 Oľgine manželstvo s Anatolijom nevydržalo dlho a po štyroch rokoch bolo rozvedené.144 Už rok po rozvode sa v novom vzťahu v Trenčíne jeho druhej manželke Márii Pockovej narodil syn Alexander.145 Anatolij v rokoch 1939 – 1945 študoval na Stavebnej fakulte Slovenskej vysokej školy technickej a štúdium ukončil na odbore inžinierskeho staviteľstva druhou skúškou v roku 1948.146 Pracoval na bezpečnostnom referáte v oblastnej správe Československých stavebných závodov a v projekčnom závode národného podniku Stavoindustria.147 Mária mala rovnako zaujímavý pôvod. Narodila sa v Málinci v roku 1905 majiteľovi miestnych sklární Vojtechovi Pockovi a Márii Schmidovej.148 Tá po maternálnej línii pochádzala zo šľachtického rodu Kralik von Meyrswalden.149 Anatolijov vnuk Alexander Moskalina je mediálne známy trenčiansky podnikateľ.150 Oľga sa ako penzistka, s najväčšou pravdepodobnosťou, druhýkrát vydala. Nemáme priamy dôkaz v podobe zápisu o sobáši ani iný relevantný dokument. Informuje nás o tom iba Oľgin úmrtný list z roku 1983, v ktorom má priezvisko Ramharterová.151 Jej posledné bydlisko bolo na Sovietskom námestí č. 2, čo je dnešné Floriánske námestie, v tesnej blízkosti Blumentálskeho kostola. Musela sa vydať niekedy po roku 1960, lebo ešte v dokumente z toho roku je jej priezvisko Krajňáková.152 Údaje o jej manželovi v úmrtnom liste nie sú zapísané a do úvahy Vzácne jubileum. In: Radostná práce. 1947, roč. 2, č. 5, s. 1. AMB, odk. 124, Životopis z 15. apríla 1950. 145 Súkromný archív Alexandra Moskalinu, Odpis rodného listu Alexandra Moskalina z 19. septembra 1986. 146 Archív Slovenskej technickej univerzity v Bratislave, fond Stavebná fakulta, sign. D-III./8, šk. 159, inv. č. 1431. 147 Súkromný archív Alexandra Moskalinu, Preukaz zamestnanca (nedatovaný). 148 Súkromný archív Alexandra Moskalinu, Odpis rodného listu Márie Pockovej z 22. septembra 1986. 149 Jeho rodokmeň skúmal šumavský genealóg Emil August van den Abeele a zahrnul ho do svojej práce Nachfahrentafel Wilhelm v. Kralik (Krumlov, 1939). Jeho osobný fond bol uložený v Štátnom archíve Český Krumlov, ale v roku 1975 bol so súhlasom Archívnej správy Ministerstva vnútra ČSSR odovzdaný na základe dedičského konania jeho dcére Marthe Lindnerovej z bavorského Strasskirchenu, ktorá ho dala do úschovy archívu Sudetendeutsches genealogisches Archiv v bavorskom Regensburgu. 150 NIŽŇANSKÝ, Štefan. Dobrodruh Saša. Bratislava: Stefany Film, 2016. 151 Miestny úrad Bratislava-Ružinov, Matričný úrad, Kniha úmrtí, zv. 8, roč. 1983, s. 216, por. č. 639. 152 AMB, odk. 124, Žiadosť o rozviazanie pracovného pomeru z 27. marca 1960. 143 144
© Slovenská národná knižnica www.snk.sk
137
pripadajú asi dve osoby. Bratislavský ženský lekár dr. Ramharter bol známym členom a od roku 1936 podpredsedom šachového klubu ŠK Slovan Bratislava.153 Jej manželom mohol byť súkromný učiteľ hudby na maďarskej pobočke učiteľského ústavu v Bratislave Lajos Ramharter.154 Osoba s rovnakým menom sa spomína ako učiteľ v Mukačeve v období druhej svetovej vojny.155 V roku 1928 bol Ľudovít Ramharter dozorcom bratislavského školského Spolku Rudolfa Steinera, ktorého väčšinu členskej základne síce tvorili miestni Židia, ale nepatril medzi klasický židovský spolok.156 Bol pomenovaný podľa zakladateľa nového duchovného prúdu, nazvaného antropozofia, a tiež zakladateľa Waldorfskej školy.157 V tejto súvislosti sa meno profesora hudby Ľudovíta Ramhartera viackrát spomína aj v životopise Kláry Kudrnáčovej, v ktorom je označovaný ako veľmi aktívny „ezoterný antropozof“ v Leviciach i Bratislave ešte v roku 1971.158 Oľgou vymrela vetva Eduarda Krajňáka, po ktorom neostali priami potomkovia, avšak mnohí členovia nasledujúcich generácií rodu sa stali dôstojnými pokračovateľmi odkazu jeho osobnosti aj za hranicami našej krajiny.
História Šachového klubu ŠK Slovan Bratislava. In: ŠK Slovan Bratislava [online]. [cit. 202005-13]. Dostupné z: http://download.slovan-bratislava.com/Historia/Klub/Historia.pdf. Pozri aj: MRÁZIK, Vladimír a Karel SKALIČKA. Šachová příručka. Praha: Tiskárna E. Leschingera, 1926, s. 71 a SEČANSKÝ, Imrich. Kaviarne navštevovali básnici i kartári. In: Bratislavské noviny. 27. 10. 2005, roč. 8, č. 24, s. 19. 154 Výročná zpráva Československého štátneho koedukačného učiteľského ústavu v Bratislave (Školský rok 1929/1930). Bez miesta vydania, bez vydavateľa, bez roku vydania, s. 41 a 46; Výročná zpráva Československého štátneho koedukačného učiteľského ústavu v Bratislave (Školský rok 1931/1932). Bratislava: Typographia, b. r., s. 31. 155 Magyar tanítóképző. A tanítóképző-intézeti tanárok országos egyesületének folyóirata. 1942, roč. 55, č. 2, s. 60. 156 HERIBAN, Branislav. Židovské spolky v ČSR 1919 – 1939 so zameraním na Bratislavu (dizertačná práca). Praha: Filozofická fakulta Univerzity Karlovy, 2011, s. 139. 157 ROMANO, Carlin. Rudolf Steiner: ´Scientist of the invisible´. In: The Chronicle of Higher Education. 2007, roč. 53, č. 37, s. 16. 158 Životopis Kláry Kudrnáčovej. In: Antroposofia [online]. [cit. 2020-05-13]. Dostupné z: http:// antroposof.sk/diela_tlac/zivotopis_klary_kundracovej.pdf 153
© Slovenská národná knižnica www.snk.sk
138
RodokmeňEduarda Eduarda Krajňáka Rodokmeň Krajňáka
Tabuľka 1 Tomáš Kuna 18. stor. Judita Klimková 18. stor. Ján 1735-?
Marina 1738-?
Michal 1739-1743
Katarína 1779-?
Mária 1781-?
Mária 1807-?
Andrej 1811-1813
Adam 1743-?
Tomáš 1747-?
Jozef 1751-? Alžbeta Krajňáková 1755-?
Michal Martin 1782-1841 1786-1786 Margaréta Múdra 1783-1853
Anna 1787-1788
Ján 1789-?
Margaréta 1814-1814
Matej 1818-1854
Michal 1816-1857
1.Cecília Zuzana Anna Amália Imrich Jozef 2.Mária Anna 1847-1883 1850-1851 1853-1883 1857-? Matej Kozák 1834-? Eduard František Mária Alžbeta Ján František Karol Jozef 1848-1924 1851-1852 1855-1855 1858-1925 Anna Zelenayová Tab.2 1858-1939 Ernestína Otília Adalbert Celestína Aristid 1879-1962 1881-1892
© Slovenská národná knižnica www.snk.sk
Oľga Mária Elena Oľga 1888-1892 1895-1896 1901-1983 Anatolij Moskalina 1901-?
Ján 1820-?
Jozef Krajňák 1824-1901 1.Johana Kankaľová 1821-1855 2.Anna Dzurilová 1837-?
Augustín Alexander 1860-? Ján Ladislav 1862-1926 Anna Tadić 1878-1929
Ivan Edo Robert Irma Anna 1896-1896 1897-1945 ?-1929 ?-1910 ?-1953
139
Tabuľka 2 Karol Jozef Krajňák 1858-1925 z Tab.1 Mária Hrubá 1875-?
Jozef ?-1921
Františka ?-? Gejza Törzsök 1881-1953
Ján Helena ?-? ?-? Mária Fabiánová
Štefan Arpád Eduard 1911-1951 ?-? Mária Schwarzová 1914-2001
Milan 1937-2007 Margita Lazniová 1940-1996
© Slovenská národná knižnica www.snk.sk
140
Peter 1961Dana Melichárková 1971-
Ľubomír 1963Renáta Cihoňová 1963-
Filip 2018-
Slavomír 1988-
Stanislav 1987-
Magdaléna 1939-
Jana 1999-
Dezider ?-?
Reflexie k životným osudom kňaza a básnika Jána Harantu Drahomír Velička Úvod V roku 2019 sme si pripomenuli výročia narodenia troch turzovských rodákov, spisovateľov, ktorí sa trvalo a nezmazateľne zapísali do dejín slovenskej literatúry: 110. výročie narodenia Jána Harantu (3. 12.), 100. výročie narodenia Pavla Hrtusa-Jurinu (1. 10.) a taktiež 100. výročie narodenia Rudolfa Jašíka (2. 12.). Najmä voči prvým dvom mala naša literárna veda i biografistika značné podlžnosti, ktoré sa však v ostatných troch dekádach vydaním niekoľkých prác1 čiastočne zredukovali. Napriek tomu, životné osudy Jána Harantu ostávali aj naďalej málo preskúmané, pretože vydané publikácie sú predovšetkým zhodnotením jeho literárneho diela, než biografiou a brožúry sa taktiež zamerali skôr na tvorbu a personálnu bibliografiu. Ani lexikónové heslá so základnými životopisnými údajmi či príležitostné novinové články nedokážu vyplniť biele miesta, ktoré o tomto poprednom predstaviteľovi slovenskej katolíckej moderny stále pretrvávajú. Detailnejšie spracovaný životopis je pritom dôležitý aj z hľadiska Harantovej literárnej tvorby, keďže všetko, čím žil, sa nevyhnutne odrážalo aj v jeho umeleckej činnosti. I keď ani predkladaný príspevok nebude vyčerpávajúcou biografiou,2 predsa sa pokúsime o podrobnejší opis básnikovho života.3
1
2
3
Harantovi boli venované spomienkové oslavy s odhalením pamätnej tabule v obci Svinná v roku 1993, z ktorých vzišla útla brožúra STROHNEROVÁ, Ľudmila. Ján Haranta (1909 – 1983): Literárny medailón a personálna bibliografia. Svinná: Obecný úrad, 1993, 50 s; V roku 1998 Nadácia 400 rokov Turzovky odhalila jemu a P. Hrtusovi Jurinovi pamätnú tabuľu na budove miestneho gymnázia. Ďalšia brožúra vyšla pri príležitosti 25. úmrtia básnika: MUDRÍKOVÁ, Jana. Ján Haranta. Básnik pokory a zbožnosti. Čadca: ŽSK a Kysucká knižnica, 2008, 48 s; Krátky životopisný profil sa nachádza aj v publikácii Farnosť Turzovka: VELIČKA, Drahomír a Ivan GAJDIČIAR. Osobnosti turzovskej farnosti. In: Farnosť Turzovka. Turzovka: Spolok priateľov Turzovky a Farský úrad v Turzovke, 2006, s. 306 – 308; ISBN 80-969314-7-4. Zatiaľ najrozsiahlejšími sú práce PAŠTÉKA, Július. Ján Haranta. Spolu v zemi požehnanej. Prešov: Vydavateľstvo Michala Vaška, 2006, 471 s. ISBN 80-7165-591-0 (súborne vydané Harantovo básnické dielo, s úvodnou štúdiou) a GALLIK, Ján. Ján Haranta v literárnokritickom kontexte. Čadca: Kysucké múzeum a Magma, 2011, 207 s. ISBN 978-80-89172-27-6. Do prípravy štúdie zasiahli opatrenia súvisiace so šírením ochorenia COVID-19, v ktorých dôsledku boli približne od polovice marca 2020 uzatvorené študovne archívov a do termínu odovzdania príspevku nebolo možné preštudovať naplánovanú korešpondenciu. Za poskytnutie niektorých osobných materiálov Jána Harantu ďakujeme jeho neteriam MUDr. Márii Harantovej z Turzovky a Mgr. Anne Nechalovej z Poviny.
© Slovenská národná knižnica www.snk.sk
141
Rodinné vzťahy Rod Harantovcov pochádzal po otcovej línii z Hliníka pri Bytči. Jeho predkovia sa dajú preukázateľne vystopovať do 18. storočia.4 Najstarším doloženým predkom rodu je František (nar. asi 16. 2. 1773), ktorý mal s manželkou Máriou (sobáš 18. 4. 1798) šesť detí: Annu (1799), Jána (1801), Alžbetu (1803), Jána (1804), Máriu (1807) a Veroniku (1809). Línia pokračovala Jánom (nar. 18. 9. 1804), ktorý si 18. 11. 1828 vzal za manželku Máriu Bohúňovú (? – 6. 3. 1879). Z tohto manželstva vzišlo osem potomkov: Ignác (1833), Jozef Vendelín (1836), Ignác (24. 5. 1839 – 19. 4. 1900), Ondrej (1841), Mária (1843), Mária (1845), Vendelín (1846) a Ján (1850). Otec Jána Harantu Gejza pochádzal z deviatich detí a bol druhým najmladším dieťaťom v rodine Ignáca Harantu (24. 5. 1839 – 19. 4. 1900) a Terézie Kotrbániovej (? – 7. 3. 1912). Tí sa zosobášili v Bytči 25. mája 1863 a okrem Gejzu mali aj dcéry: Máriu (1865), Albertínu Jozefínu (1869), Sidóniu (1871) a Máriu (1881). Mužskými potomkami Ignáca a Terézie boli Gejza (1867-1871), Justín (1872), Albert (1875 – 1959), Ignác Alexander (1877) a Gejza, ktorý sa neskôr spomínal aj ako Gejza Arpád (13. 5. 1879 – 1. 10. 1917).5 Zaujímavosťou je, že priezvisko rodu bolo pôvodne Harant (Haranth), až starý otec Jána Ignác sa v matričných zápisoch prvý raz objavuje ako Haranta. Ignác Harant bol povolaním debnár alebo stolár (arcularius). Z matkinej strany mal Haranta taktiež zaujímavý rodokmeň. Rod Rudinských patril k starým turzovským rodom, ale ich pôvod siaha až do stredoveku, do dolnokysuckej obce Rudina. Stadiaľ sa členovia rodu po predaji zemianskej kúrie a majetkov dostali do susedného Kysuckého Nového Mesta, kde pôsobili v službách Suňogovcov, majiteľov panstva Budatín. Jeden z členov rodu sa stal evanjelickým kňazom a jeho potomok sa napokon dostal, už ako konvertita, do Turzovky. Tam najskôr pôsobil ako licenciát a neskôr kostolník. Začiatkom 18. storočia založil dlhoročnú tradíciu, keď turzovskí kostolníci pochádzali až do polovice 20. storočia z rodu Rudinských.6 Matka Jána Harantu Eva Rudinská pochádzala z tohto „kostolníckeho“ rodu. Jej starý otec Jozef (1820 – 1889) bol kostolníkom a rovnako aj jej strýko Ján (1865 – 1942). Eva Rudinská bola sesternicou kňaza, politika a publicis-
4
5
6
Keďže Bytča má zachované matriky od roku 1630, pri podrobnejšom a dôkladnejšom genealogickom výskume možno predpokladať i staršie zmienky. Štátny archív v Žiline so sídlom v Bytči (ŠA ZA-By), Zbierka cirkevných matrík, Bytča, Matriky pokrstených, sobášených a zomretých. Je zaujímavé, že v rodnej matrike bol zapísaný len ako Gejza, ale v rodnom liste Jána Harantu je otec uvedený pod menom Gejza Arpád. Diecézny archív v Nitre (DA NR), Personálie, J. Haranta. K tomu pozri: VELIČKA, Drahomír. Rod Rudinských z Rudiny v 17. storočí a začiatkom 18. storočia. In: Genealogicko-heraldický hlas. 2010, 1 – 2, s. 25 – 32.
© Slovenská národná knižnica www.snk.sk
142
tu Jozefa Rudinského (1891 – 1972),7 ako na to v jednom rozhovore spomínal aj samotný Haranta.8 Otec Jána Harantu Gejza sa vyučil za garbiara. Ešte na konci 19. storočia sa prisťahoval do Turzovky,9 kde ho 6. mája 1905 v tunajšom farskom kostole s Evou Rudinskou zosobášil farár Július Lonský.10 Hoci sa vo vydaných prácach, ktoré sa venovali Harantovi, možno dočítať, že sa narodil ako prvé dieťa, nie je to pravdou. Gejza a Eva mali dve staršie deti, ktoré ale zomreli skôr, ako sa narodil Ján. Najstarším dieťaťom bola dcéra Mária (28. 6. 1906 – 19. 4. 1909), druhorodeným bol syn Rudolf (21. 2. 1908 – 21. 2. 1909) a Ján sa narodil ako tretí v poradí. Po ňom nasledoval ešte syn Rudolf (22. 5. 1912 – 23. 1. 1992) a najmladší Anton Jozef (18. 7. 1914 – 22. 6. 1929).11 Ich rodný dom stál oproti hostincu Politzer (dnes U Macvejdu, Hlinenská ulica). Na otca si Ján spomínal ako na tichého, uzavretého ale poctivého človeka, ktorý si vážil ľudí a vyhýbal sa sporom.12 Pracoval sám, vyrábal remienky a potom ich chodieval s manželkou predávať na jarmoky.13 V auguste 1914 však musel narukovať. Na železničnú stanicu otca vyprevádzal práve najstarší syn. Gejza Haranta pôsobil v 14. pešom pluku, bol zaradený ako pešiak. Pri strážení priesmykov v Sedmohradsku ochorel na oči, následkom čoho v roku 1916 oslepol. Liečil sa v nemocnici v Budapešti, ale napokon 1. októbra 1917 zomrel. Na pohrebe v Budapešti sa zúčastnili len jeho manželka s najstarším synom Jánom14 a sestra Mária.15 Matka, ktorá bola gazdinou na turzovskej fare, sa po predčasnej smrti
K osobe Jozefa Rudinského pozri: LETZ, Róbert. Jozef Rudinský – významná osobnosť Turzovky. In: GAJDIČIAR, Ivan, ed. Turzovka krížom-krážom. Turzovka: Spolok priateľov Turzovky, 2010, s. 327 – 363. ISBN 978-80-970359-9-0. 8 WINKLER, Tomáš a Peter ŠTRELINGER. Predsa sa len nájde nejaký kvet, nejaké dobro a láska (rozhovor s Jánom Harantom). In: Slovenské pohľady. 1993, roč. 113, č. 1, s. 55. ISSN 13357786. 9 ŠA Trenčín, Okresný národný výbor Trenčín, Odbor kultúry – cirkevné oddelenie (ŠA TN, ONV TN, OK-CO), Osobný spis Jána Harantu, spis č. 25788/38, Ján Haranta – chovanie. 10 Archív Rímskokatolíckej cirkvi, farnosť Turzovka (ARKC), Matrika sobášených, Turzovka. 11 ARKC, farnosť Turzovka, Matriky pokrstených a zomretých Turzovka, tiež ŠA ZA-By, pracovisko archív Čadca (pCA), Rodná (1907 – 1911) a úmrtná matrika (1906 – 1914) Turzovka. 12 JURČÍKOVÁ, Jana. Ján Haranta a jeho zhudobnená poézia. Diplomová práca. Banská Bystrica: Katedra hudobnej výchovy Pedagogickej fakulty Univerzity Mateja Bela, 1996, s. 12 – 13. 13 Literárny archív Slovenskej národnej knižnice v Martine (LA SNK), sign. 165 D 8, HARANTA, Ján. Či zabudne žena..., 14 WINKLER, odk. 8, s. 55; Seznam strát vydaný 9. 2. 1918. Wien: Aus der k. k. Hof- und Staatsdruckerei, 1918, s. 18, č. 651 [online]. [cit. 2020-04-30]. Dostupné z: 15 V nedeľu poobede... som sa vybral do Malaciek na pohreb. Tetka Filová dožila sa tiež pekných rokov... Veď ona jediná bola na pohrebe nášho tatu v Budapešti... LA SNK, sign. 165 B 50, List J. Harantu matke z 11. 5. 1970. 7
© Slovenská národná knižnica www.snk.sk
143
manžela a otca, stala pre citlivého Jána, ako sa on sám vyjadril, „ôsmou sviatosťou.“16 Z jeho listov i jeho tvorby je zreteľné, že mal k nej veľmi hlboký a úprimný vzťah. V jednom z nich dokonca uvažuje, či tento jeho silný synovský postoj k nej je v súlade s kresťanským učením.17 Matka bola častým predmetom jeho básní, úvah a rozjímaní. Štúdiá a vysviacka Ján bol odmalička nadaným, do školy začal chodiť ako 6-ročný. Matka uprosila vtedajšieho riaditeľa štátnej školy Ignáca Országa, aby ho prijal do druhej triedy.18 V Turzovke absolvoval päť tried ľudovej školy (1916 – 1921), potom sa presunul na reálne Gymnázium J. Palárika v Žiline (1921 – 1922), od druhej triedy pokračoval na Gymnáziu T. Červeňa v Nitre (1922 – 1928). Gymnaziálne štúdiá ale zo zdravotných dôvodov ukončil v Levoči na reálnom Gymnáziu V. Šrobára, kde zmaturoval s vyznamenaním 17. júna 1929. 19 Už počas štúdia v Levoči sa stal tajomníkom Literárneho kruhu Jána Francisciho pri reálnom gymnáziu, zároveň bol dirigentom chlapčenského spevokolu a ešte s dvoma ďalšími priateľmi založil literárnu družinu Trio. Po rokoch priznal, že rok v Levoči patril k jedným z najkrajších v jeho živote.20 Práve tu, na Mariánskej hore, u neho dozrelo rozhodnutie stať sa kňazom, čo sa nestretlo práve s pochopením jeho matky.21 K definitívnemu rozhodnutiu prispela aj tragická rodinná udalosť, ktorá sa odohrala takmer súčasne s úspešnou maturitou. Jeho najmladší brat Anton, ako študent III. ročníka znievského gymnázia, bol spoločne s niekoľkými ďalšími chovancami sirotinca poslaný do lesa po drevo. Keď sa vracali z lesa, splašili sa im kone a nešťastný chlapec spadol pod kolesá voza, ktoré ho prešli. Následkom zranení v nemocnici v Turčianskom Sv. Martine Anton skonal.22 Ako sa vyjadril sám básnik: „Pán si ho vzal, aby Preslov na mojich primíciách, Turzovka 3. október 1934, súkromný archív M. Harantovej. Celé to popoludnie Vašej cesty domov som len preplakal a v noci neprišiel na mňa spánok pre ubolené oči. Je to kedysi také silné, že sa obávam, či sa to ľúbi Bohu. Veď kresťania by nemali poznať, čo je to byť opusteným, čo je to clivota za niekým drahým... LA SNK, 165 B 50, List J. Harantu matke z 12. 12. 1969. 18 WINKLER, odk. 8, s. 56. 19 Spišský archív v Levoči, Gymnázium V. Šrobára, Maturitné katalógy 1928/29, Maturitný katalóg – Ján Haranta. 20 WINKLER, odk. 8, s. 56. 21 JAROŠOVÁ, Mária. Bôľom sa čistia duše. Spomienka na kňaza ThLic. Jána Harantu, predstaviteľa katolíckej moderny, pri príležitosti 20. výročia od jeho smrti. In: Katolícke noviny. 2003, roč. 118, č. 16, s. 25. 22 Slovák. 10. 7. 1929, roč. 11, č. 152a, s. 5 – Nešťastie v lese. Citovaná dobová tlač bola študovaná online cez Digitálnu knižnicu Univerzitnej knižnice v Bratislave: 16 17
© Slovenská národná knižnica www.snk.sk
144
dostal mňa. Vtedy dozrelo vo mne predsavzatie neodstúpiť od služby... na ktorú ma povolal.”23 Počas gymnaziálnych i univerzitných štúdií bol Harantovi veľkou oporou turzovský farár Karol Točík, u ktorého približne od svojich 10 rokov miništroval. Nahrádzal mu otca, bol mu kňazským vzorom a „mal na jeho kňazskej výchove po matke tú najvyššiu účasť a ten najvyšší podiel”.24 Bol to pravdepodobne Točík, ktorý u mladého Harantu pestoval aj záujem o históriu a najmä o dejiny slovenského národa a kysuckého regiónu. Vo svojej prvej zbierke venoval mladý básnik jednu zo svojich básní práve svojmu dobrodincovi. Išlo o Môj chorál, ktorý má pod nadpisom venovanie (Vdp. K. T.).25 Počas stredoškolských štúdií pristúpil začínajúci básnik k sviatosti birmovania 21. júna 1927, sviatosť vo farskom kostole v Turzovke vysluhoval diecézny biskup Karol Kmeťko. Birmovným otcom mu bol práve Točík, Haranta si podľa neho zvolil aj svoje birmovné meno Karol.26 Študentské obdobie v Nitre znamenalo u mladého Harantu začiatok jeho celoživotnej dráhy básnika. Sám priznal, že prvé pokusy učinil doma cez prázdniny ako kvartán27 v júli a auguste 1924.28 Na prelome rokov 1927 – 1928 publikoval časopis Svojeť nitrianskemu gymnazistovi pod pseudonymom Ivo Mlad krátku lyrizovanú prózu Vyhaslá spomienka. Hoci sa Haranta vo svojich začiatkoch, ale i neskôr venoval aj próze (lyrizovaná próza, úvahy, črty atď.), postupne u neho začala dominovať poézia. Okrem spomenutého pseudonymu používal neskôr aj iné: Ján Bodor, Janko Bodrý, jh, J.H., Milan Hôrkin, Ján H. Horár, Bernard Vinič, Trenčan, Ps, h. atď.29 V roku 1930 mal v Slovákovi publikované básne Naše uzdravenie a Svetlo v tme, ktoré boli podpísané Ján P. Haranta.30 Prvú báseň Obrázky z detstva mu publikoval časopis Rozvoj v roku 1928.31 V dňoch 18. a 19. mája 1929 sa v Turčianskom Sv. Martine konali študentské matičné dni. Program pozostával z rôznych aktivít, jednou z nich bola aj literárna súťaž v poézii a próze. So svojou básňou sa ich zúčastnil aj mladý Haranta, ktorého tvorba bola porotou pod predsedníctvom Dr. Jaroslava Vlčka ocenená.32 LA SNK, sign. 165 D 8. BODRÝ, Ján. November je vhodný na spomienky. Preslov, odk. 16. 25 Veľadôstojnému pánovi Karolovi Točíkovi. HARANTA, Ján. Mysterium baladické. Žilina: Postup, 1933, s. 23. 26 ŠA TN, ONV TN, OK-CO, Osobný spis J. Harantu a ARKC, farnosť Turzovka, Matricula confirmatorum. 27 WINKLER, odk. 8, s. 56. 28 ŠA NR, Gymnázium v Nitre, Katalógové listy, IV.A, šk. rok 1923/24, Haranta Ján, č. 17. 29 GALLIK, odk. 1, s. 37 – 39. 30 Slovák. 16. a 20. 3. 1930, roč. 12, č. 63 a 66, s. 5. 31 GALLIK, odk. 1, s. 36 a 45. 32 Na matičných študentských dňoch v Turč. Sv. Martine sa zúčastnilo 41 stredných škôl... Účasť žiactva bola i mimo aktívnych účastníkov veľká z celého Slovenska... Na literárnom 23 24
© Slovenská národná knižnica www.snk.sk
145
Zásluhou nitrianskeho biskupa Karola Kmeťka sa Haranta dostal na štúdium teológie do Medzinárodného seminára vo francúzskom Štrasburgu, kde nastúpil po úspešnej maturite od novembra 1929. Cestou do Francúzska zložil báseň Plač, ktorý sa skryl v úsmev, ktorá vyšla v Slovákovi a bola signovaná Viedeň 2. novembra 1929.33 Podľa vlastných slov sa mu univerzita stala radostnou matkou, ktorá mu otvorila všetky obzory ducha.34 Univerzitné štúdiá ukončil v roku 1934. V Štrasburgu prijal nižšie rády podľa vtedajšieho úzu: tonzúru a lektorát v apríli 1933, exoristát v marci 1934, ale aj vyšší rád – subdiakonát (akolytát) 29. 6. 1934.35 Pred ich prijatím mu svedectvo o dobrej povesti a neexistujúcich prekážkach pre prijatie rádov vystavil v decembri 1932 spišský biskup Ján Vojtaššák.36 Nedlho pred svojou diakonskou a kňazskou vysviackou požiadal Haranta diecézneho biskupa o dovolenie prísť do Nitry začiatkom septembra, aby si mohol vykonať exercície a vnútorne sa pripraviť na prijatie sviatostí.37 Diakonské svätenie a presbyterát už prijal z rúk nitrianskeho ordinára Karola Kmeťka, 23., resp. 30. septembra 1934 v katedrálnom chráme v Nitre.38 Primičnú sv. omšu slúžil 3. októbra 1934 vo Farskom kostole Nanebovzatia Panny Márie v rodnej Turzovke. Manuduktorom mu bol Štefan Krautman, farár v Oščadnici, kazateľom niekdajší turzovský kaplán (pôsobil tu 1923 – 1926) Pavol Bezák.39 O slávnosti sa zmieňuje aj dobová tlač: „3. októbra tohto roka mala Turzovka na Kysuciach veľký sviatok... Celá obec prežíva chvíle opojného nadšenia. Predmetom pozornosti našej je novokňaz Ján Haranta, odchova-
35 33 34
36
37 38
39
súbehu porota pod predsedníctvom dr. Jaroslava Vlčeka odmenila ako najlepšiu báseň i prózu práce Jána Šveca ž. 7. B. tr. Reálneho gymnázia z Košíc, okrem toho básne Pavla Gašparoviča ž. 8. tr. z Nitry, Jána Harantu ž. 8. tr. z Levoče... Slovák. 23. 5. 1929, roč. 11, č. 115, s. 4; Gemer – Malohont. 25. 5. 1929, roč. 11, č. 22, s. 2. Slovák. 17. 11. 1929, roč. 11, č. 261, s. 8. WINKLER, odk. 8, s. 56. DA NR, Personálie, J. Haranta. V súčasnosti sa nižšie rády v Cirkvi nazývajú ministériami a sú to lektorát a akolytát. Akolyta sa môže niekde nazývať aj subdiakonom. K tomu apoštolský list pápeža Pavla VI. Ministeria quedam z 15. 8. 1972, ktorým sa v latinskej cirkvi upravuje poriadok o tonzúre, nižších rádoch a subdiakonáte. Joannes Vojtaššák Die (sic!) Misericordia et Apostolicae Sedis gratia episcopus Scepusiensis. Cum dilectus nobis in Christo Joannes Haranta... ab anno 1928 usque ad annum 1929 in Levoča, dioecesis Scepusiensis, studiis gymnasialibus operam navabat, ad sacros ordines promoveri desideret, ad tramitem Can. 993 litteris praesentibus testamur, prefatum Joannem Haranta tempore commorationis in dioecesi Scepusiensi bona fama, vita et moribus christianis praeditum fuisse, nullumque canonicum impedimentum contraxisse, quominus ad sacros ordines promoveri possit... List biskupa J. Vojtaššáka z 22. 12. 1932, č. 3091/1932, DA NR, Personálie, J. Haranta. DA NR, Personálie, J. Haranta, List J. Harantu na BÚ z 20. 8. 1934. DA NR, Personálie, J. Haranta, ŠA TN, ONV TN, OK-CO, Osobný spis J. Harantu; LA SNK, fond J. Haranta. ARKC, farnosť Turzovka, Farská kronika.
© Slovenská národná knižnica www.snk.sk
146
nec učeného západu, ktorý dnes slávi svoje kňazské prvotiny. Dostavili sa mnohí okolití farári a kapláni od Žiliny počnúc až po Makov. Tu je i okresný náčelník a spolužiaci primicianta. Sprievod duchovenstva, družičiek a veriacich odvedie novokňaza z fary do kostola. Započne sa sv. omša. Dekan Krautmann je rukovodičom. Na chóre pekne spieva miestny spevokol pod vedením rektora Milca. Obrovský kostol je bohato ozdobený... Miestny farár Karol Točík, ktorý nahradzoval primiciantovi jeho nebohého otca a bol jeho veľkým dobrodincom, vo svojej láskavej štedrosti pripravil v divadelnej sieni Katolíckeho sociálneho domu bohaté pohostenie prítomných hosťov, ktorých bolo na 200... Náš milý novokňaz, ktorý je súčasne i nádejným básnikom, v horúcej činnosti sledoval všetko, čo sa okolo neho dialo. Jeho zdánlivá chladnokrvnosť bola vlastne len s úžasnou sebekázňou nadobudnutá sila duše, ktorou tlmil svoje citové vzrušenie. Hlboká zbožnosť vanie z jeho slov, sv. Terezka je jeho patrónkou. Slza sa mu chvela v oku, keď spomínal dojímavú starostlivosť matky. So srdečným pohnutím ďakoval všetkým svojim dobrodincom oltára i srdca.”40 Pastorácia a pedagogická činnosť etablovaného básnika Zakončením teologických štúdií a vysviackou sa však Harantovo pôsobenie vo Francúzsku ešte nekončilo. Niekedy na jar alebo začiatkom leta 1935 navštívil Haranta spoločne s ďalšími slovenskými kňazmi Pavlom Beňuškom a Nikolajom Radomerským francúzske kolónie slovenských emigrantov,41 ktoré spoznal už počas svojich štúdií (Ardeny, Paríž, Domrény, Lisieux, robotnícke kolónie neďaleko Limoges).42 Začiatkom júla 1935 (5. 7.) potom zložil v Štrasburgu licenciát z posvätnej teológie. V pondelok 8. júla sa vrátil na Kysuce, kde týždeň vypomáhal v pastorácii tunajším kňazom, a neskôr, do konca mesiaca, zastupoval svojho známeho P. Bezáka, vtedy farára v Dubodieli. Od augusta ho už čakala ostrá pastoračná prax. Na prvú kaplánku nastúpil od 1. augusta 1935 do farnosti Belá pri Varíne, kde však pobudol len jeden mesiac, a od 1. septembra bol preložený do Krásna nad Kysucou.43 V tamojšej farskej kronike sa spomína, že v novembri Slávne primície v Turzovke. In: Slovák na Stráži. 10. 10. 1934, roč. 3, č. 19, s. 3; Je zaujímavé, že v tom istom čísle je na úvodnej strane publikované Želanie Andrejovi Hlinkovi k jeho sedemdesiatinám podpísané jh. Správy o Harantových primíciách sa objavili pod názvom Pekné primície v Turzovke aj v denníkoch Slovák. 9. 10. 1934, roč. 16, č. 228, s. 4 a Slovenská Pravda. 14. 10. 1934, roč. 15, č. 25, s. 5. 41 Náboženský život našich vo Francúzsku. In: Slovenská Pravda. 10. 11. 1935, roč. 16, č. 45, s. 6. 42 PAŠTEKA, Július. Ján Haranta: Spolu v zemi požehnanej. Prešov: Vydavateľstvo Michala Vaška, 2006, s. 6. ISBN 80-7165-591-0. 43 DA NR, Personálie, J. Haranta. Vo farskej kronike Krásna nad Kysucou je o Harantovom pôsobení stručná zmienka: ...bol sem poslaný náš mladý básnik Ján Haranta z univerzity štrasburskej. V novembri ale bol poslaný na výpomoc do Zemianskej Kotešovej, takže 40
© Slovenská národná knižnica www.snk.sk
147
1935 bol poslaný na výpomoc do Zemianskej Kotešovej (dnes Kotešová). Haranta tam teda pôsobil ešte predtým, než bol ustanovený za administrátora farnosti. Od novembra 1935 do polovice februára 1936 vypomáhal chorému kotešovskému farárovi Jozefovi Pelikánovi v pastorácii. Po jeho smrti 15. februára 1936 sa stal dočasným správcom farnosti.44 Podľa vlastných slov tu prežil najkrajšie obdobie kňazstva,45 hoci tu pôsobil len necelý rok. I tak si dokázal nájsť svoju cestu k veriacim, pretože tí, keď odchádzal, písali biskupovi do Nitry, aby im ho ponechal dlhší čas, pretože vyniká horlivosťou.46 Tú prejavoval aj svojou agitáciou medzi mládežou, aby nevstupovala do telocvičnej jednoty Sokol.47 Podľa zachovaného vyšetrovania sa mal Haranta vyjadriť, že kto je členom Sokola, nie je kresťanom. Takých vraj nebude spovedať, neudelí mu rozhrešenie, ani ho nepochová. Správca miestnej školy podal na kňaza sťažnosť. Celá záležitosť sa uzavrela tým, že Haranta svoje výroky odvolal.48 Je však otázne, či všetko prebehlo tak, ako sa uvádzalo vo vyšetrovaní. Keď veriaci vyprevádzali svojho kňaza na vlak, deti pri lúčení plakali. Sám Haranta ale biskupovi napísal, že po návrate z vojny by sa kvôli duševným pohnútkam nerád vrátil do Kotešovej.49 Od októbra 1936 nastúpil na náhradnú vojenskú službu v Prahe, kde absolvoval Školu pre dôstojníkov duchovnej služby v zálohe. Po návrate z päťmesačnej vojenskej služby bol od marca do konca apríla 1937 prezentovaný ako kaplán v Štiavniku, ale stalo sa tak len formálne.50 V skutočnosti bol biskupom Karolom Kmeťkom poslaný ako prefekt Katolíckej
44
45
46
47
48
49
50
miestnemu duchovnému pripadlo sa jedine starať o duševné potreby tejto veľkej farnosti. ARKC, farnosť Krásno nad Kysucou, Farská kronika. Domino Joanni Haranta cooperatori in Krásno nad Kysucou in Zemanská Kotešová. DA NR, Personálie, J. Haranta, spis č. 493/1936; ŠA TN, ONV TN, OK – CO, Osobný spis J. Harantu, spis č. 493/36. ... Kaplánoval v Krásne nad Kysucou, v Zemianskej Kotešovej, kde sa po smrti Jozefa Pelikána 15. 2. 1936 stal administrátorom. Tam prežil najkrajšie obdobie svojho kňazstva. Nezabudnuteľný dobrý ľud, mierne podnebie, veľmi milé, prítulné deti, ktoré nahlas plakali, keď ich opúšťal na železničnej stanici. ARKC, farnosť Svinná, Farská kronika. ...nas mali kostelik us v nedele a svatki ostaval prazni polovične, ale bohu vdaka terajši duchovni p. Haranta, jeho pričinenim sa kostelik naplnuje veracimi i ve vsednie dne je dost nasčiveni, to možeme p. Bohu dakovat ich biskupska milost, že nam račeli tu dat takeho duchovneho, kteri ze svoju horlivostu a pričinenim sa usiluje opet navratit ti zbludile ovce do ovčinca panovho, čo sa mu i dost dari, kebi nam ho tu račeli nehat delši čas... List kotešovského veriaceho biskupovi, nedat., DA NR, Personálie, J. Haranta. Pôvodne telocvičný spolok, ktorý vznikol v Čechách 1867 – 1868. Postupne boli zakladané tieto spolky v rôznych mestách a dedinách. Od konca 19. storočia sa začal v spolku šíriť odstup voči cirkvi. Na Slovensku tieto spolky zakladali väčšinou českí prisťahovalci (učitelia, úradníci, žandári, vojaci). ŠA TN, ONV TN, OK – CO, Osobný spis J. Harantu, spis č. 25788/38, J. Haranta – chovanie. List J. Harantu gen. vikárovi z 3. 9. 1936, DA NR, Personálie, J. Haranta. Odk. 26.
© Slovenská národná knižnica www.snk.sk
148
misie medzi slovenských vysťahovalcov do Francúzska, v Štiavniku reálne kaplánku nezaujal. Pôvodne mal vo Francúzsku pobudnúť len jeden mesiac, ale vedúci česko-slovenskej katolíckej misie Dr. Rudolf Zháněl žiadal biskupa o predĺženie Harantovho pôsobenia, takže napokon ostal do konca apríla 1937.51 Spoločne s Dr. J. Merellom vypomáhali počas veľkonočnej doby. O rok neskôr o svojom pôsobení na misii napísal novinový článok O argenteuilských Slovákoch.52 S výraznejším časovým odstupom si zaspomínal aj vo farskej kronike Svinnej: „Pochodil som mnohé kraje starej Galie, no najmä Paríž ma pútal svojimi pamiatkami.”53 Po návrate z Francúzska pôsobil od mája 1937 ako kaplán v Trenčianskej Teplej. Ako kňaz vyučoval náboženstvo aj na štátnych školách, kde účinkoval. Je zaujímavé, že práve z tohto roku pochádza žiadosť z referátu Ministerstva školstva a národnej osvety o dôvernom vyšetrovaní Harantovho chovania, zmýšľania a jeho lojality. Zistenia okresného náčelníka v Trenčíne boli nasledovné: „Pre krátku dobu jeho pôsobenia v Trenčianskej Teplej nemohli byť bližšie dáta zadovážené. Menovaný nezúčastňuje sa na žiadnej činnosti na poli kultúrnom a národnom a nevedie spoločenský život.” Správa ďalej uvádza niekoľko Harantových vyjadrení, ktoré mal povedať v škole, ale nešlo o nič závažné. Na záver sa konštatuje: „zo zadovážených správ sa dá predpokladať, že je náboženským fanatikom a veci jednostranne posudzuje.”54 Ako vidieť, vyšetrovanie bolo vedené ledabolo, keďže Haranta v danej dobe mal na konte nielen svoju prvú básnickú zbierku Mystérium baladické, ale pomerne hojne publikoval svoje recenzie, anotácie, úvahy a, samozrejme, básne v rôznych časopisoch, kultúrnych revue (Rozvoj, Svojeť, Strom, Slovenské pohľady, Tatranský orol, Kultúra, neskôr Slovenská krajina, Vesna, LUK, Verbum, Nová práca, Duchovný pastier) či v novinách (Ľudová politika, Slovák, Trenčan, neskôr Trenčianske noviny, Katolícke noviny).55 Nebolo teda pravdou, že by nevyvíjal nijakú činnosť na kultúrnom poli. Politicky sa Haranta dovtedy nijako výrazne neangažoval, ale sympatizoval s HSĽS ako mnoho v tom čase žijúcich katolíckych kňazov. Práve v Trenčianskej Teplej viedol kandidátku HSĽS v obci do komunálnych volieb v máji 1938. O rok neskôr sa stal radovým členom HSĽS, lebo, ako sa vyjadril, chcel sa dostať do štátnej služby. Dvakrát prednášal na straníckych schôdzach HSĽS v Žiline a v Bytčici na tému „Náboženstvo a politika”.56 Na jar 1939 sa Haranta snažil, resp. domáhal (nevieme akými prostriedkami) prepustenia svojho príbuzného z matkinej strany Odk. 26, spis č. 24700/37. ZHÁNĚL, Rudolf. Katolícka misia pre vysťahovalcov z ČSR vo Francúzsku. Náčrt činnosti za rok 1937. In: Ľudová politika. 3. 4. 1938, roč. 14, č. 78, s. 4; HARANTA, Ján. O argenteuilských Slovákoch. In: Trenčan. 26. 3. 1938, roč. 15, s. 1 – 2. 53 ARKC, farnosť Svinná, Farská kronika. 54 Odk. 48. 55 STROHNEROVÁ, odk. 1, s. 28 – 40. 56 ŠA TN, ONV TN, OK – CO, Osobný spis J. Harantu, Dotazník z 5. 6. 1945. 51 52
© Slovenská národná knižnica www.snk.sk
149
Jozefa Rudinského (volal ho strýko),57 ktorý bol v apríli 1939 zaistený, vypočúvaný a internovaný v zaisťovacom tábore v Ilave, kde sa sústreďovali odporcovia režimu Slovenského štátu. Ešte ako kaplán v Trenčianskej Teplej bol menovaný oblastným duchovným Hlinkovej mládeže pre oblasť Trenčína.58 Od 1. apríla 1940 bol biskupom preložený za kaplána do Trenčína, kde bol farárom Andrej Marsina, s ktorým sa v rokoch 1953 – 1963 opäť stretli pri pôsobení na Kysuciach.59 Haranta zrejme už v tom čase túžil po pedagogickej kariére, pretože ešte počas pôsobenia v Trenčianskej Teplej v máji 1939 zložil skúšku pre katechétu na strednej škole. Niekoľko mesiacov po príchode do Trenčína dostal ponuku na miesto profesora na 1. Štátnom gymnáziu v Bratislave. S jeho uvoľnením však nesúhlasil nitriansky diecézny biskup, ktorý dôvodil najmä nedostatkom kňazov vo vlastnej diecéze a tým, že dotyčný profesor nemá byť z inej diecézy.60 Haranta si na svoju príležitosť musel ešte počkať. Už v júli 1942 si podal žiadosť na Ministerstvo školstva a národnej osvety, aby sa mohol stať profesorom náboženstva na jednom z dvoch štátnych gymnázií v Žiline.61 Jeho túžba sa mu splnila v auguste 1942, keď bol dekrétom ministerstva od 1. septembra menovaný dočasným profesorom náboženstva na Štátnom slovenskom dievčenskom gymnáziu v Žiline, kde potom pôsobil osem rokov. V druhej polovici júna 1942 sa konali v Turzovke dvoje primície, keď svoje prvé omše v rodnej obci slávili najskôr Ignác Cisarik a potom Anton Dubač. Obom bol manuduktorom farár Karol Točík, druhému menovanému bol slávnostným kazateľom Ján Haranta.62 Ten potom cez letné prázdniny vypomáhal v pastorácii i počas povstania v auguste 1944 v rodnej Turzovke. Keď sa vrátil do Žiliny, zažil veľmi krušné chvíle. Na prelome rokov 1944/1945 ho v Žiline hľadalo Gestapo, pretože sa zastával českých a židovských žiačok, aby Odk. 56. Jozef Rudinský (1891 – 1972), pôvodne katolícky kňaz, potom suspendovaný za účasť na mierovej konferencii v Paríži, na ktorú nemal povolenie cirkevnej vrchnosti. Blízky spolupracovník M. Hodžu, prvého slovenského predsedu vlády ČSR, šéfredaktor novín Slovenský hlas. Na slobodu prepustený v lete 1939. K tomu pozri: LETZ, odk. 7. 58 Menovanie duchovných Hlinkovej mládeže. In: Nová mládež. 1. 2. 1940, č. 4, s. 143. 59 A. Marsina bol farárom v Staškove, J. Haranta v susednej farnosti v Zákopčí. 60 „Nemôžem prepustiť Jána Harantu na uprázdnené miesto profesora náboženstva na 1. štát. gymnáziu v Bratislave s nasledujúcich dôvodov: 1. Biskupský zbor zaujal stanovisko, aby profesori náboženstva na stredných školách boli menovaní z dotyčnej diecézy, kde také školy jestvujú. Podľa tohto pravidla diecéza nitrianská ani nemá žiadneho katechétu na stredných školách z kňazov inej diecézy. 2. Nedôstatok kňazov mojej diecezy nedovoľuje mi ďalších prepúšťať do služby mimodiecezálnej...“ List biskupa K. Kmeťka Rím. kat. školskému dekanátu v Bratislave z 5. 2. 1941. ŠA TN, ONV TN, OK – CO, Osobný spis J. Harantu. 61 ŠA TN, ONV TN, OK – CO, Osobný spis J. Harantu, Žiadosť na Ministerstvo školstva a národnej osvety z 1. 7. 1942. 62 ŠA ZA-By, pCA, Pamätná kniha obce Turzovka, s. 216. 57
© Slovenská národná knižnica www.snk.sk
150
neboli deportované. Taktiež pomáhal ukrývať istého kapitána Steinera.63 Kvôli týmto aktivitám sa musel skrývať. Nemci Harantu omylom hľadali na evanjelickej fare, on však býval v privátnom dome, preto ho nenašli. Po vojne mu jeho protinacistické zmýšľanie dosvedčil žilinský evanjelický kňaz Vladimír Marenčiak, ktorý chcel Harantu požiadať o pomoc pri intervenciách za zatknutého evanjelického farára Fedora Ruppeldta (od roku 1947 biskupa).64 V polovici decembra 1944 zložil Haranta v Bratislave profesorskú skúšku pre výučbu náboženstva.65 Haranta bol v druhej polovici 30. a v prvej polovici 40. rokov už etablovaným autorom na slovenskej literárnej scéne. Mal na konte tri básnické zbierky, viacero publikačných aktivít v rôznych literárnych časopisoch i dobovej tlači. Počas pôsobenia v Trenčianskej Teplej a Trenčíne spolupracoval s týždenníkom Trenčan, do ktorého pomerne pravidelne prispieval svojimi úvahami, správami, ale napr. aj zaujímavým rozhovorom, ktorý reflektoval aktuálnu politickú situáciu. Uverejnil ho pod názvom Kysuce krvácajú... a jeho respondent, vtedajší dubnický farár Jozef Randík, ktorý bol do augusta 1938 farárom v Skalitom, sa vyjadroval k zabratiu časti územia Kysúc Poľskom.66 Haranta spolupracoval aj s rozhlasom, kde sa vysielali jeho fejtóny, zamyslenia či literárno-hudobné pásmo.67 Jeho básne boli recitované na rôznych akadémiách a literárnych večierkoch či oslavách, básnik pôsobil aj v porotách literárnych súťaží pre mladé talenty.68 Ak sa pri ňom zvykne pripomí63 64
65 66 67
68
ŠA TN, ONV TN, OK – CO, Osobný spis J. Harantu, Dotazník z 10. 7. 1945. „Podpísaný osvedčujem sa týmto, že keď v jeseni r. 1944 som intervenoval vo veci vdp. Fedora Ruppeldta, zaisteného a väzneného Gestapom, chcel som sa obrátiť o radu a pomoc v istých veciach i na p. prof. Jána Harantu, o ktorom som počul vo verejnosti a z rozhovorov s ním vycítil, že je protinacistického smýšľania, nenašiel som ho a bolo mi od viacerých ľudí hodnoverne sdelené, že p. prof. J. Haranta je tiež Gestapom sledovaný a hľadaný, a že sa preto skrýva. Toto som počul vo verejnosti od viacerých ľudí, blízkych známych i menej známych p. prof. Harantu.“ Vladimír Marenčiak, ev. kaplán. Svedectvo z 30. 11. 1945, ŠA TN, ONV TN, OK – CO, Osobný spis J. Harantu. Odk. 26. HARANTA, Ján. Kysuce krvácajú... In: Trenčan. 12. 11. 1938, roč. 15, č. 46, s. 1. Rozhlas 20. 12. 1942 o 7.25 Ján Haranta: Dni očakávania (fejtón); Rozhlas 25. 3. o 7.25 Ranný fejtón Jána Harantu; Rozhlas 8. 12. 1943 o 7.25 Ján Haranta: Ranné rozjímanie; Rozhlas 13. 1. 1944 o 20.45 Ján Haranta: Moja knižnica (fejtón); Rozhlas 15. 12. 1944 o 20.00 literárno-hudobné pásmo J. Harantu. Pri manifestácii vyhlásenia slovenskej autonómie v Dolnom Kubíne sa v programe objavili aj básne A. Žarnova Moja vlasť a J. Harantu November 1938, ktoré predniesli tamojší gymnazisti. Slovák. 10. 10. 1939, roč. 21, č. 233 s. 4; Združenie katolíckej mládeže v Banskej Bystrici usporiadalo 6. 12. 1942 besiedku, v rámci ktorej odzneli aj básne Dilonga, Silana, Hlbinu, Harantu, Veigla a Olivu. Gardista. 11. 12. 1942, roč. 4, č. 284, s. 6; V dňoch 8. a 9. mája 1943 sa konala pri znievskom gymnáziu literárna súťaž, kde bol ako člen poroty aj Ján Haranta. Gardista. 13. 5. 1943, roč. 5, č. 110, s. 4; Stredoškolská sekcia Ústredia slovenského katolíckeho študentstva vypísala v marci 1944 literárno-estetickú súťaž pre študentov,
© Slovenská národná knižnica www.snk.sk
151
nať aj jeho prekladateľská činnosť, nemenej zaujímavé a dôležité je pripomenúť, že i jeho básne boli predmetom prekladu. Ukážky z jeho tvorby do slovinčiny preložila Augusta Gaberščik-Smolejová a publikovala ich v ľubľanskej revue Dejanje.69 Z hľadiska literárnej tvorby a jej prezentácie išlo určite o najplodnejšie básnikovo obdobie. Pastorácia – Strečno V prvých dvoch povojnových rokoch sa už začali vyskytovať prvé komplikácie a preverovania. V rokoch 1945 i 1946 ich absolvoval pred Preverovacou komisiou. Po prešetrení bolo najskôr doporučené ponechať ho na dovtedajšom mieste, o rok neskôr mu už bolo vyčítané, že prednášal na nástupoch Hlinkovej gardy v Žiline a v miestnej politickej škole v Bytčici. Táto aktivita, ktorú Haranta nerobil z vlastného presvedčenia, ho ale o miesto ešte nepripravila. Navyše, keď jeho hodnotenia ako pedagóga boli vysoko pozitívne: „Uvádzaný má veľmi dobré odborné znalosti. Na vyučovanie sa pilne pripravoval, učivo vysvetľoval jasne a zrozumiteľne, riadne ho precvičil, kde bolo potrebné, užíval učebné pomôcky... Kázeň žiactva udržiaval svojou činnosťou a vážnosťou. Požiadavky od žiačok boli primerané k ich silám, ich výkony posudzoval nestranne. Svoju pedagogickú a didaktickú zdatnosť stále zdokonaľuje.”70 Nepríjemnosť zažil v máji 1948 (niekoľko mesiacov po komunistickom puči), keď na neho prišlo udanie na Povereníctvo školstva a osvety, že prečítal v škole žiačkam obežník z biskupského úradu, komentoval ho, a tým odrádzal žiačky z účasti na stavbe trate mládeže Hronská Dúbrava – Banská Štiavnica. V podstate len dve žiačky sa vyjadrili v takomto zmysle, ostatné vypočúvané a ich svedectvá hovorili v jeho prospech, alebo mu nijako nepohoršovali. Haranta vypovedal, že nijaký obežník nečítal, ale oboznamoval žiačky s tým, čo bolo publikované o tejto akcii v Katolíckych novinách od predstaviteľov cirkevnej hierarchie. Zastal sa ho aj riaditeľ gymnázia, ktorý dokonca uviedol, že sa mal Haranta pred ním vyjadriť, že bude verejne hlasovať za jednotnú kandidátnu listinu.71 Či to naozaj Haranta v ktorej bolo možné rozoberať diela Braneckého, Beniaka, Danteho, Gašpara, Hanusa, Harantu, Kukučína, Papiniho, Sládkoviča, Urbana a Žarnova. Gardista. 10. 3. 1944, roč. 6, č. 58, s. 4. 69 Pani Augusta Gaberščik-Smolejová uverejňuje v revue „Dejanje“, ktorá vychádza v Ljubljane..., celú sériu prekladov zo slovenskej poézie a okrem toho päťstranovú štúdiu pod titulom „Obraz slovaške linke“ (Obraz slovenskej lyriky). Uverejňuje po jednom-dvoch prekladoch z lyriky týchto slovenských básnikov: Emil B. Lukáč, Andrej Guoth, Laco Novomeský, Ján Smrek, Andrej Žarnov, Pavel G. Hlbina, Ján Haranta, Valentín Beniak, Maša Haľamová, Ján Kostra. Ako sa zdá, pani Augusta Gaberščik-Smolejová pripravuje na vydanie celú antológiu slovenskej poézie... Naša poézia v slovinskej revui. In: Gardista. 20. 12. 1940, roč. 2, č. 85, s. 6. 70 Odk. 26. 71 Odk. 26. © Slovenská národná knižnica www.snk.sk
152
povedal, alebo išlo zo strany riaditeľa iba o jeho krytie, sa dnes už nedozvieme. Vzhľadom na jeho ďalšie životné osudy by sme sa skôr prikláňali k druhej možnosti. Celá záležitosť sa napokon vyriešila výstrahou pre profesora náboženstva. Jeho pedagogická kariéra sa však už chýlila ku koncu. Z nedatovaného rozprávania s názvom Ľútosť nad strateným, kde opisuje svoje stretnutie s bývalou žiačkou, možno vyčítať, že oficiálna verzia Harantovho odchodu z pedagogického zboru bola, že sa dobrovoľne vzdal miesta, hoci pravda bola, samozrejme, iná. Napokon, študentka ju v rozhovore sama jasne pomenovala: „Takže vás, pán profesor, bezdôvodne prepustili.”72 Od 1. septembra 1950 nastúpil po dlhšom čase opätovne do pastorácie, tentoraz ako administrátor fary v Strečne, kde pobudol necelé tri roky. Na toto svoje pôsobisko poeticky spomína vo farskej kronike Zákopčia: „Ó, milé Strečno! Hoci si mi naháňalo stály strach a obavy, liečilo si ma svojou čarokrásne divokou prírodou. Máš málo slnka, lebo vrchy ti ho zakrývajú, ale máš mnoho vône a kryštalicky čistého éteru, ktorý tak sladko vdychujú vlhkosťou presýtené pľúca! Rybačky na Váhu by si zaslúžili osobitnú kapitolu, takisto ako zbieranie liečivých zelín, ktorých je v Strečne taký bohatý výskyt. Ale jedného mi je najviac ľúto, že som neprenikol dosť hlboko do duše tamojšieho ľudu! Poznal som ho viac z jeho slabých stránok, ako krásnych. Lež jednako! Ak som sa domnieval, že duša Strečňanov je tvrdá a neprístupná, ako tie ozrutné vrchy okolo, musel som si opraviť svoju mienku, keď som odchádzal, lebo plač je vždy prejavom citlivej duše. Ak oni plakali, plakal som s nimi spolu i ja.”73 Ak Haranta spomenul zbieranie liečivých rastlín, táto jeho záľuba mala hlbšie súvislosti. Do bylinkárstva a liečenia chorôb liečivými rastlinkami ho zaúčal istý zelinkár počas jeho pobytu v Žiline. Najskôr si bylinnými kúrami liečil zrejme len vlastné neduhy, na ktoré sa sťažoval po dovŕšení svojej štyridsiatky. Začiatkom roka 1950 podľa vlastných slov dosť vážne onemocnel, dva týždne strávil v nemocnici. Sťažoval sa na nočné potenie a komplikácie s dýchaním, musel zľaviť z pracovného tempa.74 Postupne sa však na neho v záležitosti zdravotných rád obracali aj jeho priatelia a známi. Písomne doložené máme také prípady u biskupa Nécseya75 a Štefana A. Brezányho.76 Veľmi dbal aj na zdravie svojej matky, ktorej v listoch vždy kládol na srdce i zdravotné odporúčania. HARANTA, Ján. Ľútosť nad strateným (rukopis), súkromný archív M. Harantovej. ARKC, farnosť Zákopčie, Farská kronika. 74 HARANTA, Ján. Memento k štyridsiatke (rukopis), Turzovka 20. 1. 1950, súkromný archív M. Harantovej. 75 „Drahý pán profesor!... Teraz som už mimo postele, avšak moja rekonvalescencia ide veľmi pomaly, lebo trpím na veľkú nespavosť. Ak by ste mi v tomto mohli byť na pomoc, bol by som Vám veľmi povďačný. Rôzne chemikálie nechcem brať a preto dávam prednosť čajovej kúre...“ LA SNK, sign. 165 B 5, List biskupa E. Nécseya J. Harantovi zo 4. 4. 1968. 76 „Milý Janko, liek som dostal, veľmi pekne ďakujem a budem ho užívať podľa Tvojho návodu. Ono je tých ochorení veľa, ale lepšie je, aby sa hneď zakročilo...“ LA SNK, sign. 165 A 5, List 72 73
© Slovenská národná knižnica www.snk.sk
153
Návrat na Kysuce Po kňazskom pôsobení v Strečne mal byť Ján Haranta preložený na dve miesta, ale napokon sa dostal až na tretie. Najskôr mal od 1. marca 1953 zaujať faru vo Vysokej nad Kysucou. Avšak tam po istom procese ostal dovtedajší správca Michal Časnocha.77 V máji toho istého roku mal byť preložený za kaplána do Domaniže, ale na vlastnú žiadosť zo zdravotných dôvodov mu bola pridelená ako administrátorovi farnosť Zákopčie.78 Sám priznal, že do Zákopčia sa vtedy dostal len druhý raz v živote, napriek tomu, že pochádzal z Kysúc. Po prvý raz to bolo, keď ho ešte ako malého chlapca vzala matka na sväté misie. Keď prišiel 3. júla 1953 do Zákopčia, nemal práve najlepší dojem. Kostol i farskú budovu našiel zanedbané, boli potrebné mnohé opravy, do ktorých sa postupne púšťal. Ľudia ho však privítali srdečne a on v prvej nedeľnej kázni zasvätil celú farnosť pod ochranu Božského Srdca skrze Nepoškvrnené Srdce Panny Márie.79 Počas júla 1954 bol v kúpeľoch v Karlových Varoch, kde sa liečil. V septembri potom spoločne so svojimi veriacimi oslávil 20. výročie svojho kňazstva. Po ročnom pôsobení na novej fare 11. decembra dostal silnú angínu a na tretí deň ťažký šarlach, takže musel byť hospitalizovaný v krajskej nemocnici v Žiline. Liečil sa takmer dva mesiace a po skončení práceneschopnosti mu v pastorácii vypomáhal Štefan Fundárek z Bytče, kňaz vo výslužbe. Lekári mu nariadili, aby sa šetril.80 Aktívnou činnosťou sa zákopčianskemu farárovi postupne podarilo zvyšovať počet rozdaných prijímaní i počet detí prihlásených na náboženstvo. Pričom práve výučba náboženstva ho nielen veľmi zamestnávala, ale aj vyčerpávala. Svoju pedagogickú činnosť opísal takto: „Pondelok 2 hodiny U Flašíka, utorok 2 hodiny U Kľukov, čo ma uvoľnilo až príchodom domov o ½ 16 hod., streda 2 hodiny U Kľukov, čo mi vzalo celé popoludnie, domov som došiel až o ½ 19 hod. Štvrtok voľný, piatok 2 hodiny U Flašíka... Ostatné školy prevzala katechétka.”81 Kvôli vyučovaniu náboženstva absolvoval inak nekonfliktný Haranta aj niekoľko sporov s riaditeľmi zákopčianskych škôl, ktorí sa snažili obmedziť počet Š. A. Brezányho J. Harantovi z 29. 12. 1974, „Krajský národný výbor – cirk. odd. zdvorile oznamuje, že Michal Časnocha, doteraz správca fary vo Vysokej nad Kysucou, bol od 1. marca 1953 ustanovený za správcu fary v Považskej Bystrici... Na tú dobu, kým farský byt vo Vysokej n/K nebude uvoľnený pre nového správcu fary Jána Harantu, vyslal som na dočasné zastupovanie... Jána Kutiša ...“ List biskupa E. Nécseya KNV v Žiline zo 6. 2. 1953, ŠA ZA, pCA, ONV CA, OK – CO, Osobný spis M. Časnochu. 78 „Váž. pán tajomník! Pán Ján Haranta, správca fary v Strečne, ktorý obdržal št. súhlas na kaplánsku stanicu v Domaniži, predostrel mi prosbu, aby zo zdravotných dôvodov bol preložený za správcu fary a nie za kaplána. Ochotne mu chcem ísť v ústrety... Pán Ján Haranta by mohol ísť za správcu fary do Zákopčia...“ List biskupa E. Nécseya cirkevnému tajomníkovi z 12. mája 1953, ŠA TN, ONV TN, OK – CO, Osobný spis J. Harantu. 79 Odk. 72. 80 Odk. 26 a 72. 81 Odk. 72. 77
© Slovenská národná knižnica www.snk.sk
154
detí na náboženstve rôznymi spôsobmi. Počas pôsobenia v Zákopčí sa okamžite dostal do hľadáčika okresných straníckych orgánov, ktoré ho časom považovali za prinajmenšom podozrivú osobu. V posudku za rok 1960 sa o ňom okresný cirkevný tajomník z ONV v Čadci vyjadril: „formálne navonok má úctu k nášmu zriadeniu, avšak je možno vo vnútri jeho myšlienok pozorovať jeho reakčný postoj. Je najhorlivejším kňazom v okrese Čadca. V stupni horlivosti dosahuje veľkého vplyvu na občanov. V obvode jeho farnosti je 6 škôl, zúrivo sa domáha na všetkých školách odučiť čo najväčší počet hodín náboženstva a dosť často prichádza do konfliktu s riaditeľmi škôl. Je veľmi nebezpečný pre naše zriadenie, obzvlášť na religióznych Kysuciach, a bude treba uvažovať buď nad jeho presunom do iného okresu alebo do dôchodku.”82 V stredu 30. septembra 1959 slúžil Haranta vo farskom Kostole sv. Jána Krstiteľa v Zákopčí svoju striebornú sv. omšu za účasti veľkého množstva veriacich z farnosti i blízkeho okolia a za asistencie kňazov z čadčianskeho dekanátu. Manuduktorom mu bol turzovský farár Karol Točík, kazateľom prelát Andrej Marsina, administrátor zo Staškova. Slávnosť nebola povolená zo strany štátnych orgánov, ale okresný dekan Rudolf Števuľa vzal jej priebeh na vlastnú zodpovednosť. 83 K jubileu mu listom zablahoželal aj diecézny biskup.84 Reakcia na seba nenechala dlho čakať. Haranta bol 8. októbra predvolaný na ONV do Čadce, kde ho vyšetrovali cirkevný tajomník s hlavným školským inšpektorom. Obaja na neho ostro vystupovali, vyhrážali sa mu a naliehali, aby si hľadal miesto v inom okrese.85 Začiatkom mája 1960 prišiel Haranta o svojho veľkého dobrodinca, po úraze skonal 9. mája v žilinskej nemocnici turzovský farár Karol Točík. Zákopčiansky farár sa stal správcom jeho pozostalosti, ktorú v máji 1963 zaslal Spolku sv. Vojtecha, kde ostala „stratená” až do roku 2004.86 Točíkova pozostalosť dlhší čas pobudla na ONV
Odk. 26. Odk 72. 84 „Veľadôstojný pán prof. Ján Haranta, správca fary Zákopčie. Dňa 30 sept. 1959 bude tomu 25 rokov, čo ste v našom katedrálnom chráme obdržali kňazské svätenie. 25 rokov je dlhá doba a keď ide o dobu strávenú v tak vznešenom povolaní... hodno sa zastaviť pri tomto výročí... Robím to s Vami aj ja… ale Vám zo srdca aj blahoželám, lebo ste sa vždy usilovali s týmito milosťami verne spolupracovať a svoje práce ako kaplán, profesor a správca fary vždy svedomite plniť a čo zvlášť musím vyzdvihnúť, že toto svoje účinkovanie vždy ste spájali s bezúhonnym kňazským životom...“ LA SNK, sign. 165 B 5, List biskupa E. Nécseya J. Harantovi z 26. 9. 1959. 85 Odk. 72. 86 Haranta síce v liste tvrdil, že do farskej kroniky sa uvedie, že materiál o cirkevných dejinách je v SSV, aby ho ten, kto by ho hľadal, našiel. Ale takáto poznámka v kronike nie je. Od roku 2014 je Točíkova pozostalosť v Štátnom archíve v Žiline, pracovisko Archív Čadca, kde bola delimitovaná. 82 83
© Slovenská národná knižnica www.snk.sk
155
v Čadci a až po troch rokoch od jeho smrti ju mohol jej správca odoslať do Trnavy, k čomu ho povzbudzoval vtedajší predseda spolku prelát Ján Pöstényi.87 Farár a dekan v Svinnej Netrvalo dlho a vyhrážky okresných straníckych funkcionárov sa naplnili. Pričom averzia straníckych okresných funkcionárov sa zrejme nevytratila, ako naznačuje otázka Š. Brezányho v jednom z jeho listov: Napíš mi pre útechu svedomia: „čo vlastne mali proti Tebe v Zákopčí, však si nikomu zle nezrobil. Na OV KSS? Kto to bol?”88 Haranta bol v okrese personou non grata. Avšak aj on sám nepochybne komunikoval s diecéznym biskupom o možnosti svojho preloženia do inej, menšej farnosti.89 Zo Zákopčia bol preložený do kraja, v ktorom kedysi pôsobil ako kaplán. Napokon sa stalo tak, ako mu v liste navrhol biskup Nécsey. Od októbra 1963 sa stal administrátorom vo farnosti Svinná, kde zotrval až do svojej smrti. Keď z Kysúc odchádzal, cirkevný tajomník z ONV v Čadci o ňom informoval svojho trenčianskeho kolegu týmito slovami: „…ide o duchovného, ktorý si zasluhuje osobitnej pozornosti. Menovaný študoval v zahraničí a tiež prevádzal misijnú činnosť vo Francii. Vo výkone svojej služby je veľmi dôsledný. K nášmu soc. zriadeniu nemá kladný pomer. Rád si udržuje laický apoštolát a cestou tohoto preniká medzi širšie vrstvy obyvateľstva... Treba byť na neho prísny a nič mu nedovoliť. Udržuje styk aj so zahraničím a rozličnými rehoľníčkami, ktoré ho sústavne navštevujú. Počúva zahraničný rozhlas a pod. Bude nutné prichytiť ho pri nejakom priestupku a navrhnúť, aby mu bol odňatý štátny súhlas.”90 Aj z týchto slov vidieť, ako veľmi sa bývalý režim bál ľudí s intelektom a vlastným názorom. Zdá sa však, že Haranta vedel vychádzať aj s tými, ktorí ho z titulu svojej funkcie či svetonázoru nemali v láske. Po počiatoč-
87
88 89
90
„Najdôstojnejší pán prelát. Potešili ma Vaše vzácne riadky, ktoré ma posmeľujú poslať Vám rukopisy po neb. Karolovi Točíkovi. Posielam ich v neusporiadanom stave... Boli dlho na ONV v Čadci, kde hľadali v nich nevedno čo. Tým sa stalo, že sú rozhádzané a pomiešané. Nebohý písal okrem cirk. a svetských dejín Turzovky aj dajaké epizódy o Jánošíkovi, ku ktorému sa dostal práve štúdiom Turzovky... Mnoho materiálu by bolo vari dobré nechať v archíve a či vo farskej knižnici v Turzovke, ale poslal som celučičký celý materiál do SSV...“ List J. Harantu J. Pöstényimu z 20. 5. 1963, Archív Spolku sv. Vojtecha, fasc. 319 č. 18/14. LA SNK, sign. 165 A 5, List Š. A. Brezányho J. Harantovi zo 4. 3. 1967. „Milý pán profesor! ...Uznávam, že po toľkých rokoch horlivej a namáhavej práci na tak ťažkej fare, aká je Zákopčie, by ste si zaslúžili pokojnejšie a ľahšie miesto, zo srdca by som Vám doprial faru vo Svinnej, ktorá sa má uprázdniť odchodom p. dekana Fabiána na odpočinok. ...Po uprázdnení tejto fary budem o jej zaplnení rokovať s KNV – cirk. taj. v Bratislave, ochotne Vás budem odporúčať a úfam sa, že sa nebudú pridržiavať zásady, aby sa ta dostal duchovný z toho samého kraja...“ LA SNK, sign. 165 B 5, List biskupa E. Nécseya J. Harantovi z 29. 5. 1963. Odk. 26.
© Slovenská národná knižnica www.snk.sk
156
ných ťažkostiach, si na Svinnú postupne zvykol.91 Kronikár v Svinnej opísal Harantu okrem iného takto: „trávil čas častými prechádzkami medzi farníkmi a úprimným záujmom o ich život. Patril medzi členov Katolíckej moderny, ale jeho poetický hlas bol umlčaný ateistickým režimom. Svoje básne nemohol publikovať, ale nevzdával sa a skladal nové a nové. Nezriedka ho jeho farníci videli prechádzať sa okolo kostola s rukami za chrbtom. Vtedy ho nebolo hodno vyrušiť, pretože vtedy sa rodili básne.” Ako správcu farnosti ho v máji 1968 nitriansky biskup delegoval na celoštátnu konferenciu Dílo koncilové obnovy, ktorá sa konala na moravskom Velehrade.92 Nepochybne aj to prispelo k tomu, že s oduševnením zavádzal novú liturgiu v duchu II. Vatikánskeho koncilu vo vlastnej farnosti.93 Vo Svinnej na fare, kde ho navštevovala často jeho matka, ktorá u neho na fare vždy pobudla dlhší čas v roku, sám hospodáril v záhradke.94 Tu v decembri 1969 oslávil svoju šesťdesiatku, na ktorej bola prítomná i matka aj mnohí jeho priatelia a známi (Š. A. Brezány, J. Motulko, J. Frátrik a iní).95 K jubileu mu v ešte stále politicky uvoľnenom období mohol zablahoželať aj Odbor kultúry ONV v Trenčíne, ba dokonca mu pri tejto príležitosti poskytol finančnú odmenu.96 Biskup ho menoval čestným dekanom. Po čiastočnom politickom uvoľnení, keď mohli publikovať i katolícki básnici, medzi nimi aj Haranta, postupne nastupuje normalizačný proces, ktorý pochoval akékoľvek jeho nádeje na oficiálne vydanie ďalšej básnickej zbierky. Doba násilného literárneho umlčania doliehala ťaživo na Harantovu krehkú, ale zavše i vznetlivú a prchkú povahu. Postupom času sa uzatváral. Neholdoval návštevám, bol k nim dosť zdržanlivý, ale i pohostinný a srdečný. Mal pocit, akoby niekto jeho návštevy sledoval.97 Niektoré pramene naznačujú, že tieto Harantove podozrenia mali reálny základ. Od druhej polovice 60. rokov bol v kontakte s niektorými pracovníkmi Matice slovenskej (M. Kocák, M. Eliáš, T. Winkler), čo vyústilo k tomu, že Haranta v rokoch 1968 – 1971 uložil svoju osobnú korešpondenciu i ďalší rukopisný materiál do Li91
92 93 94
95 96 97
„Veľadôstojný, milý pán profesor! ...Som úprimne rád, že na novom mieste po prekonaní začiatočných ťažkostí, vytvárajú sa pre Vás podmienky pre pokojné účinkovanie...“ LA SNK, sign. 165 B 5, List biskupa E. Nécseya J. Harantovi z 12. 2. 1964. LA SNK, sing. 165 B 5, List biskupa E. Nécseya J. Harantovi z 11. 5. 1968. STROHNEROVÁ, odk. 1, s. 4. ...“Tu už máme v záhrade všetko dávno v zemi, zemiaky, jačmeň, ďatelinu, bobulovitú zeleninu, len planty ešte nie, lebo ich nepredávajú... Robíme čo môžeme, to viete, že sa tu v tienistej záhrade neurodí bohviečo. Ovocia bude menej, lebo pár slnečných dní nestačilo včeličkám na prácu opeľovania, ale čo bude, dá Pán Boh...“ LA SNK, sign. 165 B 50, List. J. Harantu matke z 11. 5. 1970. LA SNK, sign. 165 B 50, Listy J. Harantu matke z 12. 12. 1969 a 14. 1. 1970. Odk. 26. FRÁTRIK, Ján. Slovenská katolícka moderna v premenách času. Žilina: Zrno, 1994, s. 62. ISBN 80-967178-9-8.
© Slovenská národná knižnica www.snk.sk
157
terárneho archívu MS.98 Kontakty s T. Winklerom vyústili do vzácneho rozhovoru uskutočneného v roku 1974, ale publikovaného v Slovenských pohľadoch až v roku 1993.99 Veľmi bolestne sa ho dotkla smrť matky v apríli 1972, ktorá sa dožila úctyhodného veku 91 rokov. Nedlho pred smrťou ju stihol navštíviť a ako kňaz jej udelil rozhrešenie a absolúciu in articulo mortis s plnomocnými odpustkami.100 V jednom zo svojich denníkov si poznačil: môj život bol s vaším životom tak úzko spätý, že sa veľmi často pozabudnem a vzdychnem si: toto napíšem, toto poviem svojej matke – keď ste už polroka smrťou vytrhnutá spomedzi živých.101 Jeho niekdajší farár v Trenčíne, neskôr spolubrat v kňazskej službe v čadčianskom dekanáte, staškovský farár A. Marsina mu koncom apríla 1972 napísal: „stavím sa vždy v turzovskom chráme na mojich návštevách turzovských, vždy si spomeniem na zvečnelého p. dekana Točíka a odteraz aj na vašu drahú tiež zvečnelú mamičku. Má za kostolom decentne upravený a vyzdobený hrob, čomu som sa dojemne tešil. Máte teda vdp. dekan o jedno pútnické miestečko viac pre vaše lásky a vďaky.“102 V tejto súvislosti je zaujímavé, že v nevydanej zbierke Z druhého brehu sa nachádza báseň Nové pútnické miesto.103 Matku pochoval do pripraveného hrobu za farským kostolom vo svojom rodisku,104 v ktorom napokon spočinul aj on. Harantovi mimoriadne záležalo na osude Katolíckych novín. Ešte v roku 1968 sa mal zúčastniť na porade redakcie tohto periodika i Duchovného pastiera, ako mu písal diecézny biskup.105 Aj matke sa zdôveril so svojimi obavami o Katolícke noviny.106 V novembri 1970 si do svojho zápisníka poznačil zamyslenie nad vývojom v novinách, kde vyjadril svoj úprimný vzťah k slovu, ktoré prinášali, čo sa ale postupne menilo. Napokon im vyčíta, že už neprinášajú pravdu a nebojujú za ňu.107 LA SNK, sign. 165 B 37, Korešpondencia MS J. Harantovi; list MS J. Harantovi z 30. 3. 1971, súkromný archív M. Harantovej. 99 WINKLER, odk. 8, s. 55 – 60. 100 HARANTA, Ján. Zápisník na stole: Zamyslenia (rukopis), súkromný archív M. Harantovej. 101 HARANTA, Ján. Únik pred zánikom. LA SNK, sign. 165 D 8. 102 List A. Marsinu J. Harantovi z 27. 4. 1972, LA SNK, sign. 165 A 48. 103 PAŠTEKA, odk. 1, s. 447 – 448. 104 ...“Hrobku nech dokončia, kým ste ešte doma. V lete zájdem do Rakovej a objednám pomník ako sa patrí. To už bude v mojej réžii...“ LA SNK, sign. 165 B 50, List J. Harantu matke zo 4. 5. 1970. 105 „Drahý pán profesor!... Nie len súhlasím, aby ste na poradu do redakcie KN a DP išli, ale Vás o to aj prosím...“ LA SNK, sign. 165 B 5, List biskupa E. Nécseya J. Harantovi zo 4. 4. 1968. 106 ...“stále mám v pláne napísať to i ono. Katol. noviny aj iné ležia mi na srdci...“ LA SNK, sign. 165 B 50, List J. Harantu matke zo 14. 1. 1970. 107 „Milujem Katolícke noviny ako Tvoje Slovo... ale tie noviny, Pane, sú už iné. Sú ako krehké kvietky, ktoré vietor povylamuje jedným mocným náporom. Ostanú ležať mŕtve na zemi a nikdy neožijú viac... Bez koreňa každá vegetácia je odsúdená na zánik. Noviny musia povedať pravdu. Inak sú 98
© Slovenská národná knižnica www.snk.sk
158
Veľmi pozitívny vzťah mal k národným a regionálnym dejinám či ľudovej kultúre. Dokazujú to nielen viaceré jeho básne, do ktorých veršov zapracovával celkom konkrétne osoby i udalosti. Kysucké témy sa objavujú napr. v básňach Detská idyla, Bratovi a bratom, Hora Žifčákova, Vďačnosť, ktorú venoval etnológovi Rudolfovi Bednárikovi za jeho prácu Ľudové staviteľstvo na Kysuciach,108 Panoptikum alebo Pozdrav Eugenovi Čerňanovi. Niektoré životopisné údaje možno nájsť zase vo veršoch básní Vianoce u nás, Slepý otec, Deväťdesiatročná a najmä Obrázky z detstva, ktorú jeho priateľ Ján Frátrik charakterizoval slovami: „sú ako zvonivý stalaktit odlomený v jaskyni rozvíchreného času.“109 O niektorých nárečových problémoch diskutoval s priateľom jazykovedcom Belom Letzom,110 pripravil do tlače aj článok o kysuckých dreveniciach,111 o rôznych vedeckých a muzeálnych aktivitách na Kysuciach ho informoval Š. Brezány.112 V jeho pozostalosti sa nachádzal okrem poézie aj separátny výtlačok štúdie od M. J. Temeša o zaniknutých sklárňach publikovaný v Slovenskom národopise s venovaním: „milému priateľovi, vdp. Prof. Jánovi Harantovi“.113 Jeho kladný vzťah k zachovaniu dôležitých udalostí sa napokon prejavoval nielen v písaní farských kroník, ale aj v tom, že tak pozostalosť K. Točíka, ako aj svoje literárne a iné rukopisy poskytol na uloženie príslušným archívnym inštitúciám. Ešte v produktívnom veku, po štyridsiatke, sa Haranta viackrát sťažoval na rôzne zdravotné problémy. Kvôli nim pomerne pravidelne vyhľadával kúpeľnú liečbu
108
109 110
111
112
113
iba hromadou popísaného papiera. A pravda bez zápasu so lžou je vojna bez odporu nepriateľa, nie je víťazstvo, je krádež. Zabraté územie bez práva. Don Bosco povedal na adresu novinárov, aby písali len pravdu. Kat. noviny píšu polopravdy, uhýbajú od vesmírnej, všetko objímajúcej pravdy, od Krista celého.“ HARANTA, Ján. Zápisník na stole: Zamyslenia, Zamyslenie z 8. 11. 1970 (rukopis), súkromný archív M. Harantovej. BEDNÁRIK, Rudolf. Ľudové staviteľstvo na Kysuciach. Bratislava: Vydavateľstvo SAV, 1968, 244 s. List. J. Frátrika J. Harantovi z 2. 5. 1971, LA SNK, sign. 165 A 13. ...“Bol som navštíviť chorého Bela Letza... prišla reč i o podlesníku, tak ti odkazuje, že je to výraz ozaj správny, lebo polesník je od polesie a polesný chodí do hory...“ LA SNK, sign. 165 A 5, List Š. Brezányho J. Harantovi z 12. 2. 1969. „Dojednal som uverejnenie tvojho článku o dreveniciach Kysúc ZNK, pošli ho, ale s inou fotografiou do rúk red. P. Kriščákovi a odvolaj sa na mňa.“ LA SNK, sign.165 A 5, List Š. Brezányho J. Harantovi z 12. 2. 1969. Nepomohlo ani odporúčanie, článok nevyšiel. „V Čadci som bol pred poldruha mesiacom pozrieť na pozvanie Zimkovej výstavy karikatúr... Majú tam skanzen, o ktorom si čítal asi v novinách, oblasť Riečnica, aj tú úzkokoľajku zachovali, aspoň pár metrov šín a mašinku... Ak môžeš zaobstaraj si publikáciu Moravsko-slovenské vzťahy v lidové kultúře, vydanú Valašským muzeom v Rožnove pod Radhoštěm, je to kniha o vzťahov Kysúc k Morave... O tejto publikácii som čítal články v Matičnom čítaní a v Kysuciach, písal ich istý Maráky...“ LA SNK, sign.165 A 5, List Š. Brezányho J. Harantovi z 29. 12. 1974. TEMEŠ, J. Marián. Dve zaniknuté sklárne na území niekdajšieho Uhrovského panstva. In: Slovenský národopis. 1967, roč. 15, č. 2, s. 157 – 214. (separátny výtlačok s venovaním, datovaným v Uhrovci 29. 11. 1971).
© Slovenská národná knižnica www.snk.sk
159
– Karlove Vary, Luhačovice, Bojnice, ale najmä Trenčianske Teplice. Krátko po oslave šesťdesiatky napísal matke: „už som od toho pamätného tretieho decembra tohto roku prešiel obligátne do stavu staroby, a tak to aj cítim.“114 V korešpondencii s matkou i svojimi priateľmi rezonuje téma zdravia, resp. zdravotných komplikácií pomerne často. V jeseni 1978 mal Haranta ťažkú autonehodu pri Ilave, kde podľa vlastných slov prežil len vďaka mimoriadnej Božej pomoci. Iste to nepridalo na jeho fyzickom i psychickom stave. Koncom novembra 1981 prekonal srdcový záchvat, z ktorého sa liečil päť týždňov a práceneschopný bol až do apríla 1982. 115 Napriek týmto zdravotným komplikáciám jeho posledný deň prišiel náhle. Prišlo mu nevoľno, sám si ešte privolal lekára so slovami, aby prišiel, pretože má ešte veľa práce, ktorú chce dokončiť. Nedokončil. Zomrel v stredu 26. marca 1983, pred Kvetnou nedeľou. Pochovaný bol o tri dni neskôr v Turzovke do hrobu za farským chrámom, vedľa milovanej matky. Na jeho poslednej ceste sa s ním prišlo rozlúčiť množstvo ľudí, prišli aj takí, ktorých dôvodom účasti nebolo poďakovanie či rozlúčka. I to svedčí o tom, že Ján Haranta bol pre režim nepohodlný a bol pod jeho stálym drobnohľadom. 116 Záver Haranta bol katolícky kňaz, básnik, redaktor, publicista, prekladateľ. Jeho tvorba odzrkadľuje, čím bol, čím žil, i dobu, v ktorej tvoril. Bol intelektuálne na výške, jazykovo zdatný (okrem rodného jazyka ovládal aktívne francúzštinu a latinčinu, pasívne poľštinu) so širokým kultúrnym prehľadom. Charakteristickými črtami jeho osobnosti boli skromnosť, pokora, náboženská horlivosť, citlivosť, ale neskôr (po roku 1948) utiahnutosť a možno i zatrpknutosť nad osudom, ktorý mu neumožnil posúvať tvorbu smerom k verejnosti.117 Bol jedným z hlavným predstaviteľov prúdu slovenskej katolíckej moderny. Jeho tvorba je inšpirovaná náboženskou tematikou, vierou v Boha, ale aj rodným krajom alebo miestami, kde pôsobil, rodinou (najmä matkou) či témami zo života a prírody. V Harantovi má Turzovka i Kysuce jedného z najvýraznejším rodákov – spisovateľov.
114 115 116 117
LA SNK, sign. 165 B 50, List J. Harantu matke z 12. 12. 1969. Odk. 53. GALLIK, odk. 1, s. 33. V rukopise ostali zbierky Pútnik po zrúcaninách, Pieseň lásky, Kvapka rosy, Zem pod krížom, Víno slabých, Prežiarené trvanie. Len súkromne vydal tri minizbierky Z druhého brehu, Zastretý život a Zlo kvetov. Tieto vyšli v minimálnom počte len pre Harantových priateľov. PAŠTEKA, odk. 1., s. 458 – 459.
© Slovenská národná knižnica www.snk.sk
160
Genealogická Geneal ogi c káschéma s c hémapredkov pr edkovJána J ánaHarantu Har ant u František Harant 1773(?)-? Mária N.N. ?-?
Anna 1799-?
Ján 1801-?
Alžbeta 1803-?
Ján 1804-? Mária Bohúňová ?-1879
Ignác 1833-?
Jozef Vendelín 1836-?
Ignác Haranta Ondrej 1839-1900 1841-? Terézia Kotrbániová ?-1912
Mária 1843-?
Mária 1865-?
Gejza 1867-1871
Albertína Jozefína 1869-?
Sidónia 1871-?
Justín 1872-?
Mária 1906-1909
Rudolf 1908-1909
Ján 1909-1983
Rudolf 1912-1992
© Slovenská národná knižnica www.snk.sk
Mária 1807-?
Mária 1845-?
Veronika 1809-?
Vendelín 1846-?
Ján 1850-?
Albert Ignác Gejza Mária 1875-1959 Alexander 1879-1917 1881-1970 1877-? Eva Rudinská 1880-1972
Anton Jozef 1914-1929
161
III. SPRÁVY
© Slovenská národná knižnica www.snk.sk
Správa o činnosti Národného biografického ústavu SNK za rok 2019 Národný biografický ústav Slovenskej národnej knižnice (ďalej NBiÚ) aj v roku 2019 plnil úlohy podľa Plánu hlavných úloh SNK. Medzi základné a najdôležitejšie úlohy patrila práca na Biografickom lexikóne Slovenska. Činnosť pracoviska sme zamerali na tvorbu a redakciu hesiel do siedmeho zväzku Biografického lexikónu Slovenska, ktorý obsahuje heslá osobností s priezviskami začínajúcimi písmenami O, P, Q. Prvým podujatím zorganizovaným NBiÚ v roku 2019 bol odborný seminár pri príležitosti 50. výročia založenia tohto pracoviska, ktorý sa konal 25. 4. 2019 v Martine, a ďalším vedecká konferencia Medzihradskovci v slovenskej kultúre venovaná 100. výročiu úmrtia učiteľa, autora učebníc, genealóga, maliara a národnokultúrneho pracovníka Adolfa Medzihradského, ktorá sa konala 20. 11. 2019 tiež v Martine. V dňoch 16. a 17. 10. 2019 NBiÚ zorganizoval v priestoroch Slovenskej národnej knižnice v spolupráci so Slovenskou genealogicko-heraldickou spoločnosťou konferenciu Morálne autority v našich rodinách. Na všetkých podujatiach vystúpili s príspevkami aj pracovníci NBiÚ. Príspevky z odborného seminára k 50. výročiu založenia NBiÚ sme publikovali v zborníku Biografické štúdie, zv. 42, príspevky z vedeckej konferencie Medzihradskovci v slovenskej kultúre zaraďujeme do 43. zv. tohto zborníka. V oblasti vedeckého výskumu a prezentácie sa pracovníci NBiÚ zúčastnili na vedeckých konferenciách a odborných podujatiach: vedecká konferencia Dr. Emil Stodola – politik, právnik a politický mysliteľ (Martin, 20. 6. 2019), odborný seminár Inovácie vo vzdelávaní. Koncepcia živnostenského centra (Martin, 10. – 11. 10. 2019), vedecká konferencia Odkaz SNP pre dnešok (Banská Bystrica, 15. 10. 2019) a vedecká konferencia Janko Jesenský a Jozef Gregor Tajovský, pramene, dimenzie a reflexia (Bratislava, 17. 10. 2019). Pracovníci ústavu sa venovali aj viacerým osobitným výskumným úlohám. Najvýznamnejšiu predstavoval Biografický lexikón Slovenska, zv. VII, obsahujúci heslá zo všetkých oblastí spoločenského života od Veľkej Moravy až po súčasnosť. Do tohto zväzku sú zaradené heslá osobností, ktorých priezvisko začína písmenami O – Q v počte cca 1550 hesiel. Výstupom tejto výskumnej úlohy bude tlačená podoba Biografického lexikónu Slovenska, zv. VII, ktorej vydanie je plánované na 2. polrok 2020. V rámci výskumnej úlohy Redakcia slovenských prekladov inorečových textov Denníkov Alberta Škarvana a spracovanie vedeckých komentárov sme zabezpečili prepis ôsmich denníkov A. Škarvana do elektronickej formy, ich redakčnú úpravu
© Slovenská národná knižnica www.snk.sk
165
a spracovanie vedeckých komentárov. Dielo vyšlo tlačou v júni 2019. Výsledkom tejto úlohy je priblíženie osobnosti významného tolstojovca. Druhou výskumnou úlohou bolo Štúdium archívnych materiálov a biografických dokumentov k osobnosti Adolfa Medzihradského. Jej výstupom bola vedecká konferencia venovaná 100. výročiu úmrtia tohto dejateľa, ktorá sa konala 20. 11. 2019 v Martine. Program konferencie tvorili príspevky ku genealógii rodu, životu a dielu A. Medzihradského a ďalších menej známych členov rodu, ktorí si zaslúžia pozornosť aj v súčasnosti. Tretiu vedeckovýskumnú úlohu predstavovala Príprava a redakcia Súpisu erbových listín, na ktorej spolupracujeme so Slovenskou genealogicko-heraldickou spoločnosťou. Ide o náročný dlhodobejší projekt, ktorý prinesie súborné informácie o obsahu a uložení erbových listín z územia Slovenska. Jeho výsledkom má byť vydanie Súpisu erbových listín v reprezentatívnej forme plánované na rok 2021. NBiÚ v roku 2019 zostavil, zredigoval a vydal zborník Biografické štúdie, zv. 42, prezentujúci výsledky výskumnej činnosti pracoviska a vydal aj publikáciu Albert Škarvan. Denníky 1896 – 1926 (editor A. Maťovčík). NBiÚ dlhodobo plní úlohy v oblasti budovania biografickej dokumentácie. V roku 2019 sme pokračovali v získavaní a spracovávaní základných biografických dokumentov, bibliografie biografickej literatúry, ako aj výstrižkov zo súčasnej tlače, pričom sme sa zamerali najmä na dokumenty súvisiace s redigovaním hesiel siedmeho zväzku Biografického lexikónu Slovenska. Získali sme 501 pôvodných biografických dokumentov, 175 výstrižkov a 2723 bio-bibliografických záznamov. Študovňu ústavu navštívilo 29 domácich a zahraničných bádateľov, ktorým sme poskytli na prezenčné štúdium bio-bibliografické kartotéky a 1377 jednotiek biografických dokumentov. Neplánovanou, no už tradičnou úlohou v roku 2019 bola aj účasť pracovníčky NBiÚ SNK na knižnom veľtrhu „Bibliotéka 2019“ v dňoch 7. – 10. 11. 2019 v priestoroch Incheby v Bratislave, na ktorej sa prezentovala činnosť a knižná produkcia SNK a kde sme súčasne zorganizovali prezentáciu diela Albert Škarvan. Denníky 1896 – 1926 vydanú v editorstve A. Maťovčíka a diskusiu o ňom. Zdenko Ďuriška
© Slovenská národná knižnica www.snk.sk
166
Publikačná činnosť pracovníkov Národného biografického ústavu SNK za rok 2019 BALKOVÁ, Iveta Pracovníci Národného biografického ústavu SNK v rokoch 1969 – 2019. In: Biografické štúdie 42. Martin: Slovenská národná knižnica, 2019, s. 112 – 118. ISBN 978-80-8149-122-1. Denníky ako zrkadlo osobnosti. In: Knižnica. 2019, roč. 20, č. 2, s. 91 – 95. ISSN 1335-7026. (s A. Maťovčíkom) ĎURIŠKA, Zdenko Životné osudy Jána Drahotína Makovického. In: Biografické štúdie 42. Martin: Slovenská národná knižnica, 2019, s. 11 – 18. ISBN 978-80-8149-122-1. Polstoročie činnosti NBiÚ SNK. In: Biografické štúdie 42. Martin: Slovenská národná knižnica, 2019, s. 66 – 73. ISBN 978-80-8149-122-1. Perlovci. Príbeh jedného domu a osudy jeho obyvateľov. In: Biografické štúdie 42. Martin: Slovenská národná knižnica, 2019, s. 123 – 143. ISBN 978-80-8149-122-1. Biografické štúdie 42. Martin: Slovenská národná knižnica, 2019. ISBN 978-80-8149122-1. (Zostavovateľ) Biografia k publikácii Advokátske komory na Slovensku v rokoch 1875 – 1948. In: Bulletin slovenskej advokácie. 2019, roč. 25, č. 11, s. 42 – 43. ISSN 1335-1079. HORNÍKOVÁ, Eliška Budovanie dokumentácie v NBiÚ SNK – pôvodné životopisné dokumenty a kartotéky biografickej literatúry. In: Biografické štúdie 42. Martin: Slovenská národná knižnica, 2019, s. 79 – 82. ISBN 978-80-8149-122-1. LACKOVÁ, Danka Tí, ktorí už nie sú medzi nami In: Biografické štúdie 42. Martin: Slovenská národná knižnica, 2019, s. 105 – 107. ISBN 978-80-8149-122-1.
© Slovenská národná knižnica www.snk.sk
167
MAŤOVČÍK, Augustín Albert Škarvan. Denníky 1896 – 1926. Martin: Slovenská národná knižnica, 2019. 519 s. ISBN 978-80-8149-108-5. Osobnosti podnikateľského, kultúrno-spoločenského a duchovného života z oravských plátenníckych rodín. In: Premeny tradičného textilu. Dolný Kubín: Oravské kultúrne stredisko, 2019, s. 27 – 30. ISBN 978-80-89744-13-8. Založenie Biografického ústavu v Matici slovenskej 1. 1. 1969. In: Biografické štúdie 42. Martin: Slovenská národná knižnica, 2019, s. 61 – 65. ISBN 978-80-8149-122-1. Denníky ako zrkadlo osobnosti. In: Knižnica. 2019, roč. 20, č. 2, s. 91 – 95. ISSN 1335-7026. (s I. Balkovou) Národný biografický ústav v rokoch 1969 – 2019. In: Knižnica. 2019, roč. 20, č. 2, s. 97 – 99. ISSN 1335-7026. Ešte jeden návrat k osudom biografickej knihy Slovo čisté: „Ad vocem“ Štefan Krčméry. In: Literárny dvoj(týždenník). 2019, roč. 32, č. 13 – 14, s. 16. ISSN 0862-5999. Albert Škarvan a L. N. Tolstoj: Zápis v denníku Alberta Škarvana 7. 2. 1926. In: Literárny dvoj(týždenník). 2019, roč. 32, č. 7 – 8, s. 18. ISSN 0862-5999. Očarujúca Orava. In: Literárny (dvoj)týždenník. 2019, roč. 32, č. 37 – 38, s. 18. ISSN 0862-5999. Monografia hodná ocenenia. In: Literárny (dvoj)týždenník. 2019, roč. 32, č. 33 – 34, s. 13. ISSN 0862-5999. ŠIŠMIŠ, Milan Genealogický výskum v Národnom biografickom ústave Slovenskej národnej knižnice. In: Biografické štúdie 42. Martin: Slovenská národná knižnica, 2019, s. 87 – 93. ISBN 978-80-8149-122-1. Ohlasy na Gándhího pôsobenie v slovenskej spoločnosti. In: BRODŇANSKÁ, E. a A. KOŽELOVÁ, eds.: Morálka v kontexte storočí. Zborník odborných príspevkov. Prešov: Filozofická fakulta Prešovskej univerzity, 2019, s. 69 – 81. [online]. Dostupné z: http://www.pulib.sk/web/kniznica/elpub/dokument/Kozelova5 Symboly v čase. In: Genealogicko-heraldický hlas. 2019, roč. 29, č. 1 – 2, s. 2 – 4. ISSN 1335-0137. Správa o činnosti SGHS za posledné obdobie (od 26. 10. 2016 do 17. 10. 2018). In: Genealogicko-heraldický hlas. 2019, roč. 29, č. 1 – 2, s. 88 – 91. ISSN 1335-0137. Kronika. In: Genealogicko-heraldický hlas. 2019, roč. 29, č. 1 – 2, s. 92 – 94. ISSN 1335-0137. Genealogicko-heraldický hlas. 2019, roč. 29, č. 1 – 2, 100 s. ISSN 1335-0137. (Zostavovateľ)
© Slovenská národná knižnica www.snk.sk
168
ŠOURKOVÁ, Anna Hanák, Mirko. In: Biografický slovník českých zemí 22. Praha: Historický ústav AV ČR, 2019, s. 163 – 164. ISBN 978-80-7286-336-5. Hanzl, Zdeněk. In: Biografický slovník českých zemí 22. Praha: Historický ústav AV ČR, 2019, s. 227 – 228. ISBN 978-80-7286-336-5. TÁBORECKÁ, Alena Hattala, Martin. In: Biografický slovník českých zemí 22. Praha: Historický ústav AV ČR, 2019, s. 297. ISBN 978-80-7286-336-5. Hauser, Jiří. In: Biografický slovník českých zemí 22. Praha: Historický ústav AV ČR, 2019, s. 311 – 312. ISBN 978-80-7286-336-5. Lexikografické projekty Národného biografického ústavu SNK. In: Knižnica. 2019, roč. 20, č. 2, s. 99 – 101. ISSN 1335-7026. Lexikografické projekty NBiÚ SNK. In: Biografické štúdie 42. Martin: Slovenská národná knižnica, 2019, s. 74 – 78. ISBN 978-80-8149-122-1. VALKO, Roland Viliam Záhora. In: Naše svedectvo. Bratislava: KPVS, 2019, roč. 20, č. 1, s. 8 – 13. ISSN 1335-9606. Tibor Hrdlička. In: Naše svedectvo. Bratislava: KPVS, 2019, roč. 20, č. 1, s. 14 – 18. ISSN 1335-9606. František Šlachta. In: Naše svedectvo. Bratislava: KPVS, 2019, roč. 20, č. 1, s. 36 – 40. ISSN 1335-9606. Emil Konfala. In: Naše svedectvo. Bratislava: KPVS, 2019, roč. 20, č. 2, s. 24 – 29. ISSN 1335-9606. Viliam Maretta. In: Naše svedectvo. Bratislava: KPVS, 2019, roč. 20, č. 2, s. 43 – 48. ISSN 1335-9606. Ján Šebák. In: Naše svedectvo. Bratislava: KPVS, 2019, roč. 20, č. 2, s. 22 – 27. ISSN 1335-9606. Vedeckovýskumná a edičná činnosť v NBiÚ SNK. In: Biografické štúdie 42. Martin: Slovenská národná knižnica, 2019, s. 83 – 86. ISBN 978-80-8149-122-1. Ako dieťa zažila dedinu obsadenú Nemcami. Pred bojmi sa skrývala v pivnici. In: Sme. 27. 1. 2019 [online]. Dostupné z: https://domov.sme.sk/c/22038776/post-bellum-klara-kostelna-zazila-dedinu-plnu-nemcov.html „Aj mojej detskej duši sa uľavilo, že bude po vojne“, hovorí pamätník Jozef Šnirc. In: .týždeň. 2. 8. 2019 [online]. Dostupné z: https://www.tyzden.sk/spolocnost/57436/aj-mojej-detskej-dusi-sa-ulavilo-ze-bude-po-vojne-hovori-pamatnik-jozef-snirc/?ref=kat © Slovenská národná knižnica www.snk.sk
169
Karol Mrázik narukoval ako 15-ročný a na fronte strávil celý mesiac. In: aktuality.sk. 4. 8. 2019 [online]. Dostupné z: https://www.aktuality.sk/clanok/712665/karolmrazik-narukoval-ako-15-rocny-a-na-fronte-stravil-cely-mesiac/ „Keď sme prišli na Libavú, mne až slzy vyhŕkli,“ spomína pamätník Karol Hetteš na ťažké časy v Pomocných technických práporoch. In: .týždeň. 9. 8. 2019 [online]. Dostupné z: https://www.tyzden.sk/spolocnost/57591/ked-sme-prisli-na-libavu-mne-az-slzy-vyhkli-spomina-pamatnik-karol-hettes-na-tazke-casy-v-pomocnych-technickych-praporoch/?ref=kat „Nepredstavoval som si, že ten režim padne. Mnohým ľuďom totiž systém až tak neprekážal,“ hovorí Ján Bencúr. In: .týždeň. 22. 8. 2019 [online]. Dostupné z: https://www.tyzden.sk/spolocnost/57895/nepredstavoval-som-si-ze-ten-rezim-padne-mnohym-ludom-totiz-system-az-tak-neprekazal-hovori-jan-bencur/?ref=kat Jej rodina pomáhala partizánom, neskôr sa ocitla v nemilosti. In: Sme. 12. 9. 2019 [online]. Dostupné z: https://domov.sme.sk/c/22211312/pribehy-pamatnikov-od-post-bellum-zora-lichnerova.html V našich najtvorivejších rokoch sme boli umlčaní, hovorí organistka Eva Kamrlová. In: aktuality.sk. 22. 9. 2019 [online]. Dostupné z: https://www.aktuality.sk/ clanok/725213/v-nasich-najtvorivejsich-rokoch-sme-boli-umlcani-hovori-organistka-eva-kamrlova/ Bankár Markovič bol väzňom dvoch režimov, manželku komunisti dohnali k samovražde. In: Denník N. 1. 12. 2019 [online]. Dostupné z: https://dennikn. sk/1670223/bankar-markovic-bol-vaznom-dvoch-rezimov-manzelku-komunisti-dohnali-k-samovrazde/
© Slovenská národná knižnica www.snk.sk
170
Menný register A Abaffy, V. 110 Abeele, E. A. van den 135 Adamcová, M. 113 Adamusová, D. 5, 33 Albini, A. 49 Albíniová, A. 113 Albrecht, Ján 108 – 109 Albrecht, Jaroslav Ján 109 Albrecht, V. 109 Albrechtová, A. D. 109 Albrechtová, rod. Kocyanová, G. 108 – 109 Albrechtová, rod. Škopková, A. 109 Alexy, J. 38 Alman z Oravy 14 – 15 Ambrózy, M. 105 Ambrózyová, rod. Okoličániová, A. 105 Antošová, M. 74 – 75 Árvay Medzihradszky, Adorián 13 B Babiš 20 Bachová, K. 64 Bajcsi, S. 63 Bajčiová (Bajcsyová), rod. Pongrácová, A. 106 Bajza, J. I. 83 Balázs, G. 80 Balková, I. 165 Balogh, M. 21 Baník, A. A. 27 Bárta, V. 59 Barták, J. 90 Bartek, H. 74, 76 Báťka, J. 58 Bavorský, J. 64 Bazovský, M. A. 38 Beczency, K. L. 75 © Slovenská národná knižnica www.snk.sk
Bednárik, R. 157 Belopotocký, F. 34 Bene, L. 124 Benedicty, J. 101 Bencúr, rod 34 – 35 Bencúr, J. 23, 168 Beniak, V. 150 Benka, M. 38 Beňko, J. 14 Beňová, K. 40 Beňuška, P. 145 Berdau, F. 48 Bereczk, S. 124 Bernát, L. 92 Berzevici (Berzevitzy), P. 102 Bezák, P. 144 – 145 Binder, R. 90, 93 Bizub, F. 105 Blaho, M. 92, 99 Blaho, P. 119 Blicha, M. 117 Bodrý, J. 143 Bohúň, P. M. 33, 37, 40 – 41, 104 Bohúňová, Ž. 37 Bořutová, D. 40 Branecký, J. 150 Braun, G. 35, 40 Bretšnajder (Brettschneider), G. 97 Brezány, Š. A. 151 – 152, 154 – 155, 157 Brindza, P. 92 Brodňanská, E. 166 Brózik, O. 99 Brtáň, R. 27, 31 Bruck, L. 23, 50 – 52 Bruck, V. 55 Brunck, Š. 109 Bruncková, rod. Halajová, M. 109 Bruoth, M. 102 Bruothová, rod. Dvončová, M. 102
171
C Cente (Czenthe), M. 113 Cesnaková-Michalcová, M. 42, 44, 47 – 48, 54 Cochius, P. 50 Cyril, sv. 88 Č Časnocha, M. 152 Čajka, M. 36, 40, 46 Čáki, rod 34 Čaplovič 36 Čaplovič, J. 104 Čaplovič, V. 47, 50 – 52 Čaplovičovci 60 Čechmánková, N. 13, 16 Černák, M. 95 Černáková, rod. Veselková, Z. 95 Čerňan, E. 157 Černek (Csernek), M. 94 Čičo, M. 40 Čurila, J. 116 D Dante Alighieri 150 Dathe, U. 113 Dávidovci 60 Dedinskovci 60 Dedinský, P. 61 Demian, Alexander Mikuláš Imrich 102 Demian, Alexej (Elek) 92, 106 – 109, 112 Demian, Andrej 91 – 92, 96 Demian, Baltazár (Pavol Baltazár) 5, 90 – 93, 96 – 97, 101, 103 – 107, 110 – 112 Demian, D. 92 Demian, E. 110 – 111 Demian, G. I. 101, 112 Demian, Imrich 102 Demian, Imrich Juraj 100 – 101 Demian, Jakub 94 – 95
© Slovenská národná knižnica www.snk.sk
172
Demian, Ján 91 – 92, 107 – 108 Demián, Ján Baptista (Domian) 92 Demian, Július 91 Demian, Juraj (Alexander Juraj) 91 – 94, 96 – 100, 102 – 103, 112 Demian, L. 92 Demian, Martin 91 Demian, Matej 91 Demian, Pavol 91, 94 – 95 Demian, Peter 91 Demian, R. J. 110 Demian, T. 91 Demianová, A. T. 102 Demianová, B. 94, 96 Demianová, E. J. 103 Demianová, J. 96 Demianová, L. S. 103 Demianová, M. 91, 94 – 95, 107 Demianová, rod. Černáková (Csernaková), M. 94 Demianová, rod. Hanesová (Haneszová), M. 95 Demianová, rod. Janotíková, M. 107 – 108 Demianová, rod. Lacová (Latzová), Z. 93 – 94 Demianová, rod. Lakatošová, Z. 94 Demianová, rod. Lehotská (Lehotzká), Ž. 104 – 106, 110 – 111 Demianová, rod. Rajzíková (Rejziková), D. 93 Demianová, rod. Rothová, Z. 100, 103 Demianová, rod. Sontágová (Szontaghová), Ch. 92, 99 – 102 Demianová, Z. 94 – 96, 107 Demianová, Žofia 97, 103 Demianová, Žofia Anna 102 Demianová, Žofia Berta 110 – 112 Demianovci, genealogické tabuľky 114 – 115 Demmmel, J. 51 Dianiška, Ján 94 Dilong, R. 149 Divičanová, A. 83
Dobáková, rod. Kubíniová, A. 104 Dominik (syn Miloslava) 14 Donč 14 Doruľa, J. 117 Draškovič, rod 34 Dubnická, E. 37, 40, 104 Dudalová (Dudaɫa), H. 113 Dudáš, M. 36, 40 Dudášová-Kriššáková, J. 83 Ďurčo, M. 97, 113 Ďurčo, P. 70, 86 Ďuricová, A. 122 Ďuriška, Z. 5, 13, 90, 164 – 165 Ďurko (Gurke) 14 – 15 Ďurkovská, M. 72 Dvonč (Dvonts), J. 102 Dvončová, rod. Filová, M. 102 Dz Dzurilová, A. 122 E Eliáš, M. 155 Erdődy, rod 34 Esterházi, rod 34, 111 F Fábián, P. 80 Fábri, Š. 97 Farkas, T. 70, 72 – 73, 80, 85 Fašková, J. 94 Fašková, Ž. 94 Federmayer, F. 75, 79 Ferček (Fertsek), F. 120, 131 Ferček, J. 120 Ferčeková, rod. Kankaľová, J. 120 Ferdinand II. 91 Fiačanová, D. 113 Filla, M. 96 Filová 141
© Slovenská národná knižnica www.snk.sk
Florin, Th. H. 27, 40, 104 Foki, I. 113 Franček, L. 21, 29 Frančeková-Medzihradská, E. 29 – 32 Frančeková, rod. Medzihradská, B. 29 František I. 72 František Jozef I. 55 Frátrik, J. 155, 157 Frinta, A. 85 Frolich (Frolych a i.) 71 G Gaberščik-Smolejová, A. 150 Gabriel, P. 87 Gabriel (páter) 87 Gábriš (Gabryś), M. 113 Gajdičiar, I. 139, 141 Gallik, J. 139, 143, 158 Ganczaughová, rod. Zmeškalová, J. 46 Gándhí, M. 166 Gašpar 150 Gašparík, J. 20, 45 Gašparíkovci 27 – 28 Gašparovič, P. 144 Gojdič, I. 36, 40 Göllner, K. 112 Gorčakov, A. 29 Gostenčniková, N. 113 Gregorič, J. 51 – 52 Gregor-Tajovský, J. 163 Greiner, H. 112 Gronell, J. 95 Gronell, Matej 95 Gronell, Michal 95 Gronellová, rod. Demianová, Z. 95 Gronellová, rod. Zomboryová, Z. 95 Guhr, M. 126 Günter 104 Guoth, A. 150 Guru Tattva 88
173
H Habovštiak, A. 58, 113 Habovštiaková, K. 87 Hadaš, O. 20 Hadašová, M. 19 Hadašová, rod. Kocmanová, Z. 20 Hajko, D. 16, 41, 105 Hajková, Ľ. 16, 41, 105 Halaj, J. 109 Halaj, M. 109 Halajová, rod. Demianová, Z. 109 – 110 Halajová, rod. Kováčiková, Ž. 109 Haľamová, M. 150 Halmos, Á. 125 Hanák, M. 167 Hanus, L. 150 Hanzl, Z. 167 Haranta, Albert 140 Haranta, Anton 142 Haranta, Anton Jozef 141 Haranta, F. 140 Haranta, Gejza 140 – 141 Haranta, Gejza Arpád 140 Haranta, Ignác 140 Haranta, Ignác Alexander 140 Haranta, Ján 5, 139 – 158 Haranta, Jozef 140 Haranta, Jozef Vendelín 140 Haranta, Justín 140 Haranta, O. 140 Haranta, R. 141 Haranta, V. 140 Harantová, Albertína Jozefína 140 Harantová, Alžbeta 140 Harantová, Mária 139 – 141, 151, 157 Harantová, rod. Bohúňová, M. 140 Harantová, rod. Kotrbániová, T. 140 Harantová, rod. Rudinská, E. 140 – 141 Harantová, S. 140 Harantová, V. 140 Harantovci, genealogická tabuľka 159 Hattala, M. 76, 167
© Slovenská národná knižnica www.snk.sk
174
Hauser, J. 167 Hauser, J. S. 100 Häussle, J. 35 Hautová, J. 75, 78 – 79, 82 Hegerová, E. 28 Heil, M. 101 Heriban, B. 136 Hešková, M. 113 Hetényi, M. 72 Hetteš, K. 168 Hierat, A. 35, 40 Hlbina, P. G. 149 – 150 Hlinka, A. 145 Hodža, M. M. 54, 148 Hoefnagel, J. 35 Hogenberg, A. 35, 40 Hollý, K. 4 Holuby, J. Ľ. 77, 89 Horáková-Gašparíková, A. 28 Horníková, E. 165 Horvát (Horváth a i.) 71 Horváth, P. 77, 80, 92 Hrabušický, A. 38, 40 Hradiská, K. 72 Hrdlička, T. 167 Hrehor, H. 72 Hrnko, A. 89 Hroboň (Chroboň), J. 100 Hrtus-Jurina, P. 139 Hrubá, M. 123 Huba, P. 40 Hudko (Hudkonth) 14 – 15 Hunčagová (Huncsaga), K. 107 Hus, J. 77 Hviezdoslav 5, 13, 22 – 29, 33, 39, 43, 116 CH Chalupka, J. 101 Chorvát (Chorváth a i.) 71 Chmelík, M. 46 – 47, 54 – 55 Choma, M. 103 Churý, S. 99
I Ileninová, K. 113 Ilešházi, rod 34 Illéssy, J. 16 Ivanovič, rod 61 Ivčo (Juche, Ivche) 14 – 15 J Jagić, V. 83 Ján (syn Almana) 14 – 15 Ján (syn Ladislava) 15 Janek, J. 18, 22, 24, 27, 29 – 30, 42, 44, 54 Janík, M. 99 Jánošík, J. 154 Janoška, J. 22 – 23 Janotík (Janotyik), Š. 108 Janotíková, rod. Klocoková (Kloczoková), A. 108 Jarošová, M. 142 Jasrai Puri 69 Jašík, R. 139 Jedláková, R. 113 Jenek, E. 111 Jenek, L. 110 Jenek, R. 104, 110 – 111 Jeneková, rod. Ambróziová, F. 110 Jeneková, rod. Demianová, Ž. B. 110 – 111 Jesenský, rod 60 Jesenský, J. 116, 163 Jesenský, V. 51 Jireček, H. 83 Joerges, A. 111 Joob, I. 103 Jozef II. 72, 74 Jurčíková, J. 141 K Kačírek, Ľ. 116 Kalinčák, J. 102 Kalinka, J. 48
© Slovenská národná knižnica www.snk.sk
Kamenec, I. 72 Kamrlová, E. 168 Kavuljak, A. 13, 15 – 16, 60, 64 Kázmér, F. 125 Kellner-Hostinský, P. 54 Kempelen, B. 13, 91 Klemens, J. B. 38 Klimo, S. 103 Klocháň, J. 45 Klocháň, M. 45 Kmethy, M. 99 Kmeťko, K. 143 – 144, 146, 148 Kocák, M. 155 Kocian (Kocyan), A. 108 – 109 Kocian, J. 5, 90, 109 Kocian, Ľ. 108 – 109 Kocianová, rod. Krúpová, E. 109 Kocyan, A. 108 Kocyanová, G. A. 108 Kocyanová, rod. Demianová, M. 108 – 109 Kodajová, D. 130 Kolesár, A. 93 Kollárová, I. 113 Kolonič (Kollonich), L. 122 Koltai, I. 124 Komenský, J. A. 26 Konfala, E. 167 Koroni (Coroni), M. 97 Kostra, J. 150 Kotzebue, A. von 25 Kováč, D. 89 Kozák, M. 120 Koželová, A. 166 Krajčovič, R. 77, 83 Krajňák, Adalbert Aristid (Belo) 131 Krajňák, Andrej 118 Krajňák, Augustín Alexander 121, 126 Krajňák, D. 125 Krajňák, Edo 128 Krajňák, Eduard 126 Krajňák, Eduard (Eduard František) 5, 116 – 136 Krajňák, Filip 125
175
Krajňák, Imrich Jozef 121 Krajňák, Ján 125 – 127 Krajňák, Ján František 121 Krajňák, Ján Ladislav 121 Krajňák, Jozef 117, 120 – 124, 126 Krajňák, K. J. 121 Krajňák (Krajnjak), Ivan 126 – 128 Krajňák, Ľubomír 118, 121 – 123, 125, 130 Krajňák, Michal 118, 120 Krajňák, Milan 125 Krajňák, P. 125 Krajňák, R. 128 Krajňák, Slavomír 126 Krajňák, Stanislav 126 Krajňák, Štefan 118 Krajňák, Štefan Arpád 125 Krajňáková, Alžbeta 118 Krajňáková, Anna 128 Krajňáková, Anna Amália 121 Krajňáková, Cecília 122 Krajňáková, Cecília Zuzana 120 Krajňáková, Elenka 131 Krajňáková, Ernestína Otília Celestína 129 – 130 Krajňáková, F. 124 – 125 Krajňáková, Ilona (Helena) 125 Krajňáková, Irma 122, 128 Krajňáková, J. 126 Krajňáková, Magdaléna 125 Krajňáková, Mária Alžbeta 121 Krajňáková, Mária Anna 121 Krajňáková, O. 120, 131 – 136 Krajňáková, rod. Cihoňová, R. 125 Krajňáková, rod. Dzurilová, A. 121, 123 Krajňáková, rod. Fabiánová, M. 125 Krajňáková, rod. Haviarová, A. 118 Krajňáková, rod. Janovská, Z. 118 Krajňáková, rod. Kankaľová, J. 120, 122 Krajňáková, rod. Lazniová, M. 125 Krajňáková, rod. Melichárková, D. 125 Krajňáková, rod. Múdra, M. 118, 120 Krajňáková, rod. Schwartzová, M. 125 Krajňáková, rod. Tadićová, A. 127
© Slovenská národná knižnica www.snk.sk
176
Krajňáková, rod. Zelenayová, A. 128 Krajňákovci, genealogické tabuľky 137 – 138 Králik, Ľ. 73 Kralik von Meyrswalden, rod 135 Kralovanský (Kralowanszky), Š. 101 Kramárová, J. 5, 27 Krautman, Š. 144 – 145 Krčméry, J. 101 Kriščák, P. 157 Križanovci 73 Krman, D. 51 Kroó, G. 113 Kršnjavý, I. 127 Kubíni, A. 98 – 99 Kubíni, J. 104 Kubíniová, rod. Ötvössová, A. 105 Kubíniovci (Kubínskovci) 15, 60 Kubinyi, I. 40, 76 Kubinyi, M. 29 Kubištová, D. 40 Kudrnáčová, K. 136 Kukučín, M. 150 Kuna, E. 119 Kuna, J. 118, 120 Kuna, M. 118, 120 Kupec, J. 100 Kurucárová, J. 5, 46 – 47, 49, 60, 113 Kušniráková, I. 122 Kutlík, K. 101 Kutlíková, H. (I.) 47 Kuzmány, K. 54 Kvačala, J. 127, 130 Kyseľ, L. 99 Kyseľ, M. 99 Kyseľová, Ch. A. 99 Kyseľová, rod. Pongrácová, K. 99 L Lacková, D. 165 Laco, J. (Laczo) 94 Laco, J. (Latzo) 93
Laco, M. 93 Lacová, rod. Kolesárová, A. 93 Ladislav IV. 14 Ladislav (syn Miloslava) 14 Lakatoš, D. 87 Langer , L. 104 Latinák, M. 94 Laučík, P. 99 Laurinčíková, A. 108, 113 Lavotovci 63 Leberová, M. H. 108 Leenaert, T. 81 Lehotská, rod. Ambrózyová, Z. 105 Lehotská, rod. Kubíniová (Kubinyová), J. 104 – 106 Lehotská, rod. Paluďajová (Pallugyaiová), K. 105 – 106 Lehotský, Alexej 104 – 106 Lehotský, Anton 105 Lehotský, J. 105 Lehotský, M. E. 105 Lehotský, K. 105 – 106 Lehotský, P. 105 – 107 Lencsó, J. 44 Lendvai Kepe, Z. 113 Leszich, D. 19 Letz, B. 157 Letz, R. 141, 148 Lindnerová, M. 135 Liptak, J. 101 Lonský, J. 141 Lovich, A. D. 101 Lukáč, D. 87 Lukáč, E. B. 150 Lukačka, J. 70 Luková, J. 38, 40 Luther, M. 22, 29, 36 M Macková, D. 113 Madera 45 Mahéšvaránanda, Svámi 88
© Slovenská národná knižnica www.snk.sk
Majtán, M. 69 – 70, 84, 87, 117 Malatin, A. 122 Maliňák, K. 41 Makovický, J. D. 165 Marenčiak, V. 149 Maretta, V. 167 Margittay, R. 125 Mariášiovci (Máriássyovci) 117 Markovič (Markovitz), M. 103 Markovič, K. 168 Markovičová, V. 113 Markusovszky, S. 96 – 97 Maróthy-Šoltésová, E. 130 Marsina, A. 148, 153, 156 Mártonfi, A. 80 Maťašák, J. 58 Matej II. 91 Maťovčík, A. 5, 18 – 19, 22, 26, 40, 43, 48, 91 – 92, 104, 119, 164 – 166 Maťugová, S. 16, 34, 38 – 39, 41, 105 Matúška, J. 50 – 52 Maximilián (cisár) 20 Medveckovci 60 Medzihradská, Anna 22, 24, 27 – 29, 31, 64 Medzihradská, Anna Paulína 20 – 21 Medzihradská, B. 61 Medzihradská, E. 62 Medzihradská, Helena 61 Medzihradská, Helena Zuzana 20 – 21 Medzihradská, J. 21 Medzihradská, Ľ. B. 20 – 21 Medzihradská, M. 18 – 19, 64 Medzihradská, rod. Černotová, Ž. 18 Medzihradská, rod. Hadašová, M. 19, 22, 44 – 45 Medzihradská, rod. Mešková, Z. 20, 23, 37 Medzihradská, rod. Psotová, M. 18, 43, 45 Medzihradská, rod. Ribiczeyová, M. 65 Medzihradská, rod. Rosinská, M. 21 Medzihradská, rod. Veličová, Z. 65 Medzihradská, R. T. 19 Medzihradská, Z. 18, 61 – 62 Medzihradskovci 5, 13 – 16, 60 – 65
177
Medzihradský, Adam 63 Medzihradský, Adolf 5, 13, 19 – 39, 42 – 45, 47 – 48, 55, 65, 163 – 164 Medzihradský, Adolf Gustáv 19 Medzihradský, Alexander (Šándor) 19, 22, 45, 62 Medzihradský, Alexej 19 Medzihradský, Alman 14 – 15, 60 Medzihradský, Andrej 61 – 62 Medzihradský, D. 17, 21, 64 Medzihradský, Eduard Jób 19 Medzihradský, Emil 64 Medzihradský, Emil Miloslav 20 – 21 Medzihradský, F. 64 Medzihradský, Gabriel 18 Medzihradský, Gašpar 17, 61 Medzihradský, Gašpar Baltazár 19 Medzihradský, Gustáv 22, 44 Medzihradský, Gustáv Adolf 19 Medzihradský, Jakub 64 – 65 Medzihradský, Ján 14, 17 – 19, 21 – 22, 43 – 45, 48 – 49, 60, 62, 64 Medzihradský, Ján Fridrich Ladislav 20 Medzihradský, Ján Gregor 19 Medzihradský, Ján Jaroslav 20 Medzihradský, Jonáš 17 Medzihradský, Jozef 61 – 62 Medzihradský, Juraj 17 – 18, 61 – 62 Medzihradský, Karol 19, 22, 42, 45, 47 – 48 Medzihradský, Karol Ľudovít 19 Medzihradský, Karol Ondrej 19 Medzihradský, Ladislav 62 – 63 Medzihradský, Ľudovít 5, 13, 19 – 22, 42 – 55, 65 Medzihradský, Ľudovít Daniel 19 Medzihradský, Matej 17, 62 – 63 Medzihradský, Maximilián Daniel 19 Medzihradský, Michal 17, 20, 62 Medzihradský, Mikuláš 63 Medzihradský, Milko (Emil) 21 Medzihradský, O. 17 Medzihradský, Pavol 13, 18, 20 Medzihradský, Pavol Cyril 20 – 21
© Slovenská národná knižnica www.snk.sk
178
Medzihradský, Peter 20, 29 Medzihradský, Peter Branislav 20 Medzihradský, Peter Fridrich 19 Medzihradský, Petrus de 64 Medzihradský, Rudolf 22, 44 Medzihradský, Rudolf Martin 19 Medzihradský, Samuel 18, 62 Medzihradský, Šimon 62, 64 Medzihradský, Štefan 17, 20 – 21 Medzihradský, Vladimír 5, 21, 36, 40 – 41, 56 – 59 Merell, J. 147 Meško, A. 62 Meško, K. 110 Meško, M. 18 Meško, rod 61 Meško, T. 62 Mešková, rod. Sentivániová, V. 110 Mešková, Z. 20 Meškovci 15 Metod, sv. 88 Mihálik (Mihályik), D. 101 Michela, M. 72 Miklosich, F. 83 Mikuláš (cár) 104 Mikulíková, D. 93 Milec 145 Miloslav (syn Hudka) 14 – 15 Mitáč, J. 72 Mjartan, J. 77, 89 Mocsy, Z. 125 Moesz, S. J. 98 Moskalina, Anatolij 134 – 135 Moskalina, Alexander 134 – 135 Moskalina, D. O. 134 – 135 Moskalinová, rod. Sachnojskaja, K. 134 Motulko, J. 155 Mráz, F. 76 Mrázik, K. 168 Mrázik, V. 136 Mruzek (Mrůzek), A. 109 Mruzek (Mrůzek), K. 109 Mruzková, rod. Grelová, A. 109
Mruzková, rod. Kocianová, E. 108 – 109 Mudríková, J. 139 N Nagy, I. 13 – 14, 17, 105 Napoleon 29, 36 Nécsey, E. 151 – 156 Nechalová, A. 139 Nič, A. 93 Novák, J. 16, 40, 74 – 76, 78, 80 Novák, P. S. 106 – 107 Novák, S. 23, 25, 30 Nováková, H. 25 Novomeský, L. 150 Nozdrovická, rod. Demianová, Ž. B. 110 Nozdrovická, Ž. T. B. 110 Nozdrovický (Nozdrovitzky), J. 110 Nozdrovický, Ľ. 110 Nyéky, M. 113 O Okálová, M. 80 Okoličáni (Okolitsany), M. 99 Okoličáni (Okolitsanyi), P. 101 Okoličáni, rod 60 Okoličániová, A. M. 61 – 62, 99 Oleríni, M. 95 Oliva, P. 149 Ondrej II. 14 Ondrej, Ján 95 Ormis, J. V. 27 – 29 Ország, I. 142 Országhovci 29 P Pálfi (Pálffi, Pálffy), rod 81 – 82 Paluďaj, A. 106 Paluďaj, G. 99 Paluďajová, rod. Dlholucká (Dlholutzká), L. 106
© Slovenská národná knižnica www.snk.sk
Palugyay, J. 130 Papco, J. 88 Papini, G. 150 Papuček, G. 83 Paštéka, J. 139, 145, 156, 158 Patúš, P. 5, 56 Pavol VI. 144 Pekařová, K. 113 Perlovci 165 Petráš, M. 42, 48, 54 Petríčeková, Z. 63 Petrík, B. 100 Petrová-Pleskotová, A. 40 Pirchala, I. 131 Pirončák (Pironcsak), A. 107 Platthy, A. 110 Plucarová, L. 113 Pocko, V. 135 Pocková, M. 135 Pocková, rod. Schmidová, M. 135 Podturňanský (Podturniansky, Potorňaj, Pottornyay) 99 Pokorný, V. 83, 86 Polak (Polek) 71 Polikeit, K. 132 Pongrác (Pongracz), I. 97, 101 Pongrác (Pongracz), Š. 99 Pöstényi, J. 154 Potthornyayová, M. 99 Potthornyayová, R. 100 Pottornay, G. 101, 103 Pottornayová, J. 101 Pottornyay, M. 102 Pottornyayová, rod. Gostoniová (Gosztonyová), A. 102 Pottornyayová, Ž. 102 – 103 Pratap, M. 84 Pražák, A. 22, 24 – 29, 39 Psota (Psotta), S. 18
179
R Rábik, V. 15 Rac, P. 113 Račkay, M. 34 Račko (Ratsko), J. 97 Radomerský, N. 145 Rákoci (Rákóczi), František II. 129 Ramharter, Ľ. 136 Ramharterová, O. 135 Randík, J. 149 Ráztocký 91 Revickovci 60 Revický, A. 105 Ribiczey, rod 65 Rímsky, M. 5, 116 Rizner, Ľ. V. 117, 127 – 132 Rogers, E. M. 81 Romano, C. 136 Rosa, J. 99 Rosjarová, H. 94 Roth, J. 100 Rothová, rod. Mayerová, Z. 100 Rovnianek, P. V. 119 Rowland, V. 107, 111 Rózsafi, J. 124 Rubrínyi-Červeň, J. 99 Rudinský, J. 141, 148 Rudolf (páter) 93 Ruppeldt, F. 149 Rusnák, D. 82 Rutkai (Ruttkay), J. 18 Ruttkay, A. 51 – 52 S Sábel, Š. 97 Sagiová (Sagi), É. 113 Sasinek, F. V. 77 Sáva, sv. 88 Sečanský, I. 136 Séčéni (Széchény), J. 122 Sedlák, F. 79
© Slovenská národná knižnica www.snk.sk
180
Sentivány (Szent Ivány), G. 99 Sentiváni (Szentivanyi), P. 100 Sergienko, T. 72 Seton-Watson, R. W. 73, 88 Schrötter, A. 104 Schüllerová, J. 72, 74 Schwartz, K. 132 Silan, J. 149 Simonyi, E. 129 Sinapius-Horčička, D. 77 Skalička, K. 136 Skokan, F. 124 Sládkovič, A. 150 Slašťan, J. 73 Slavkovský (Slawkowsky), K. M. 101 Smrečáni, J. 98 Smrečáni (Smrečiansky), rod 60 Smrek, J. 150 Sokolovský, J. 63 Sokolovský, L. 82 Sontág (Szontágh), D. 48 Sontág (Szontágh), M. 99 Sontág (Szontágh), S. 97, 101 Sontágová, rod. Kyseľová (Kisseliová), A. 99 Stanček, R. 113 Stanislav, J. 82 – 83, 131 Steiner 149 Steiner, R. 136 Sterčko (Stertsko), J. 97 Stockmann, V. 72 Stodola., E. 163 Strnad, B. 109 Strohnerová, Ľ. 139, 147, 155 Struhár, J. 95 Struhárová, A. 95 Svetková, A. 35, 41 Szakáčová (Szakácsová), A. 113 Szarka, L. 76 Szendrei, J. 104, 111 Szentiványi, Gy. 104 Szluha, M. 105 Szontagh, D. 99
Š Šafárik, P. J. 83 Šarluška, V. 77 Šebák, J. 167 Ševčík, M. 58 Šimončič, J. 71 Šípka, J. 51 – 54 Šišmiš, M. 5, 69, 166 Škandík, R. 5, 42 Škarvan, A. 163 – 164, 166 Škripeň, J. 106 Škvarna, D. 4 Šlachta, F. 167 Šmatlák, S. 22, 26 Šnajder (Schneider), J. 101 Šnirc, J. 167 Šoltés, P. 88 – 89 Šoltész, P. 71 Šourková, A. 167 Štec, M. 83 Štepitová, O. 36 – 37, 41 Števuľa, R. 153 Štrelinger, P. 141 Štulrajterová, K. 14, 69 Štúr, Ľ. 50 – 51, 53 – 54, 85, 92 Šukajlová, M. 36, 40 Šurina, J. 111 Švec, J. 144 T Táborecká, A. 167 Ťatliak, J. 58 Taxner, J. 93 Temeš, M. J. 157 Thomka, Ľ. 112 Thurzo, I. 28, 31 – 32 Thurzovci 34 Tóbik (Tuobik), M. 94 Točík, K. 143, 145, 153, 156 Tolstoj, L. N. 166 Tomáš (syn Ladislava) 15
© Slovenská národná knižnica www.snk.sk
Tomázy, J. 99 Tomečko (Tomecsko), O. 108 Topercer, rod 34 Toržek (Törzsök), G. 124 Toržeková, E. M. 124 Toržeková, rod. Krajňáková, F. 124 Truchlohorský, M. 120 U Uharčeková, M. 113 Urban, M. 150 V Vajserová, D. 62 Valihorovci 29 Valiska, J. 72 – 73 Valko, R. 167 Varsik, B. 15 Vasil, sv. 88 Vaško, M. 139 Veigl, S. 149 Velička, D. 5, 140 Veszelszki, Á. 80 Vilček (Viltsek), Š. 108 Vítek, P. 16, 34, 38, 41, 99, 105 – 106 Vitikáčová, K. 45 Vitkai (Vitkay, Vitko) 42, 48 Vlček, J. 143 Vojtaššák, J. 144 Vráblová, Z. 79 Vrchovina, J. 111 Vrútocký, rod 60 W Winkler, T. 141 – 144, 155 – 156 Wurzbach, C. 75
181
Z Záhora, V. 167 Záskalskovci 60 Záturecký, J. 112 Zelenayová, O. 129 Zháněl, R. 147 Ziči, rod 34 Zimáni, J. 51 – 52 Zmeškal, E. 46, 51 – 52, 54 Zmeškal, F. 46, 51 – 52 Zmeškal, J. 46 – 47, 52 Zmeškal, Maxmilián 104 Zmeškal (Zmesskal), Móric 46, 51, 106, 110 Zmeškalová, J. 105 Zmeškalová, M. 46 Zmeškalová, rod. Kubínyiová 29 Zmeškalovci 46, 61 Zmetáková, D. 41 Zoch, C. 50, 52 – 54 Zoch (Cochius), P. 51 Zvariniová, rod. Nozdrovická, Ž. T. B. 110 Ž Žarnov, A. 149 – 150 Žigo, P. 77, 83 Žiška, S. 99 – 101
© Slovenská národná knižnica www.snk.sk
182
OBSAH Predhovor
5
I. PRÍSPEVKY Z VEDECKÝCH A ODBORNÝCH PODUJATÍ
9
VEDECKÁ KONFERENCIA MEDZIHRADSKOVCI V SLOVENSKEJ KULTÚRE
11
Ďuriška, Zdenko: Medzihradskovci Maťovčík, Augustín: Príspevok k životopisu Adolfa Medzihradského Kramárová, Jana: Adolf Medzihradský. Niekoľko svedectiev z dokumentov Literárneho archívu Slovenskej národnej knižnice Adamusová, Dagmar: Výtvarná tvorba Adolfa Medzihradského v zbierkach Oravskej galérie v Dolnom Kubíne Škandík, René: Ľudovít Medzihradský, oravský učiteľ Patúš, Peter: Vlado Medzihradský – publicista, fotograf-krajinár, vydavateľ, organizátor cestovného ruchu a cezhraničnej spolupráce na Orave Kurucárová, Jana: Medzihradskovci v prameňoch Štátneho archívu v Žiline so sídlom v Bytči
13 22 27
II. PRÍSPEVKY K ŽIVOTOPISOM A DIELAM
67
33 42 56
60
69 Šišmiš, Milan: O priezviskách Kocian, Jaroslav: Náčrt genealógie rodiny lekára 90 Baltazára Demiana 116 Rímsky, Marek: Pôvod a príbuzenstvo Eduarda Krajňáka 139 Velička, Drahomír: Reflexie k životným osudom kňaza a básnika Jána Harantu
III. SPRÁVY
161
Správa o činnosti Národného biografického ústavu SNK za rok 2019 Publikačná činnosť pracovníkov Národného biografického ústavu SNK za rok 2019
163
Menný register
169
165
© Slovenská národná knižnica www.snk.sk
BIOGRAFICKÉ ŠTÚDIE 43
Vydala Slovenská národná knižnica, Nám. J. Cígera Hronského 1, 036 01 Martin v Martine 2020. Zostavovateľ: Mgr. Zdenko Ďuriška Technický redaktor, autor obálky a grafickej úpravy: Ing. Monika Struharňanská, PhD. Jazyková redakcia: Mgr. Anna Šourková, PaedDr. Viera Pujdesová 1. vydanie. Počet strán 184. Ilustrácia na obálke: portrét Adolfa Medzihradského z fondov LA SNK Tlač: TLAČIAREŇ P+M, s.r.o., Budovateľská 1672/16, Turany
© Slovenská národná knižnica www.snk.sk
186
9
788081
491429
ISBN 978-80-8149-142-9 © Slovenská národná knižnica www.snk.sk
ISSN 0067- 8724